Po najnovších prehláseniach švédskej vlády k programu jadrovej energetiky vo februári 2026 je švédsky program jadrovej energetiky už v intenzívnej realizačnej fáze. Vláda (koalícia M+KD+L+SD) výrazne posúva všetky kľúčové kroky dopredu.
Švédi prijali už v máji 2025 zákon o štátnej podpore pre nové jadrové elektrárne (vrátane úverov a CfD), čo znamená že sa otvorili dvere pre žiadosti firiem. Prvého augusta 2025 Zákon o štátnej podpore vošiel do platnosti, takže firmy mohli žiadať podporu a prvé žiadosti aj začali prichádzať. V septembri 2025 bol v rozpočte na 2026 navrhnutý rámec až 220 miliárd SEK (~20–23 mld €) na úvery + 1–3 mld SEK ročne na cenové garancie (až 40 rokov). Je to v skutočnosti najväčší finančný balík v histórii švédskej jadrovej renesancie.
V októbri 2025 vláda zverejnila návrh na zrušenie zákazu výstavby jadrových elektrární na veľkých častiach pobrežia (Bohuslän, Öland, Gotland, Fårö, Štokholmské súostrovie, Höga kusten atď.), čo otvorilo desiatky nových potenciálnych lokalít. V decembri 2025 podala spoločnosť Vattenfall (štátny gigant) prvú žiadosť o štátnu podporu na nové reaktory v lokalite JE Ringhals (plán: niekoľko SMR, spolu ~1 500 MW). Vo februári 2026 (5.–6. 2.) vláda predložila tzv. Lagrådsremiss (návrh zákona) na zrušenie pobrežných obmedzení + ďalšie uľahčenia + 20 mil. SEK ročne pre obce na štúdie uskutočniteľnosti (do 2030). Zákon by mal vstúpiť do platnosti 15. júla 2026 – najväčší posun v lokalitách od 80. rokov. V súčasnosti už Vattenfall a vláda diskutujú o priamom vstupe štátu do vlastníctva projektov (kvôli veľkosti rizika) – a teda štát pravdepodobne získa výrazný podiel v prvých projektoch.
Program je najambicióznejší od 70. rokov – vláda ho označuje ako „návrat Švédska k jadrovej energii“.
Ďalšie zmluvy o podpore sa očakávajú ešte v roku 2026 (najneskôr 2027). Najkonkrétnejší projekt je Vattenfall / Videberg Kraft → SMR v Ringhals (už podaná žiadosť o podporu, čiastočne otvorené pre súkromných investorov).
Sú aj ďalší záujemcovia - viaceré priemyselné konzorciá (napr. 400 mil. SEK investícia už v novembri 2025). Je to veľmi výrazný posun – fakticky otvorenie pobrežia, lebo doteraz bolo z environmentálnych dôvodov stavať na tretine švédskeho pobrežia zakázané.
Hlavné ciele švédov (stále platné) sú, že:
Do roku 2035 ekvivalent aspoň 2 veľkých reaktorov (alebo ekvivalent v SMR)
Do roku 2045 ekvivalent až 10 veľkých reaktorov (vrátane malých modulárnych reaktorov – SMR)
Domáca švédska politická situácia:
Je silná podpora koalície Tidö + SD.
Opozícia (S, V, MP) je ale proti masívnemu rozširovaniu, kritizuje náklady a riziká.
Napriek tomu prebiehajú tajné rokovania S+M o jadrovom financovaní (február 2026), čo naznačuje možnú širšiu zhodu na aspoň prvých reaktoroch.
Švédsko je teda momentálne v najrýchlejšej fáze prípravy nových jadrových elektrární za posledných 40 rokov. Financovanie, legislatíva aj prvé projekty sú v pohybe – “prvé betóny” by mohli prísť koncom 20. rokov / začiatkom 30. rokov (najmä SMR).
Prehľad projektu Ringhals:
Projekt rozšírenia jadrovej elektrárne Ringhals (na Värö Peninsula na juhozápade Švédska) je jedným z najkonkrétnejších a najpokročilejších v rámci švédskej "jadrovej renesancie". Ide o existujúcu lokalitu s štyrmi reaktormi (dva stále v prevádzke – Ringhals 3 a 4, s celkovou kapacitou ~2000 MW; Ringhals 1 a 2 boli odstavené v 2019–2020). Nový projekt sa zameriava na malé modulárne reaktory (SMR), nie veľké tradičné reaktory, a je vedený štátnym gigantom Vattenfall cez dcérsku spoločnosť Videberg Kraft AB.
