Ako efektívne financovať nový jadrový projekt.

V oficiálnom (stále platnom) dokumente „Stratégia energetickej bezpečnosti Slovenskej republiky” je na strane 120, pod bodom č. 14 jasne napísané: “Zabezpečiť výstavbu nového jadrového zdroja o výkone 1200 MW  k časovému horizontu 2025 ako náhradu za v tom čase dožívajúcu JE V2 v Jaslovských Bohuniciach”.

Téma k tomuto projektu je v spoločnosti mimoriadne živá a diskusie sú horúce. Objavujú sa rôzne konšpirácie a odhady „zaručených expertov“, ktorí o jadrovej energetike často ani nechyrovali, alebo niekedy dokonca v skutočnosti zastupujú a propagujú iné (napr. solárne, či veterné) energetické zdroje, alebo sú jednoducho proti jadru.

Čitatelia sú teda často vystavení záplavou „zaručene“ tých „správnych“ informácií, ale nevedia si vybrať kde tá pravda vlastne je.

Mnohí kričia – bude to extrémne drahé!

Treba si však uvedomiť, že jadrová elektráreň (JE) resp. jej výroba a dodanie nie je ako kovanie klincov, ktoré kedysi dokázal urobiť bez problémov každý dedinský kováč.  Drvivá väčšina komponentov JE sú mimoriadne kvalitné materiály, kontrolované počas celého svojho cyklu životnosti. A preto sú tam aj vyššie náklady.

Teraz to náročky preženiem s porovnaním – kým by úplne „obyčajná skrutka“ stála napr. jeden cent, tak tá „skrutka pre JE“ by mohla kľudne stáť možno aj 100 Euro. Je to preto, lebo o nej budeme vedieť všetko – aký je to materiál, kto a kedy ju vyrobil, kto a kedy ju komu predal, kedy prišla do JE, kde a v akých podmienkach bola skladovaná, ako, kedy a kým bola kontrolovaná, a tiež kedy a kým bola namontovaná, opravovaná atď...

V skutočnosti teda jadrová elektrina nie je drahá – drahé je riziko, ktoré jej priraďujeme.

 Je tu teda mnoho otáznikov, skúsime spoločne nájsť odpoveď?

Najprv také krátke zopakovanie...

Po spustení a pripojení 4. reaktorového bloku jadrovej elektrárne Mochovce v tomto roku 2026 sa Slovensko stane energeticky sebestačným a čistým vývozcom elektriny. Už teraz patríme medzi európskych lídrov v podiele jadrovej energie na celkovej výrobe (cez 60 %).Existuje predpoklad, že v nasledujúcich 15 až 20 rokoch bude Slovensko potrebovať o 15 – 30 TWh viac elektriny ročne kvôli dekarbonizácii priemyslu a elektro mobilite (Obnovenie výroby hliníka v Žiari nad Hronom, ocele v Košiciach, v Podbrezovej, expanzia zbrojárskych podnikov).

A ak nové kapacity prevýšia tento domáci dopyt, Slovensko bude môcť stabilne dodávať elektrinu aj susedným krajinám, čo bezo sporu zvýši jeho ekonomický význam ako aj jeho postavenie v medzinárodných súvislostiach, pretože Slovensko má reálnu šancu stať sa nielen naozaj významným čistým vývozcom elektriny ale zároveň posilní aj svoju pozíciu kľúčového energetického hráča v strednej Európe.
Na druhej strane ide asi o najdrahší projekt v histórii Slovenska, ktorý má stáť minimálne 15 miliárd eur. Kritici však hovoria o oveľa vyššej konečnej cene a poukazujú na to, že spoločnosť Westinghouse dodáva reaktory s omeškaním, predražením a bola už v krachu.

Ako ďalej?

Ideálna situácia by bola, keby sa k vízii o budúcnosti Slovenska (a teda aj k jej energetickej stratégii) opäť stretla úplne celá paleta politickej elity (predstaviteľov politických strán) a spoločne sa zhodli na tom obraze Slovenska k ktorému by následne politici krajinu viedli. Špecificky zvlášť v energetike – veď treba mať na pamäti, že taký nový projekt jadrového reaktora (keď vezmeme dokopy všetky fázy od plánovania, projektovania, výroby komponentov, schvaľovací proces, výstavba, spúšťanie, prevádzka, a nakoniec vyraďovanie) dnes časovo presahuje škálu jedného storočia! Áno, dobre čítate – je to viac ako 100 rokov!

„Potrebuje Slovensko nový reaktor?“

Táto otázka vlastne nie je správna. Je to trošku politikmi prekrúcané. To, čo Slovensko skutočne potrebuje – je lacná elektrická energia!

Dnes vidíme že domácnosti majú cenu umelú, pretože je štátom vlastne dotovaná, a priemysel krachuje, pretože preň sú ceny neudržateľné! Toto je ten skutočný problém. No a jedna z ciest ako to vyriešiť je práve postaviť novú JE.  

Ale ako to (efektívne) urobiť?

Verejné obstarávanie (tender), alebo Priame zadanie?

