reklama

Jadrová energia – Iránsky jadrový program a Zmluva AUKUS.

Dohoda AUKUS medzi Austráliou, UK a USA o dodávke jadrových ponoriek fakticky legalizuje program vysoko obohateného uránu Iránu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

V posledných dňoch medzinárodné spoločenstvo zaznamenalo diplomatickú roztržku medzi Austráliou a Francúzskom. Francúzi sú taktiež nahnevaní na Veľkú Britániu a USA, že im z pod nosa prebrali výhodný kšeft a Francúzsky minister zahraničných vecí Jean-Yves Le Drian to dokonca označil za „bodnutie od chrbta“.

O čo ide?

Obrázok blogu

Austrália, Spojené kráľovstvo (United Kingdom) a USA oznámili založenie bezpečnostnej aliancie známej ako AUKUS. AUKUS predstavuje historické „trojstranné partnerstvo v oblasti bezpečnosti“, ktoré bude zahŕňať aj spoluprácu v oblasti spôsobilostí rakiet, kybernetickej, umelej inteligencie, kvantového rozvoja a priemyselných dodávateľských reťazcov. Jedným z kľúčových prvkov tejto vojenskej aliancie je, že Washington a Londýn pomôžu Canberre vyvinúť ponorky poháňané jadrovou energiou. A práve tento bod spôsobuje, že širší aspekt novej (a oprávnenej) bezpečnostnej aliancie je trochu prehliadaný pri všetkom tom vzrušení z jadrových ponoriek. Aliancia má svoju logiku – oblasti spolupráce sú nanajvýš aktuálne, Briti a USA majú historicky k sebe veľmi blízko a aj v minulosti v jadrovej oblasti veľmi úzko spolupracovali. No a Austrália je bývalá Britská kolónia, stále člen British Commonwealth, kde Briti skúšali svoje prvé atómové bomby.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

V čom je teda problém?

Problém je v tom, že pri naplnení zamýšľanej dohody dostane štát, ktorý nemá jadrové zbrane do svojho používania jadrové ponorky. Ide tu o akt USA a Spojeného kráľovstva, teda dvoch štátov s jadrovými zbraňami, o tajnej podpore a poskytovaní nosičov zbraní hromadného ničenia, jadrovej technológie a jadrového materiálu Austrálii, štátu, ktorý nie je jadrovou veľmocou.  Tento krok však zjavne odporuje cieľom a základným povinnostiam stanoveným Zmluvou o nešírení jadrových zbraní (NPT).

Obrázok blogu

Kto má v súčasnosti jadrové ponorky?

Obrázok blogu

V súčasnosti má na svete ponorky poháňané jadrovou energiou iba šesť krajín; Spojené kráľovstvo (UK), USA, Čína, Rusko, Francúzsko a India. USA boli prvou krajinou, ktorá vyvinula jadrovú ponorku ešte predtým, ako v päťdesiatych rokoch minulého storočia Sovietsky zväz spustil Sputnik. Ale všetky tieto krajiny majú jadrové zbrane. A práve vypustenie Sputniku podnietilo vtedy USA, aby sa so Spojeným kráľovstvom podelili o svoju technológiu jadrového pohonu podľa dohody o vzájomnej obrane USA a Veľkej Británie z roku 1958. Spojené kráľovstvo má v súčasnosti v aktívnej službe šesť ponoriek poháňaných jadrovou energiou. Čína začala prevádzkovať jadrové ponorky v roku 1987 a India spustila svoju prvú ponorku v roku 2012. A práve India je tu tak trochu výnimkou – po prvé nie je stálym členom Rady Bezpečnosti OSN ako je tých 5 štátov – jadrových veľmocí, a po druhé India dodnes nie je signatárom zmluvy o nešírení jadrových zbraní. Takže ako s Indiou?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aj Rusi sa s tým zahrávali (práve v Indii).

Obrázok blogu

Rusko sa dohodlo s Indiou už dávnejšie a prenajal jej jednu zo svojich starších jadrových ponoriek. Pôvodne ešte sovietska jadrová ponorka „Nerpa“ (premenovaná Indmi na Čakra) je ponorka triedy Akula, teda útočná ponorka poháňaná jadrovou energiou. Stavba ponorky sa začala v roku 1993, ale potom bola pozastavená z dôvodu nedostatku financií. Indické námorníctvo sponzorovalo jej dobudovanie a skúšky na mori za predpokladu, že bude prenajatá indickému námorníctvu na 10 rokov. Dokončená bola ako jadrová ponorka „K-152 Nerpa“ v októbri 2008 a do služby u ruského námorníctva vstúpila koncom roka 2009. Ponorka bola po rozsiahlych skúškach prenajatá indickému námorníctvu v roku 2011 a bola formálne uvedená do prevádzky ako INS Čakra II. Ceremónia sa odohrala vo Visachapatname 4. apríla 2012. V júni 2021 bola Čakra II spozorovaná v blízkosti Malackého prielivu, keď smerovala k ruskej námornej základni vo Vladivostoku. India samozrejme dôsledne ponorku preskúmala, vzala si z nej skúsenosti (čo je dobré, a čo treba vylepšiť) a potom si postavila svoju vlastnú.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Indické pozadie okolo jadrových ponoriek....