Typ a kapacita: Plán: ~1500 MW celkovo (buď 5x GE Hitachi BWRX-300 SMR alebo 3x Rolls-Royce SMR). Každý SMR má výkon ~300–460 MW, čo umožňuje postupnú výstavbu a menšie riziká.
Technológie: Shortlist: GE Vernova Hitachi BWRX-300 (varný vodný reaktor) a Rolls-Royce SMR (tlakový vodný reaktor). Rozhodnutie o finálnom dodávateľovi očakávané po schválení štátnej podpory (pravdepodobne 2026–2027).
Časový plán: Štúdia uskutočniteľnosti: už prebieha. Žiadosť o štátnu podporu: podaná v decembri 2025. Výstavba: plánovaná na koniec 2020s, spustenie prvých reaktorov: začiatok 2030s (cieľ do 2035 pre ekvivalent 2 veľkých reaktorov).
Financovanie: Štátna podpora: cez úvery (až 220 mld SEK celkovo na jadrový program) a cenové garancie (CfD – zmluvy o rozdiele). Videberg Kraft podal prvú žiadosť v decembri 2025. Priemyselné konzorcium Industrikraft i Sverige AB (ABB, Alfa Laval, Boliden, Hitachi Energy, Höganäs, SSAB, Saab, Stora Enso, Volvo Group) investuje 400 mil. SEK za 20% podiel. Štát pravdepodobne vstúpi priamo do vlastníctva (diskusie vo februári 2026 kvôli veľkým rizikám).
Legislatíva a podpora: Vláda v februári 2026 navrhla zrušenie zákazu výstavby na pobreží (vrátane Värö Peninsula), čo uľahčí projekt (zákon platný od júla 2026). Ďalšie: 20 mil. SEK ročne pre obce na štúdie (do 2030).
Ďalšie aktivity: Predĺženie životnosti existujúcich reaktorov: Vlastníci (Vattenfall a iní) skúmajú predĺženie z 60 na 80 rokov pre Ringhals 3 a 4 (jún 2024). Staršie reaktory (1 a 2): pôvodne plánovaná demontáž, ale vláda zvažuje reštart (hoci nepravdepodobný kvôli nákladom).
Význam: Prvý veľký projekt v švédskom pláne na 10 ekvivalentov reaktorov do 2045. Podpora verejnosti: 56% za rozšírenie jadra (február 2026 prieskum).
Podrobnosti o vývoji projektu Ringhals:
Začiatok: V novembri 2023 Vattenfall požiadal o plánovacie povolenie na novú kapacitu na Värö Peninsula. V polovici 2024 shortlistovali SMR dodávateľov, v auguste 2025 definitívne rozhodli o SMR (namiesto veľkých reaktorov kvôli rýchlosti a nákladom).
Priemyselná účasť: Konzorcium Industrikraft (založené v júni 2024) zabezpečuje nielen financie, ale aj expertízu v projektovom manažmente a dodávateľskom reťazci (cieľ: zapojiť švédske technológie do európskeho trhu).
Riziká a výzvy: Veľké finančné riziká (preto potreba štátneho vstupu). CEO Vattenfall Anna Borg zdôraznila, že bez priameho štátneho podielu by projekt nebol realizovateľný. Environmentálne obavy: Zrušenie pobrežných obmedzení pomáha, ale stále prebiehajú štúdie EIA (environmentálny vplyv).
Súvislosť s celkovým programom: Ringhals je priorita, pretože je na existujúcom jadrovom mieste (podľa zákona z augusta 2025 musí mať nový projekt aspoň 300 MW a byť na overenej lokalite).
Projekt je symbolom švédskeho obratu k jadru po rokoch útlmu – cieľom je fosílne-free elektrina pre priemysel a splnenie klimatických cieľov. Ak sa podarí, mohol by inšpirovať podobné projekty v Európe.
Jadrová elektráreň Oskarshamn.
(Oskarshamns kärnkraftverk) je druhá JE z troch hlavných jadrových lokalít vo Švédsku (spolu s Forsmark a Ringhals). Nachádza sa na východnom pobreží Baltského mora, v meste Oskarshamn (provincia Kalmar län), približne 300 km južne od Štokholmu. Aj tam sú tri reaktorové bloky:
Oskarshamn 1 - BWR (varný reaktor), výkon ~460–473 MWe, spustený v roku 1972, Trvalo odstavený (2005), prebieha proces vyraďovania.