Verejné obstarávanie často pridáva navyše vrstvy regulačného schvaľovania, verejnej účasti a zmien v dizajne, čo môže predĺžiť čas a zvýšiť náklady. Naopak, priame zadanie (napr. cez vládne rozhodnutia alebo tzv. cost-share awards) môže obísť niektoré byrokratické kroky, teda zrýchliť financovanie a umožniť rýchlejší štart. Napríklad na JE Vogtle 3 a 4 (USA) verejné obstarávanie s regulačnými a verejnými vstupmi prinieslo predĺženie o 7 rokov (z 7 na 14+), a náklady boli zdvojnásobené (z 14B na 30B+ USD). Na JE Flamanville 3 (Francúzsko) verejné obstarávanie s regulačnými revíziami spôsobilo predĺženie o 12 rokov, náklady 3x vyššie (z 3,3B na 12B+ EUR). Alebo na JE Olkiluoto 3 (Fínsko) verejné obstarávanie s medzinárodnými dodávateľmi znamenalo predĺženie o 14 rokov, náklady 4x vyššie (z 3B na 12B+ EUR). Tendrový proces tu nakoniec viedol až k nedostatku kvalifikovaných dodávateľov a oneskoreniam. Alebo na JE VC Summer 2 a 3 (USA), kde bolo tiež verejné obstarávanie s regulačnými vstupmi. Po oneskoreniach, a zvýšených nákladoch z 9,8B na 25B USD bolo nakoniec zrušené.

A naopak, napríklad na JE Palo Verde (USA), kde bolo uplatnené priame zadanie s minimálnymi regulačnými zmenami, čo bez výrazných tendrových komplikácií; stabilnom dizajne a dobrom manažmente umožnilo rýchlu výstavbu bez oneskorení. Projekt bol dokončený načas a v rozpočte (1986-1988), a dokonca s úsporami 300M USD. A aj na teraz budovanej JE Sizewell C (UK), bolo uplatnené priame vládne rozhodnutie a kontrakt. Britská vláda schválila výstavbu bez dlhého tendra, čo umožnilo rýchle podpisy zmlúv a štart príprav; očakávaná výstavba je v 9 -12 rokoch namiesto dlhších oneskorení. A dnes aj americké ministerstvo energetiky (DoE) uplatňuje priame zadania aj v novobudovaných projektoch malých reaktorov (SMR). Napríklad pri NuScale SMR (USA), kde viac ako 600M USD v priamych zadaniach od DoE obišlo plný tender, čo urýchlilo dizajn a licenčný proces; a modularizácia skrátila očakávaný čas výstavby na 36 mesiacov.  Alebo pri TVA/Holtec SMR (USA), DoE priamo vybralo a financovalo bez širokého tendra, čo zrýchlilo plánovanie a výstavbu SMR; očakávané zníženie času oproti tradičným projektom. 800M USD cost-share na projekty v TN a MI tu išlo priamym federálnym zadaním.

Tieto príklady ukazujú, že verejné obstarávanie často pridáva riziká oneskorení kvôli regulačným zmenám (príkazom jadrového dozoru), verejnej opozícii alebo problémom s dodávateľmi (priemerné oneskorenie v projektoch sú počítané na roky, a náklady niekedy až +102%).

Ale zase, priame zadanie (napr. cez vládne rozhodnutie) zase môže zefektívniť proces tým, že minimalizuje byrokraciu a umožní rýchlejšie financovanie. Samozrejme, aj pri priamom zadaní môžu vzniknúť problémy (napr. technické), ale celkovo to znižuje administratívne brzdy.

Čo sa týka výberu.

Vo svete nie je až tak mnoho možností – aj keď v súčasnosti ponúka nové jadrové reaktory (klasické veľké aj malé modulárne – SMR) viac ako 25 spoločností po celom svete, v skutočnosti trhu dominujú iba niektorí zavedení globálni hráči. Tých hlavných globálnych dodávateľov (tu myslíme veľké priemyselné reaktorové bloky) je iba 5.

Spoločnosti, ktoré realizujú výstavbu veľkých jadrových elektrární a sú kľúčovými partnermi pre štátne energetické projekty sú tieto:

• Westinghouse Electric Company (USA): Ponúka vlajkový reaktor AP1000 a je považovaný aj za politického favorita pre novú atómku v Jaslovských Bohuniciach.

• KHNP (Kórejská republika): Víťaz tendra na dva nové bloky v českých Dukovanoch s technológiou APR1000/APR1400.

• EDF (Francúzsko): Ponúka reaktory typu EPR, pričom v roku 2026 čelí zvyšovaniu nákladov na svoje prebiehajúce projekty.

• Rosatom (Rusko): Aktívne buduje reaktory VVER-1200 doma aj v zahraničí (napr. Turecko, Egypt), hoci v EÚ čelí obmedzeniam.

• China National Nuclear Corporation (CNNC) (Čína): Dominuje v rýchlosti výstavby nových blokov typu Hualong One. 