Oskarshamn 2 – BWR reaktor, výkon ~600–638, spustený v roku 1975, Trvalo odstavený (2017), prebieha proces vyraďovania.
Oskarshamn 3 - BWR reaktor (BWR-3000), výkon ~1400 MWe (uprated), v prevádzke, ja to najvýkonnejší reaktor vo Švédsku.
Celková prevádzková kapacita na lokalite je cca ~1,4 GW (len Oskarshamn 3). Podiel na švédskej výrobe: Oskarshamn 3 prispieva približne 6–7 % celkovej elektriny v krajine. Prevádzkovateľ je OKG (Oskarshamns Kraftgrupp AB), väčšinovým vlastníkom je Uniper (predtým E.ON), menšinovým Fortum a menší podiel Vattenfall. Oskarshamn 3 má licenciu na 60 rokov (do ~2045). V súčasnosti prebiehajú predbežné štúdie na možné predĺženie prevádzky na 80 rokov (do ~2065), podobne ako pri Forsmark a Ringhals. OKG plánuje investície do modernizácie (bezpečnostné systémy, turbíny, atď.) – v minulosti už prešiel výrazným uprate (zvýšenie výkonu z pôvodných ~1160 MWe na ~1450 MWe hrubého výkonu, schválené v rokoch 2005–2009).
Vyraďovanie Oskarshamn 1 a 2 - oba reaktory sú v aktívnej fáze odstavovania (od 2017/2005). V roku 2025–2026 prebieha demontáž veľkých komponentov (napr. tlakové nádoby reaktora – RPV). Celý proces odstavovania a vyraďovania má trvať desaťročia (plánované dokončenie ~2050–2060).
Nové reaktory / SMR na lokalite Oskarshamn:
Na rozdiel od Ringhals (kde je podaná žiadosť o štátnu podporu na ~1500 MW SMR), v Oskarshamne nie je v roku 2026 žiadny podaný konkrétny projekt na nové veľké reaktory. Existuje však zaujímavý SMR projekt: Švédska firma Blykalla (predtým LeadCold) vyvíja unikátny lead-cooled fast reactor SEALER (Swedish Advanced Lead Reactor). V roku 2021 podpísali dohodu s Uniper(väčšinový majiteľ OKG) a KTH (Royal Institute of Technology) na demonštráciu SEALER reaktorapriamo na lokalite Oskarshamn s cieľom spustenia do ~2030. Súčasný stav v 2026 je, že projekt je stále v prípravnej fáze (štúdie uskutočniteľnosti, dizajn, licencovanie), nie je ešte v stave výstavby. SEALER je malý (~3–10 MWe na modul), pasívne bezpečný, vhodný aj pre priemyselnú teplu alebo odsoľovanie. Okrem toho sa na lokalite Oskarshamn buduje testovacie zariadenie pre SMR technológie (od ~2025), ktoré má pomôcť vývoju malých modulárnych reaktorov vo Švédsku.
Projekt Clink (CLAB + encapsulation plant).
Navyše ja tam aj kapsulovacia stanica (Encapsulation plant – Clink) Toto je najvýznamnejší projekt na lokalite Oskarshamn v kontexte jadrovej energetiky. Ide o závod na kapsulovanie vyhoreného jadrového paliva do medených kontajnerov KBS-3 (spolu s existujúcim medziskladom CLAB). Súčasný stav (február 2026) je taký, že existuje vládne povolenie (permissibility) – január 2022 a tiež environmentálne povolenie (z Land and Environmental Court) – október 2024.
Čaká sa na stavebné povolenie od obce Oskarshamn. SKB (Svensk Kärnbränslehantering) plánuje začať výstavbu ešte v 2020-tych rokoch (ideálne 2026–2028). Spustenie prevádzky sa predpokladá približne ~2035–2040 (súbežne s prvým ukladaním v úložisku Forsmark). Celý komplex sa bude volať Clink (CLAB + encapsulation plant). Je to kľúčová súčasť švédskeho plánu konečného úložiska – palivo sa tu uzavrie do kontajnerov a potom sa transportuje loďou do Forsmark.
Prehľad projektu Fosrmark:
Jadrová elektráreň Forsmark je tretia JE vo Švédsku. Nachádza sa na východnom pobreží (v obci Forsmark, obec Östhammar, Uppland), približne 120 km severne od Štokholmu, pri Botnickom zálive. Sú tam tri reaktorové bloky:
Forsmark 1 - BWR (varný reaktor), výkon ~1010–1118 MWe, spustený v roku 1980, licenciu skúmajú predĺžiť na 80 rokov (do ~2060), majitelia sú Vattenfall (66 %), Fortum (26 %), a Mellansvenska Kraftgruppen (8 %).