Potom sú ešte spoločnosti ponúkajúce malé modulárne reaktory (SMR). SMR sú v roku 2026 v centre pozornosti aj na Slovensku, kde prebiehajú štúdie uskutočniteľnosti pre viaceré lokality. Ale tie nás teraz netrápia..

Aké sú riziká vo financovaní projektu (a jeho prípadnom predražení)?

Investície do jadrovej energetiky sú v porovnaní s klasickou (fosílne palivo, nafta, plyn) zásadne odlišné.

Podiel nákladov na jadrovú elektráreň je zväčša dominovaný vysokými kapitálovými nákladmi (CAPEX), teda výstavbou, a následnými prevádzkovými nákladmi (OPEX), vrátane paliva, údržby, ale aj nákladov na bezpečnostné opatrenia a likvidáciu vyradených elektrární, pričom celkové náklady na kWh elektriny z nového jadrového zdroja môžu byť v porovnaní s inými zdrojmi relatívne vysoké, čo ovplyvňuje ekonomickú životaschopnosť projektu. 

CAPEX (kapitálové výdavky) je najväčšia časť nákladov, zahŕňa návrh, výstavbu, licencie a inžiniering. U nových elektrární môžu dosahovať desiatky miliárd eur. Kapitálové náklady (výstavba a financovanie) predstavujú cca 60 % až 80 % z projektu. Ide o najväčšiu položku, ktorá zahŕňa projektovanie, inžinierske práce, samotnú výstavbu a úroky z úverov počas doby realizácie.

OPEX (teda prevádzkové výdavky) zahŕňajú palivo, údržbu, personál, poistenie a bezpečnosť. Jadrové palivo je síce cenovo stabilnejšie, ale prevádzka je náročná na zabezpečenie. Prevádzkové náklady (O&M) predstavujú cca 15 % až 25 %. Zahŕňajú údržbu, mzdy zamestnancov a bežnú prevádzku elektrárne.

Mnohých asi prekvapí, že náklady na jadrové palivo sú iba 5 % až 10 %. Na rozdiel od plynových alebo uhoľných elektrární tvorí cena paliva (uránu) len malú časť celkových nákladov, čo prispieva k stabilite ceny vyrobenej elektriny. Navyše jadrové palivo je v reaktore viac rokov a nie je potrebne do denno-denne dopĺňať tak ako je to na klasických či plynových elektrárňach, teda sa prípadne obávať “zatvorenia kohútika na potrubí” na strane dodávateľa. No a náklady na vyradenie jadrovej elektrárne sú tiež dôležitá dlhodobá položka, ktorá pokrýva demontáž a dekontamináciu reaktora (zariadení) po skončení životnosti, a plánuje sa už vopred. Na vyraďovanie a odpad je 1 % až 5 %. Hoci ide o miliardové sumy, v prepočte na celkovú vyrobenú energiu počas životnosti elektrárne tvoria tieto náklady relatívne malý percentuálny podiel.  Z pohľadu financovania teda môžeme vidieť, že štruktúra nákladov na jadrovú elektráreň je v porovnaní s inými zdrojmi energie špecifická vysokým podielom počiatočných investícií a relatívne nízkymi prevádzkovými nákladmi. Ale práve vysoké počiatočné investície ovplyvňujú celkové náklady na elektrinu, ako aj rozhodovanie o samotnom projekte. Tak ako sme spomenuli, že dnes nový jadrový projekt časovo presahuje sto rokov, zohráva tu nesmierne dôležitú rolu politická stabilita (aby nasledujúca vláda projekt nezastavila).  

Aktuálny trend pre rok 2026 je poznačený nárastom jadrových investícií – očakáva sa, že globálny trh s jadrovými elektrárňami vzrastie na približne 34,61 miliardy USD.

Takže zopakujme si to stručne ešte raz.

Samotné riziká pri financovaní jadrových elektrární ako také, zahŕňajú teda obrovské kapitálové náklady, relatívne dlhú výstavbu (minimálne 5 rokov) s častými prekročeniami rozpočtov a harmonogramov, technologické a prevádzkové problémy, politické a regulačné riziko (závislosť od štátnej podpory) a neskôr aj náklady na likvidáciu a nakladanie s rádioaktívnym odpadom, čo môže niekedy urobiť z financovania aj hazard s verejnými (ale aj súkromnými) peniazmi. Hlavné finančné a investičné riziká sú bezo sporu tie extrémne vysoké počiatočné náklady, ale ďalej to môže byť prekračovanie rozpočtov a nedodržiavanie harmonogramov, čo sú vlastne dodatočné náklady, ktoré zvyšujú celkovú cenu projektu. Jedným z rizík je určite aj závislosť od štátnej pomoci. Ziskovosť je často podmienená štátnymi zárukami, dotáciami, daňovými úľavami, čo ukazuje na inherentné riziko pre súkromných investorov.  Samozrejme sú tu možné aj prevádzkové a technické problémy, pretože problémy so spoľahlivosťou počas prevádzky tiež vedú k stratám. V zadnej časti palivového (ale aj ekonomického) cyklu sú to zase náklady na likvidáciu a odpad. Dlhodobé náklady na bezpečné uskladnenie rádioaktívneho odpadu a demontáž elektrárne sú nie vždy jasne predvídateľné a niekedy obrovské. Ďalšie riziko je určite aj neistota trhu, keď sa objaví konkurencia lacnejších obnoviteľných zdrojov a taktiež kolísanie cien elektriny zvyšujú finančnú neistotu. Určite medzi riziká patrí aj prípadná zmena politickej situácie a vôle, pretože projekty môžu byť priamo ovplyvnené zmenami vlády a politickými prioritami. A v neposlednom rade je to aj prísna regulácia. Časté zmeny v bezpečnostných predpisoch môžu zvýšiť náklady. No a bezpečnostné incidenty, aj keď zriedkavé, prinášajú katastrofálne finančné dôsledky, naposledy sme to mohli vidieť na vynútených opatreniach po havárii na JE Fukušima. Možno spomenúť pri nových typov reaktorov snáď aj technologické riziká, pretože investície do nových technológií (napr. SMR) nesú riziko neoverenej technológie.

Takže v sumáre práve pre toto všetko, sú investície do jadrovej energetiky často považované za vysoko rizikové, a aby sa mohli stať atraktívnymi aj pre súkromný kapitál vyžadujú silnú podporu štátu.
O tom aké sú výhody a nevýhody toho, ak sú jadrové elektrárne vo vlastníctve štátu a aké, ak sú vo vlastníctve súkromnej spoločnosti som písal v minulom článku, takže to môžeme preskočiť...

Poďme k financovaniu...

Podľa premiéra nebudú financovaním projektu nijako zaťažené peňaženky slovenských občanov. Blok by sa mal údajne postaviť za cudzie investície a tie by mali byť splácané predajom vyrobenej elektrickej energie....

Financovanie jadrových elektrární sa v súčasnosti hlavne opiera o kombináciu štátnej podpory a dlhodobých zmluvných mechanizmov, ktoré majú eliminovať vysoké investičné riziko.

Na to existuje viacero princípov a modelov:

Napríklad fínsky model "Mankala", kde akcionári (okolité mestá, priemyselné podniky a energetické firmy) investujú do projektu výmenou za právo odoberať elektrinu za výrobné náklady. Tento model je založený na neziskovom princípe pre materskú spoločnosť.

Ďalej sú to dva typické modely:

Prvý je tzv. CfD - Contract for Difference, keď štát garantuje investorovi fixnú výkupnú cenu elektriny (tzv. strike price). Ak je trhová cena nižšia, štát doplatí rozdiel; ak je vyššia, investor prebytok vracia štátu. Tento model bol použitý napríklad pri projekte JE Hinkley Point C.

Druhý typický model je tzv. RAB - Regulated Asset Base. Vtedy spotrebitelia platia malý poplatok v rámci účtov za elektrinu už počas fázy výstavby. To znižuje náklady na obsluhu dlhu pre investora a robí projekt atraktívnejším pre komerčné banky.

Existuje aj model úplne priamej štátnej účasti a úveru. Vlády často poskytujú priame pôžičky, štátne záruky za úvery od komerčných bánk alebo kapitálové vstupy, čím znižujú úrokové sadzby, ktoré sú pri miliardových investíciách kľúčové.

No a teraz ešte aj proklamované tzv. „ Zelené financovanie“ (v rámci taxonómie EÚ). V roku 2026 je konečne už aj jadrová energia plne integrovaná do udržateľných financií EÚ, čo projektom umožňuje prístup k „zeleným dlhopisom“ s výhodnejším úročením.

Hodnotenie plánu na nový jadrový reaktor financovaný z externých zdrojov a splácaný predajom elektriny by mal zahŕňať analýzu rizík (závislosť na investorovi, potenciálne predražené náklady, neistotu cien elektriny) vs. prínosy (energetická sebestačnosť, stabilné nízke ceny, eliminácia emisií). Kľúčové oblasti sú transparentnosť procesu, reálne prepočty návratnosti investície (NPV, IRR), porovnanie s inými zdrojmi a záruky, že občanov to nebude zaťažovať, aj napriek kritike opozície, že ide akoby o „budovanie dlhu na pleciach daňových poplatníkov“. 

Výpočet návratnosti investície do nového jadrového bloku (napr. typu AP1000 alebo EPR) v súčasnosti ovplyvňujú extrémne vysoké počiatočné náklady a dlhá doba výstavby.  

Základný modelový prepočet založený na aktuálnych dátach pre projekt s výkonom 1 200 MW a životnosťou 60 rokov by teda mohol vyzerať nasledovne:

Vstupné predpoklady (Model 2026):

Investičné náklady (CAPEX) - od 8 do 10 mld. EUR (cca 7 000 – 8 500 €/kW inštalovaného výkonu). Doba výstavby od 10 do 12 rokov (vrátane prípravy). Diskontná sadzba (WACC) čo je kľúčový faktor pre NPV cca 7 %. Cena elektriny (Base-load): 80 – 90 €/MWh (dlhodobý odhad). Prevádzkové náklady (OPEX): od 25 do 30 €/MWh (palivo, personál, údržba, likvidácia). Čistá súčasná hodnota (tzv. NPV) jadrovej elektrárne je pri trhových podmienkach bez štátnych záruk často záporná alebo blízka nule. Je to preto, lebo kumulatívne diskontované cash-flow začína byť kladné až po 25 – 35 rokoch prevádzky. Keď to prepočítame (ak sú náklady na kapitál – WACC, vyššie ako 7 %, tak NPV prudko klesá. A pri úrovni 9 % WACC je jadrový projekt prakticky bez priamej dotácie nerealizovateľný.