Forsmark 2 – BWR reaktor, výkon ~1120–1185 MWe, spustený 1981, Rovnako – štúdia predĺženia na 80 rokov, majiteľ Forsmarks Kraftgrupp AB.
Forsmark 3 – BWR reaktor, výkon ~1190–1200 MWe, a tiež rovnako – štúdia predĺženia na 80 rokov.
Takže celková kapacita JE Forsmark je približne 3,3–3,5 GW (3 reaktory), jej podiel na švédskej výrobe elektriny je ~14 % celkovej elektriny Švédska (jadrová energetika ako celok ~29–30 %)
Aktuálny stav a vývoj (2026)
1. Predĺženie životnosti (Long Term Operation – LTO) V júni 2024 majitelia (Vattenfall + Fortum + ostatní) rozhodli o štúdii predĺženia prevádzky z 60 na 80 rokov (t.j. do 2060+). Cieľom je udržať reaktory v prevádzke do 2060-tych rokov. Štúdia stále prebieha (február 2026) – zahŕňa bezpečnostné vylepšenia, modernizáciu systémov a ekonomickú analýzu. A ak sa podarí, ide o najlacnejší a najrýchlejší spôsob navýšenia jadrovej kapacity v Švédsku.
2. Nové reaktory / SMR na lokalite Forsmark - na rozdiel od Ringhals (kde Vattenfall podal žiadosť o štátnu podporu na ~1500 MW SMR v decembri 2025), Forsmark zatiaľ nemá konkrétny verejný projekt na nové reaktory alebo SMR.
Viaceré štúdie (napr. hypotetické scenáre od IAEA/INPRO) spomínajú Forsmark ako možnú lokalitu pre SMR v budúcnosti, ale nie je to priorita (priorita je Ringhals).
Súvisiace projekty na lokalite Forsmark:
Švédi tam už majú úložisko a budú tam mať konečné úložisko vyhoreného paliva (Spent Fuel Repository – SFR + KBS-3), čo je najvýznamnejší projekt v okolí. V januári 2025 začala SKB (Svensk Kärnbränslehantering) výstavbu konečného úložiska vyhoreného jadrového paliva (prvé na svete vo forme KBS-3 – hlbinné úložisko v žule). Hĺbka úložiska bude viac ako pol kilometra (>500 m), dĺžka cca 60 km tunelov, a plná kapacita pre všetky existujúce reaktory Švédska. Prvé ukladanie vyhoreného jadrového paliva je plánované na koniec 2030-tych rokov, rozširovanie až do 2080-tych. Ale ak sa vo Švédsku postavia aj ďalšie nové jadrové reaktory, bude potrebné ešte ďalšie úložisko (alebo rozšírenie tohoto). Rozšírenie SFR (pre nízko- a stredneaktívny odpad) už prebieha od 2023, dokončenie ~2030 (Skanska). Forsmark je momentálne skôr o udržaní a predĺžení existujúcich kapacít + svetoznámom úložisku odpadu, zatiaľ čo Ringhals je epicentrom novej výstavby v Švédsku.
Detaily o KBS-3:
KBS-3 repository (tiež nazývaný Spent Fuel Repository alebo Finálne (konečné) úložisko vyhoreného jadrového paliva) je švédsky projekt hlbinného geologického úložiska pre vyhorené jadrové palivo (spent nuclear fuel) z reaktorov švédskych jadrových elektrární. Je to jeden z najpokročilejších projektov svojho druhu na svete (druhý po fínskom Onkalo, ktorý je už hotový, ale ešte tam nezačali ukladať). Projekt riadi SKB (Svensk Kärnbränslehantering AB) – spoločnosť vlastnená švédskymi jadrovými operátormi.
Aktuálny stav (február 2026): - Prebieha plnohodnotná výstavba od januára 2025 (groundbreaking v januári 2025). Idú prípravné práce na povrchu – už je dokončené (odlesnenie, príprava terénu, most pre transport kontajnerov, skládka horniny, čistička vody). V podzemnej časti sa už začala výstavba prvej časti (kontrakt s Implenia v júni 2025 na prvý podzemný úsek). Majú platné licencie - Povolenie od vlády (permissibility) – január 2022, - Environmentálne povolenie od Land and Environmental Court – október 2025 (vrátane kapsulovacej stanice v Oskarshamn). Kapacita bude cca ~12 000 ton vyhoreného paliva (približne 6 000 medených kontajnerov). V rámci časového harmonogramu sa predpokladá prvé ukladanie paliva (deposition) → koniec 2030-tych rokov (2035–2039). Plné rozšírenie → do 2080-tych rokov. Celková výstavba bude postupná, trvá desaťročia (najprv 10 rokov na počiatočnú kapacitu, potom rozširovanie).