Takže reálne sa kladné NPV sa dosahuje len pri využití modelov ako je fínsky, alebo Contract for Difference (CfD), kde štát garantuje výkupnú cenu (napr. 100+ €/MWh), čím znižuje riziko a WACC.

Existuje tzv. “vnútorné pravidlo návratnosti (tzv. IRR)”.  Očakávané IRR sa pohybuje v rozmedzí 5 % až 9 %. Ale pre súkromného investora je IRR pod 10 % pri tak vysokom riziku (možné meškanie stavby, zmeny regulácie) nezaujímavé. A toto je dôvod, prečo jadrové zdroje dnes stavajú takmer výlučne štátne podniky alebo konzorciá s vládnym krytím. Ak by sme vzali do úvahy citlivosť na možné riziká, tak napríklad by predĺženie stavby o 2 roky malo vplyv na návratnosť zníženia IRR o cca 1,5 %; a teda drastický nárast úrokov. Ale na druhej strane, súčasná vysoká cena CO2 povoleniek (nad 100 €/t) zvyšuje konkurencieschopnosť jadra voči plynu.

Parameter LCOE (Levelized Cost of Energy) sú vyrovnané náklady na energiu alebo elektrinu (Levelized Cost of Electricity). Je to finančná metrika, ktorá udáva priemerné náklady na výrobu jednej megawatthodiny (MWh) alebo kilowatthodiny (kWh) elektrickej energie počas celej životnosti elektrárne. Je to vlastne kľúčový ukazovateľ, ktorý umožňuje porovnať ekonomickú výhodnosť rôznych zdrojov energie (napr. solárne panely, veterné turbíny, jadrové elektrárne, plynové elektrárne) na rovnakom základe. 

Pri novom projekte jadrového reaktora sa dnes LCOE odhaduje na 70 – 110 €/MWh v závislosti od ceny kapitálu.  Podľa OECD/IEA je odhad pre nový jadrový projekt (median LCOE) je približne 69 USD/MWh pri 7 % diskontnej sadzbe (t.j. cca ~65 €–75 €/MWh typicky podľa EUR/USD kurzu a podmienok kapitálu).  V Európskej únii pre rok 2030 EK odhaduje LCOE pre nové jadrové kapacity vyššiu hodnotu a to okolo ~95 €/MWh (čo zahŕňa kapitál i prevádzku).  Tieto čísla nezávisia priamo od typu reaktora (AP1000 vs. VVER-1200), ale sú iba akýmsi orientačným benchmarkom pre nové veľké jadrové bloky “generácie III+” dokončené okolo polovice 2020-tych rokov.

Čo z toho vyplýva?

Je to to, že reálna návratnosť nového reaktora nie je postavená na rýchlom zisku, ale na extrémnej dlhej životnosti (60 – 80 rokov).

Po splatení investície (cca v 35. roku) sa potom jadrová elektráreň stáva tým politicky spomínanom "strojom na hotovosť" s veľmi nízkymi variabilnými nákladmi.

Takže odpoveď znie – Áno, tento plán je dobrý!

Tento plán by mohol byť dokonca tak dobrý, že má potenciál prilákať zahraničných investorov a možno aj partnerov nielen z EÚ ale aj z Ázie. Je to najmä vďaka strategickej polohe (spomenutý trojuholník – Poľsko-Slovensko-Ukrajina – kde idú stavať analogické jadrové projekty), a tiež potrebe zabezpečiť energetickú bezpečnosť a rozvoju moderných technológií ako sú malé modulárne reaktory (SMR).

Slovensko má strategickú polohu - je v srdci Európy, blízko k kľúčovým trhom. Bude (je) to obrovský trh a potreba nových zdrojov energie je v celej Európe vysoká. Dvere pre investície otvárajú smer, ktorý je pre investorov zaujímavý, nakoľko nové jadrové kapacity znižujú závislosť na fosílnych palivách, čo je pre EÚ kľúčové. Navyše sa Slovensko zameriava aj na pokročilé technológie ako malé modulárne reaktory, ktoré sú atraktívne pre inovácie a potenciálne rýchlejšiu výstavbu. A čo je dôležité – existuje tu silná politická podpora na vládnej úrovni. Dohody, ako napríklad tá s USA, signalizujú seriózny záväzok a pre rozsiahle investície otvárajú cestu. A keďže má Slovensko s jadrovou energetikou historicky nielen skúsenosti, ale aj nové ambiciózne plány, tieto určite už dnes priťahujú pozornosť zahraničných partnerov, čo zvyšuje pravdepodobnosť, že nové projekty budú financované a realizované aj s medzinárodnou spoluprácou. 

Skúsme odpovedať na otázku, aký by mohol byť odhadovaný dopad nového reaktora na cenu elektriny pre domácnosti a priemysel?

Vezmime si najprv klasické tri prípady modelu:

Nový jadrový blok na Slovensku s nasledujúcimi technickými parametrami a konzervatívnymi predpokladmi: Výkon: 1 200 MW, Koeficient využitia: 90 %, Ročná výroba: 1 200 × 8 760 × 0,9 ≈ 9,46 TWh / rok, Životnosť: 60 rokov Investičné a prevádzkové vstupy: CAPEX - 6 500 €/kW (realistický cieľ pri dobrej štandardizácii), Celkom: 1 200 000 kW × 6 500 € ≈ 7,8 mld €, OPEX - (typické pre VVER / PWR), Prevádzka + údržba + palivo: 15–20 €/MWh (zoberme 18 €/MWh)

Tri teoretické základné scenáre financovania:

Scenár č. 1 – Bez silnej štátnej podpory - WACC: 7 %, Výsledok je kapitálová zložka LCOE: ~90 €/MWh, OPEX: +18 €/MWh, a LCOE ≈ 108 €/MWh, čo bude politicky ťažko obhájiteľné.

Scenár č. 2 – CfD + štátna garancia - WACC: 4,8 %, Kapitálová zložka: ~60 €/MWh, OPEX: +18 €/MWh, a LCOE ≈ 78 €/MWh pri hodnote tzv. “Strike price” CfD: 80–85 €/MWh. Toto môže byť realistické, ale bude to politicky citlivé.

Scenár č. 3 – RAB / štátno-regulovaný model - WACC: 3,2 %. Kapitálová zložka: ~40 €/MWh, OPEX: +18 €/MWh čo prinesie LCOE ≈ 58 €/MWh. Toto vychádza ako najlacnejší a systémovo najstabilnejší variant.

Ale existuje ešte aj lepší variant!

A vtedy by to bolo naozaj nielen výhodné, ale aj spoločensky transparentné a to je hybridná kombinácia CfD, RAB a štátnej podpory a garancie naraz. Ako už bolo spomenuté, Slovensko má v oblasti jadra obrovské skúsenosti. Okrem iného aj v manažovaní jadrových projektov cez jadrový finančný fond.

Práve na odstavovaní JE V-1 v spolupráci s už dlhodobo existujúcim Slovenským Jadrovým Fondom (SJF) boli vyhodnotené v rámci EÚ a Euratomu ako vzorové. A je preto v princípe možné, že by Slovensko podobne mohlo manažovať v budúcnosti aj projekt novej JE. 

„Slovenský Investičný Jadrový Fond - SIJF“.

Slovensko by si mohlo (a podľa mňa v tejto súvislosti malo) vytvoriť úplne nový, samostatný „Slovenský Investičný Jadrový Fond - SIJF“.

Základná filozofia (jednou vetou) takejto inštitúcie by ale jasne znamenala, že SIJF nie je dotácia jadra, ale že SIJF je nástroj na zníženie ceny elektriny pre Slovensko!

Odpoveďou na prípadné otázky “Prečo?” by Slovensko nový fond SIJF strategicky potrebovalo? vychádza z problému, ktorý v spoločnosti riešime. A ten problém je že Slovensko má malý trh, má vysokú citlivosť na ceny elektriny, jadrová energetika tvorí chrbticu energetického systému, ale že nový jadrový blok bez lacného kapitálu je politicky neobhájiteľný.

Cieľom zriadenia Slovenského Investičného Jadrového Fondu – SIJF, by bolo znižovanie WACC nových jadrových blokov a tým vlastne znižovanie ceny elektriny.

Bez SIJF by bol WACC v rozmedzí ~5–7 %, a LCOE 80–110 €/MWh.

S fondom SIJF by WACC mohlo byť ~3–4 %, a LCOE 55–75 €/MWh.

Teda rozdiel sú desiatky €/MWh počas celých dlhých 60 rokov….

 Ako by mohol SIJF vyzerať? Pri predpokladanom projekte 1 × 1 200 MW blok a CAPEXe: 7,8 mld €.

Možná štruktúra (predbežný, ilustračný, ale realistický model):

Veľkosť fondu SIJF: 2,0 – 2,5 mld €, Pozor, to ale nie je jednorazový výdavok, ani nejaké „spálené peniaze“, ale je to dlhodobá investícia štátu s garantovanou návratnosťou. Použitie fondu by mohlo byť nasledovné: - Kapitálová injekcia (equity) vo výške 1,0 mld € na zníženie rizika projektu, - Nízko úročené úvery vo výške 0,7 mld € na zníženie ceny dlhu, a garancie / poistky vo výške 0,5 mld € na zníženie rizikovej prirážky. Spolu je to cca ~2,2 mld € čo bude mať efekt zníženia WACC z ~5,5 % na ~3,5 % !