Použitá metóda skladovania v KBS-3 – princíp fungovania:
KBS-3 je viacbariérový systém navrhnutý na bezpečné izolovanie vysokoaktívneho odpadu na stovky tisíc rokov (minimálne 100 000 rokov).
Prvá bariéra je kontajner, medený plášť + vnútorná oceľová vložka (nodular cast iron), jej funkcia je hlavná bariéra – medená ochrana proti korózii (očakávaná životnosť >100 000 rokov)
Druhá bariéra je tzv. buffer – je to bentónitová hlina (zhutnená okolo kontajnera). Jej funkcia je absorbovanie vody, bránenie korózie, tlmenie mechanických síl, a koloidná filtrácia.
Tretia bariéra je samotné geologické prostredie - Švédská žula (starobylá, 1,9 miliardy rokov) – hĺbka ~500 m, s funkciou stabilného prostredia s veľmi pomalým prúdením podzemných vôd, a nízkou priepustnosťou.
Kontajnery sa ukladajú vertikálne (KBS-3V) alebo horizontálne (KBS-3H variant) v odpaľovaných tuneloch. Tých bude (tunelov) celkovo vyše 60 km tunelov na ploche ~4 km² (postupné razenie). Prístup bude po 5 km dlhej rampe na transport kontajnerov. Ďalšie súvisiace zariadenia sú kapsulovacia stanica (Encapsulation plant) v Oskarshamne (Clab lokalita), kde sa palivo uzatvára do medených kontajnerov a potom sa transportuje loďou do Forsmark. Už funkčné SFR (Final Repository for Short-Lived Radioactive Waste), tiež v Forsmark, je rozširované paralelne (nízko- a stredneaktívny odpad). Toto všetko má veľmi veľký význam a kontext, pretože Švédsko je po Fínsku druhou krajinou, ktorá stavia takéto komerčné úložisko pre vyhorené palivo. Projekt prešiel desaťročiami výskumu (od 1970-tych rokov), testov v Äspö Hard Rock Laboratory a Canister Laboratory. Projekt je kľúčový pre švédsku jadrovú renesanciu (plán na 10 nových reaktorov do 2045) – bez bezpečného úložiska by nové reaktory neboli možné. Je aj medzinárodne uznávaný (IAEA ARTEMIS review pozitívne hodnotil KBS-3 koncept).
Technické aspekty KBS-3 úložiska
Prečo práve meď + bentónit? - Ako sme spomenuli KBS-3 sa spolieha na tri hlavné bariéry: kovový kontajner, bentónitový buffer a geologické prostredie (žula). Výber medi a bentónitu je založený na desaťročiach výskumu, testov v laboratóriách (napr. Äspö Hard Rock Laboratory) a prírodných analógiách, aby sa zabezpečila izolácia odpadu od biosféry.
Meď ako materiál kontajnera: - Meď sa používa ako vonkajší plášť kontajnera (s vnútornou oceľovou vložkou z liatiny nodular cast iron na držanie palivových tyčí), pretože je extrémne odolná voči korózii v anaeróbnych podmienkach (bez kyslíka), ktoré panujú v hlbokom podzemí po naplnení bentónitom. Očakávaná životnosť medi je viac ako 100 000 rokov, čo potvrdzujú nálezy prírodných medených ložísk (napr. čistá meď v geologických formáciách starých miliardy rokov) a archeologické artefakty (medené nástroje tisíce rokov staré bez výraznej korózie). V anaeróbnom prostredí sa meď nekoroduje rýchlo, pretože chýba kyslík na oxidáciu; namiesto toho sa spolieha na pasívnu vrstvu sulfidov, ktorá ju chráni pred podzemnou vodou. Avšak, niektoré štúdie (napr. z KTH v Švédsku) upozorňujú na možné pomalé korózne procesy aj bez kyslíka, čo vedie k ďalším testom, ale celkovo je meď považovaná za spoľahlivú. Kontajner má hrúbku ~5 cm medi a je navrhnutý na odolnosť voči mechanickému tlaku, radiácii a chemickým reakciám.
Bentónit ako buffer: - Bentónit (hlavne Wyoming-type, s vysokým obsahom montmorillonitu) je zhutnená hlina, ktorá sa používa ako "vankúš" okolo kontajnera – bloky a pelety absorbujú vodu, napučiavajú (vytvárajú tlak ~5-10 MPa) a vytvárajú nepriepustnú bariéru. To bráni prenikaniu vody k medi, filtruje koloidy (malé častice), tlmí mechanické otrasy (napr. z pohybov zeme) a reguluje teplo (z rozpadu radionuklidov). Výber bentónitu je kvôli jeho schopnosti napučiavať pri kontakte s vodou, čo zapečatí akékoľvek medzery; má nízku priepustnosť (~10^{-14} m/s) a dlhodobú stabilitu v geologickom prostredí. Testy ukazujú, že bentónit udržiava integritu aj po tisícoch rokov, ako potvrdzujú prírodné analógie (napr. bentónitové vrstvy v geologických formáciách). Kombinácia medi a bentónitu vytvára synergický efekt: bentónit chráni meď pred vodou a chemikáliami, zatiaľ čo meď poskytuje pevnú, nekorodujúcu škrupinu.
Modelovanie bezpečnosti na 100 000+ rokov - Bezpečnostné analýzy KBS-3 (napr. TURVA-2012 pre fínsku verziu alebo SR-Site pre švédsku) používajú pokročilé simulácie na predpovedanie správania systému na extrémne dlhé obdobia. Cieľom je dokázať, že radionuklidy neuniknú do biosféry v nebezpečných množstvách. Základné princípy modelovania použili THM modely (thermal-hydraulic-mechanical) – simulujú teplo z rádioaktívneho rozpadu (až ~300 °C v počiatočnej fáze), prúdenie vody, chemické reakcie a mechanické deformácie. Softvéry ako COMSOL, TOUGH2 alebo OpenGeoSys integrujú dáta z experimentov (napr. FISST test v Olkiluoto). Časová škála je vnímaná tak, že po 100 000 rokoch klesne radioaktivita paliva na úroveň prírodného obohateného uránu (z ktorého bolo vyrobené), takže riziko je minimálne. Modely zahŕňajú scenáre ako ľadové doby, zemetrasenia alebo koróziu – napr. maximálna dávka pre človeka je odhadovaná na <0,01 mSv/rok (ďaleko pod prírodným pozadím). Kľúčové prvky boli probabilistické a deterministické simulácie, ktoré odhadujú únik radionuklidov cez bariéry; napr. bentónit udržiava nízku hydraulickú vodivosť, čím spomaľuje migráciu. Navyše aj boli robené aj experimentálne overenia - dáta z podzemných laboratórií (Äspö, Onkalo) a prírodných analógií (napr. medené ložiská) validovali modely. IAEA a národné regulátory (SSM v Švédsku, STUK vo Fínsku) schválili tieto modely ako dostatočne konzervatívne.
Porovnanie s fínskym Onkalo:
Onkalo (v Olkiluoto, Fínsko) je prakticky identický s KBS-3 v Forsmarku – oba zdieľajú rovnaký koncept vyvinutý spoločne Posiva (Fínsko) a SKB (Švédsko). Rozdiely sú hlavne v časovom postupe a menších detailoch.
Onkalo (Fínsko) - Začiatok výstavby - november 2015 (hlavná fáza od 2016), Prevádzka - Začiatok 2030-tych (pôvodne 2025, oneskorené na ~2027–2030 kvôli licenciam), Hĺbka - ~430–450 m, Kapacita - ~6 500 ton (pre fínske reaktory, rozšíriteľné), Bariéry – rovnaké ako u švédov, meď + oceľ, bentónit, kryštalická skala (granit), Variant - KBS-3V, Bezpečnostné modelovanie - TURVA-2012/2021, podobné modely s dôrazom na koróziu medi, Aktuálny stav: Licenčný proces oneskorený (STUK revízie), výstavba pokročilá, testy v prevádzke.
KBS-3 Forsmark (Švédsko) - Začiatok výstavby - január 2025, Prevádzka - koniec 2030-tych (2035–2039), Hĺbka – cca ~500 m, Kapacita – cca ~12 000 ton paliva (6 000 kontajnerov), Bariéry - Meď + oceľový insert, Wyoming bentónit, žula, Variant - hlavne KBS-3V (vertikálne), možný aj KBS-3H, Bezpečnostné modelovanie - SR-Site/TURVA-like, THM simulácie na >100 000 rokov, Aktuálny stav: Prebiehajúca výstavba, licencie schválené
Podobnosti: Oba systémy spoliehajú na anaeróbnu ochranu medi, napučiavanie bentónitu a stabilnú geológiu (nízke prúdenie vody). Onkalo slúži ako "dvojča" pre overenie konceptu – fínske testy (napr. FISST experiment) sa aplikujú aj na švédsky projekt.