Z rozpočtového (kľúčového) pohľadu: Slovenský štátny rozpočet: ~25–30 mld €/rok, SIJF rozložený na 8–10 rokov je cca ≈ 220–250 mil €/rok čo je menej než 1 % rozpočtu a menej než ročné dotácie cien energií v kríze.

Z pohľadu dopadu na cenu elektrickej energie by to znamenalo, že pri fungovaní bez SIJF by mohol byť LCOE cca ~90 €/MWh, a pri fungovaní s novým fondom SIJF by mohol byť LCOE cca ~60 €/MWh

Pri predpokladanej výrobe cca ~9,5 TWh/rok je tu úspora ~30 €/MWh, čo je cca ~285 mil €/rok, resp. cca ~17 mld € za 60 rokov.

Teda využitie SIJF by sa vrátilo niekoľkonásobne – a to systémovo.

Samozrejme, v prípade že by bol SIJF vytvorený, je veľmi dôležité jeho inštitucionálne usporiadanie.

SIJF v žiadnom prípade nesmie byť niečo ako „ministerský účet“, ani nejaký politický bankomat, a taktiež nesmie byť prepojený ako paralelný k dnešnému fungujúcemu SJF.  Nový fond SIJF musí byť samostatná právnická osoba, musí byť jasne oddelená od SJF, musí byť profesionálne riadená, a musí mať jasný mandát, ktorým je znižovanie WACC, a nie výber technológie.  V správe fondu by bol výbor s cca 5–7 členmi, napr. odborníci z jadra, financovania, regulácie UJD, URSO, ale zároveň napríklad spĺňajúc aj zástupcov politickej opozície. Toto by navyše pomohlo zabezpečiť vyššiu transparentnosť a upokojenie politickej situácie. Zdroje fondu by boli kapitál od štátu, ale aj možnosť emitovať štátom garantované dlhopisy, a výnosy z investícií.  Použitie zdrojov by mohli byť ako kapitálová injekcia do projektu, poskytovanie nízko úročených úverov, a tiež poskytnutie garancií / poistiek.  Samozrejme by bola zabezpečená kontrola a audit nezávislým orgánom hlavne v smere efektivity WACC a LCOE.  No a pochopiteľne by boli jasne stanovené pravidlá komunikácie a transparentnosť cez každoročné zverejňovanie WACC projektov, LCOE s fondom a bez fondu, a úspory pre spotrebiteľa.

Vo svete existujú podobné vzory, napríklad francúzsky Caisse des Dépôts, fínska štátna účasť, alebo kanadské infra fondy.

Ideovo teda nový fond SIJF z pohľadu ceny elektriny ju znižuje na 60 rokov dopredu. Z hľadiska istoty je fond vlastne poistka proti budúcim energetickým krízam. A z pohľadu investícií tu ide o to, že štát cez fond investuje, a nie dotuje, teda že peniaze sa vrátia. No a na záver musí byt jasné oddelenie od už existujúceho SJF, teda že "Nový fond SIJF" nemá nič spoločné s rádioaktívnym odpadom.

Takže keby sme sa opätovne vrátili k pôvodným prepočtom...

Vezmime do úvahy aj novo navrhovaný fond SIJF. Výsledkom by boli  scenáre financovania boli nasledovné:

·      Trhový model má WACC cca 7 % a LCOE je 90 €/MWh.

·      Model CfD + štátna garancia má WACC cca 4,8 % a LCOE je 78 €/MWh

·      A Model RAB / SIJF dosahuje WACC od 3,2 do 3,5 % a LCOE 58–60 €/MWh.

Vidíme tu efekt zníženia WACC, a teda dramatické zníženie ceny elektriny, čo robí projekt nového reaktora nielen politicky, ale aj ekonomicky plne obhájiteľným.

Pre porovnanie, že ako je to u susedov? DUKOVANY

V krátkosti by sa to dalo povedať, že je to kontrakt na dva bloky - cca 407 miliárd Kč „overnight“ (bez úrokov). S cenou peňazí a infláciou počas výstavby to podľa aktuálnych politických vyjadrení vychádza na zhruba 600–700 miliárd Kč. Platí to štát cez pôžičku firme Elektrárna Dukovany II, ktorú z 80 % vlastní.

Čo sa stavia a kto to platí? - Ide o dva nové bloky APR-1000 (Dukovany 5 a 6, spolu okolo 2 000 MW) od juhokórejskej KHNP. Zmluva bola podpísaná 4. júna 2025. Stavba má začať okolo 2029, prvý blok má ísť do prevádzky v 2036, druhý v 2037. Existuje aj opcia na ďalšie dva bloky v Temelíne. Investorom je špeciálna firma Elektrárna Dukovany II (EDU II), v ktorej má:

• štát ČR – 80 %

• ČEZ – 20 % (má dodať prevádzkové know-how)

Štát kúpil 80 % podiel za 3,6 mld. Kč. ČEZ do projektu predtým vložil zhruba 4,5 mld. Kč. Samotná úhrada 3,6 mld. Kč ČEZ-u bola posúvaná; v marci 2026 sa hovorilo o termíne vo februári 2027.