Rozdiely: Fínsko je ďalej (už testuje kapsuláciu v plnej miere), ale čelí oneskoreniam v licencovaní kvôli detailným validáciám korózie. Švédsko má väčší dôraz na rozšíriteľnosť pre nové reaktory v renesancii jadra.
Tieto systémy sú považované za svetový štandard pre bezpečné úložisko – IAEA ich hodnotí pozitívne. Oskarshamn je momentálne najmenej aktívny v oblasti novej výstavby spomedzi troch veľkých lokalít, ale hrá kľúčovú úlohu v príprave na konečné úložisko (Clink) a má potenciál pre menšie inovatívne SMR projekty (SEALER).
SEALER reaktor (Swedish Advanced Lead Reactor) je pokročilý malý modulárny reaktor (SMR) vyvíjaný švédskou spoločnosťou Blykalla AB (predtým LeadCold).
Ide o jeden z najzaujímavejších európskych konceptov lead-cooled fast reactorov (LFR – reaktor chladený roztaveným olovom v rýchlom spektre).
Technické parametre (verzia SEALER-55):
Typ reaktora - Lead-cooled fast reactor (LFR) – rýchly reaktor chladený roztaveným olovom, Jadrové palivo - Nitrid uránu (UN) s obohatením <20 % U-235 (väčšinou 19,9 %), Veľkosť aktívnej zóny - Veľmi kompaktná – najmenšia možná, ktorá dosiahne kritickosť v rýchlom spektre, Výkon - 55 MWe (elektrický) / ~140–150 MWt (tepelný), Chladivo - Čisté olovo (alebo olovo-bizmut eutektikum v niektorých variantoch), Teplota chladiva - Max. ~450 °C (výstup), varná teplota olova ~1700 °C → veľmi nízky tlak v systéme, Životnosť bez “prepaľovania” - 10–30 rokov (niektoré verzie až 30 rokov bez výmeny paliva), Pasívna bezpečnosť - Plne pasívny systém – prirodzená konvekcia olova na odvod zvyškového tepla, žiadne čerpadlá potrebné v núdzových situáciách, Hlavné materiály - Špeciálne oceľové zliatiny odolné voči korózii olovom (výsledok 20+ rokov výskumu), Rozmery - Veľmi kompaktný – vhodný pre priemyselné areály, lode, odľahlé miesta, Ďalšie aplikácie - Elektrina, priemyselná teplo, dekarbonizácia (napr. pyrolýza, biochar, vodík)
Kľúčové výhody SEALER-u sa dajú zosumarizovať:
Extrémne vysoká pasívna bezpečnosť – olovo má vysokú varnú teplotu → žiadny vysoký tlak ako pri vodou chladených reaktoroch; pri strate chladenia sa teplo odvádza prirodzene konvekciou.
Kompaktnosť – malé jadro + nízky tlak = menší reaktor, ľahšie umiestnenie blízko priemyslu alebo na lodiach.
Rýchly reaktor → lepšie využitie uránu, možnosť spaľovania aktinidov z vyhoreného paliva (znižovanie odpadu).
Dlhodobá prevádzka bez dopĺňania paliva – ideálne pre priemyselné zákazníkov, ktorí chcú stabilnú energiu bez častých zásahov.
Nízka teplota chladiča (pod 450 °C) → znižuje koróziu materiálov oproti starším konceptom olovom chladených reaktorov.
Aktuálny stav projektu (k februáru 2026) - Blykalla je v intenzívnej fáze komercializácie – firma výrazne zrýchlila po novom financovaní a partnerstvách. Financovanie je zabezpečené, pretože Blykalla získala 50 miliónov USD (okrem predchádzajúcich kôl vrátane 80 mil. SEK vo februári 2025).
Investori zahŕňajú fondy zamerané na čistú energiu (napr. Capital, Earth Venture Capital). Vo februári 2025 začali výstavbu non-nuclear test facility (elektrický prototyp na testovanie technológií) priamo na lokalite jadrovej elektrárne Oskarshamn (spolupráca s Uniper). Prvá fáza výstavby bola dokončená v roku 2025, a testy začali v Q3 2025. Teraz to slúži na overenie komponentov (čerpadlá, výmenníky tepla, materiály) pred jadrovým prototypom. Plánovaná kritickosť SEALER-One (prvý jadrový demonstrátor) je v roku ~2029 (niektoré zdroje uvádzajú 2029–2030). Ide spolupráca so Studsvik (letter of intent na umiestnenie v Nyköpingu) + iné lokality v štúdiu. A bude slúžiť ako technologický demonstrátor + na priemyselné využitie (napr. pyrolýza, výroba biocharu). Sú uzatvorené partnerstvá Uniper (Oskarshamn), KTH (Royal Institute of Technology), ABB, KSB (čerpadlá), RISE (výskum), Studsvik. Tie sa rozšírili v septembri 2025 o strategické partnerstvo s Oklo (USA) – spolupráca na materiáloch, dodávateľskom reťazci, licencovaní a Oklo investovalo ~5 mil. USD. A vo februári 2025 o spoluprácu s newcleo (Európa) na R&D lead-cooled technológií.
Existujú aj ďalšie plány s cieľom mať prvý komerčný SEALER-55 v prevádzke v skorých 2030-tych rokoch. A tiež dlhodobo 1000 SMR do roku 2050, teda cca ~500 TWh čistej energie ročne (ekvivalent ~1 % globálnych emisií CO₂). Je aj reálny záujem o umiestnenie v Skåne (letter of intent s Hörby municipality, z júna 2025).
Samozrejme že je to výzva a sú tam aj možné kritické body, ako je licencovanie – čo je stále v počiatočnej fáze (švédsky regulátor SSM). Potom materiály – olovo je korozívne, vyžaduje špeciálne ocele (Blykalla tvrdí, že po 20+ rokoch výskumu je problém vyriešený). Taktiež aj samotné jadrové palivo – nitrid uránu nie je štandardné komerčné palivo (potrebná výroba a certifikácia). No a v neposlednom rade aj konkurencia – v Európe sú aj pokročilejšie koncepty (napr. NuScale, GEH BWRX-300), ale Blykalla je podľa OECD NEA najvyspelejší európsky advanced SMR koncept (stav september 2025).
SEALER Však patrí medzi najsľubnejšie európske inovácie v oblasti pokročilých reaktorov – kombinuje vysokú bezpečnosť, kompaktnosť a potenciál pre priemyselné dekarbonizáciu. Ak sa podarí demonštrátor v rokoch 2029–2030, mohol by výrazne posunúť Švédsko (a Európu) v oblasti SMR.
Zosumarizovaním sa dá povedať, že Švédsko v súčasnosti prechádza masívnou zmenou svojej jadrovej politiky, prechádza z desaťročia trvajúcej stratégie postupného vyraďovania k oživeniu „Nuclear 2.0“ zameranému na uspokojenie rastúceho dopytu po energii a cieľov dekarbonizácie. Začiatkom roka 2026 malo Švédsko šesť prevádzkových reaktorov na troch miestach, ktoré zabezpečujú približne 30 % elektriny krajiny: Forsmark: 3 vriace reaktory (BWR). Ringhals: 2 tlakovodné reaktory (PWR). Oskarshamn: 1 BWR (blok 3, jeden z najväčších na svete). V rámci jadrovej obnovy (2035 – 2045) predstavila švédska vláda predstavila plán na masívne rozšírenie jadrovej kapacity: Ciele novej výstavby sú dva veľké reaktory do roku 2035 a ekvivalent 10 nových reaktorov (vrátane malých modulárnych reaktorov alebo SMR) do roku 2045. Je jasná zmena politiky - v júni 2023 parlament zmenil národný energetický cieľ zo „100 % obnoviteľných zdrojov“ na „100 % bez fosílnych palív“. Koncom roka 2023 bola tiež prijatá legislatíva na odstránenie limitu 10 reaktorov a umožnenie výstavby na nových lokalitách. Na prilákanie investorov vláda zriadila systém úverových záruk vo výške 400 miliárd SEK (38,2 miliardy USD). V máji 2025 bol prijatý zákon na poskytovanie štátom podporovaných úverov a cenových hedžingových „zmlúv o rozdiele“ (CFD). A v rámci ťažby V novembri 2025 odhlasoval parlament v novembri 2025 zrušenie zákazu ťažby uránu s účinnosťou od 1. januára 2026 s cieľom zabezpečiť domáce dodávky jadrového paliva. Úctihodný výkon, hodný nasledovania....