Ako sa skladá cena?

Treba tu oddeliť tri vrstvy, inak čísla „nesedia“.

1. Cena dodávky (overnight, dnešné ceny, bez úrokov)
Oficiálne číslo z tendra a zmluvy je 407 mld. Kč za oba bloky (EPC kontrakt s KHNP). To je najväčšia zákazka v histórii ČR. K tomu sa obvykle pripočítava prvé palivo cca 15 mld. Kč a eskalačné klauzule v zmluve (inflácia, kurzy). V dokumentoch pre Európsku komisiu sú “overnight náklady celého projektu” 20–25 mld. eur za oba bloky (EPC 15–20 mld. eur + palivo, náklady investora, rezervy).

2. Príprava pred začiatkom stavby (do cca 2029)
Odhad 80–85 mld. Kč na projektovú dokumentáciu, povolenia, prípravu staveniska a objednávky dlhých dodávok. Časť z toho už prebehla.

3. Celková „účtovná“ investícia vrátane financovania
Tu je najväčší skok. Minister priemyslu Karel Havlíček v auguste 2026 povedal, že s cenou peňazí sme na 600–700 mld. Kč za dva bloky. Ale pozor, tých 400 mld. Kč totiž nezahŕňa úroky zo štátnej pôžičky. Pri sklze (namiesto 2036 napr. 2040) úroky rastú ďalej. Experti upozorňujú, že konečný účet môže byť ešte vyšší. Štátna pôžička (tzv. návratná finančná výpomoc) má podľa notifikácie v EÚ objem zhruba 23–30 mld. eur, strop v zlom scenári 30–37,5 mld. eur. Počas výstavby má byť ale údajne bezúročná. Po licencii na prevádzku sa má úročiť nákladom štátu + 1 percentuálny bod, najmenej 2 % ročne, splácanie 30 rokov. Okrem pôžičky má byť ešte dvojstranný kontrakt na rozdiel (CfD) na cca 40 rokov (odhadovaná strike cena v dokumentoch EÚ cca 85–105 eur/MWh v cenách 2024) a ochrana pred zmenou politiky. Tento balík pre dva bloky Komisia ešte plne neschválila – ČR ho notifikovala v októbri 2025 a Komisia má výhrady k primeranosti podpory.

Ako to teda „vychádza“ pre Českú republiku (štát) a pre domácnosti?

Finančne to nie je klasická súkromná investícia ČEZ-u. ČEZ si nechal len 20 %, aby projekt nesadol na bilančnú súvahu celej skupiny a neohrozil ostatné investície. Riziko prekročenia nákladov v praxi nesie predovšetkým štát – ako 80 % vlastník aj ako veriteľ. Návratnosť má ísť z predaja elektriny cez CfD a zo splácania pôžičky po spustení. Investícia sa teda neprejaví v cene elektriny naraz, ale rozloží sa na desaťročia. Ak sa projekt oneskorí alebo predraží, rastie dlhová služba štátu aj tlak na cenu CfD.

Ale vráťme sa domov....

Hodnota 13-15 miliárd eur (nový jadrový zdroj) je ale aj tak pre krajinu ako Slovensko obrovská suma. Slovensko novým projektom JE musí potvrdiť že sa prísne drží európskych štandárd a výstavba bude musieť byť prebiehať v súlade s prísnymi smernicami EÚ o jadrovej bezpečnosti a trvalo udržateľnom rozvoji, pričom slovenské energetické podniky už teraz implementujú európske štandardy vykazovania udržateľnosti (ESRS). 

Ale ak sa to bude financovať iba cez štátny rozpočet alebo dlh, mohlo by to zaťažiť verejné financie. Spomenuli sme už, že projekty jadrových elektrární niekedy prekročia rozpočet a meškajú. Kto by to vtedy zaplatil – daňovníci alebo spotrebitelia cez vyššie ceny elektriny?  

Ale rozumné alternatívy pre Slovensko mimo jadro (viac obnoviteľných zdrojov) v skutočnosti vlastne neexistujú. Navyše, jadrová energia poskytuje tzv. baseload (stálu dodávku), čo OZE bez batérií alebo vodíka ešte plne nenahradia. Celkovo, ak bude projekt dobre manažovaný – prísnym dohľadom (aj EÚ) a zapojením expertov, s väčšou transparentnosťou – môže to byť určite pozitívny krok.  

Slovensko potrebuje nevyhnutne modernizovať energetiku, aby zostalo konkurencieschopné v EÚ.

Ale bez dobrého plánu na financovanie a eliminovanie rizík by to mohlo skončiť ako drahý experiment.

Technická poznámka: - V článku bola pri úvahách o cene elektriny z nového jadra použitá štandardná metodológia výpočtu s tzv. LCOE (Levelized Cost of Electricity) – teda vyrovnanou, diskontovanou jednotkovou cenou elektriny za celú životnosť elektrárne. Okrem toho tu boli uvedené aj argumenty a fakty, ktoré autor už predtým poskytol v interview redakcii EpochTimes.sk