V decembri 1971, počas Indo-Pakistanskej vojny v roku 1971, americký prezident Richard Nixon do medzinárodných vôd Bengálskeho zálivu na demonštrovanie sily a ich vplyvu vyslal bojovú skupinu lodí (Task Force 74), vedenú USS Enterprise s jadrovým pohonom. Lode stáli v medzinárodných vodách, kde na to mali zákonný nárok. Historické záznamy o komunikácii Nixon-Kissinger neukazujú na nepredvídané udalosti ani žiadny plán, podľa ktorého by Enterprise vstúpila do indických alebo pakistanských vôd alebo inak zasiahla do konfliktu. Napriek tomu, vtedy ako reakciu na to tam poslal Sovietsky zväz z Vladivostoku svoju ponorku vyzbrojenú jadrovými raketami, aby americkú pracovnú skupinu sledovala. Táto udalosť demonštrovala význam jadrových zbraní a ponoriek s balistickými raketam vtedajšej premiérke Indire Gándhíovej. Po úspešnom indickom jadrovom teste (Usmievajúci sa Budha) v roku 1974 zahájil riaditeľ indického námorného inžinierstva štúdiu technickej uskutočniteľnosti systému domáceho (indického) jadrového pohonu (tzv. Projekt 932). Projekt na projektovanie a stavbu jadrovej ponorky sa formoval v 90. rokoch 20. storočia a v roku 1998 bol potvrdený ministrom obrany George Fernandesom. Pôvodným zámerom projektu bolo navrhnúť rýchle útočné ponorky poháňané jadrovou energiou, ale po jadrových testoch v roku 1998 ( Pochran) a indickom prísľube nepoužitia jadrového útoku ako prvý, bol projekt preorientovaný na návrh jadrovej ponorky s balistickými raketami (s cieľom dokončiť jadrovú triádu Indie). (Zatiaľ jediná domáca) Indická jadrová ponorka „Arihant“ bola spustená  na more 26. júla 2009, na výročie Vijay Diwas (Deň víťazstva vojny v Kargile), predsedom vlády Manmohanom Singhom. Po vybavení a rozsiahlych skúškach na mori, bola 23. februára 2016, potvrdená ako pripravená k bojovým operáciám a službe. Do prevádzky bola uvedená v auguste 2016, a operačne nasadená v roku 2018.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Obrázok blogu

A Rusi chcú v tom s Indiou pokračovať...

Keď bol veliteľ indického námorníctva admirál Karambir Singh nedávno (25. júla) na návšteve Ruska (akože účasť na 325. výročí ruského námorníctva v Petrohrade) - bola táto jeho cesta podľa nemenovaného zdroja „väčšinou o ponorkách“. Singh navštívil lodenicu Zvezdočka na severe Ruska a skontroloval pokrok prác na ruskej jadrovej ponorke. Ide o to, že India a Rusko uzavreli v roku 2019 dohodu o sume 3 miliardy dolárov na staršiu ruskú námornú útočnú ponorku triedy Akula, ktorá sa bude nazývať Čakra-3. Náklady pokrývajú 72-mesačnú opravu a desaťročný prenájom SSN. Ponorka „Bratsk“ triedy Akula, nahradí Čakru-2, ktorá bola v tomto roku vrátená ruskému námorníctvu po skončení jej desaťročného prenájmu. Posádka ponorky bola minulý rok poslaná do Ruska na výcvik. V januári 2021 ruská tlačová agentúra TASS oznámila, že Bratsk bude dodaný do Indie do „prvého štvrťroka 2026“. Mimochodom ruské lodenice Zvezdočka predložili formálnu ponuku na predaj troch konvenčných ponoriek triedy Kilo do Indie iba za symbolickú cenu jednej rupie. Ruská strana v prezentácii adresovanej admirálovi Singhovi uviedla, že chce iba to, aby India zaplatila iba približne 250 miliónov dolárov za opravu každej ponorky (1 857 miliónov rupií). India sa naposledy rozhodla pre tento akvizičný model, keď v roku 2004 získala bývalú sovietsku lietadlovú loď „Admirál Gorškov“ za prípadné náklady na opravu viac ako 2 miliardy dolárov. Ale opätovne – India je predsa len jadrovou veľmocou.

Dvojitý meter Američanov....

Aj Kanada chcela mať svoje jadrové ponorky. A to už v čase keď iba začínali. V marci 1958 Kanadské kráľovské námorníctvo skúmali pod vtedajším náčelníkom námorného štábu viceadmirálom Harrym DeWolfom. Vytvorili si špeciálny tím Nuclear Submarine Survey Team (NSST), ktorého cieľom bolo preskúmať uskutočniteľnosť ponoriek poháňaných jadrovou energiou pre Kanadu. NSST predložil svoju záverečnú správu v júni 1959, kde odporučil  Americké ponorky typu Skipjack, a nákup (postavenie) piatich ponoriek. Pod vedením nového náčelníka štábu námorníctva, viceadmirála Herberta Raynera, bol návrh predložený kabinetu Kanady už s návrhom na získanie 12 nových ponoriek. Námorníctvo však kvôli nákladom ponúklo lacnejšiu alternatívu a to konvenčne poháňané ponorky. Kabinet schválil pôvodný návrh už v januári 1960, ale rozhodnutie o type ponoriek odložil na marec. Nakoniec v auguste 1960 padlo rozhodnutie pre konvenčne poháňané ponorky a Kanada si vtedy vybrala britské naftovo-elektrické ponorky triedy Oberon.

Ponorky od Francúzov?

Ale pokúšali sa to neskôr opäť zmeniť.  6. júna 1987 bola v Dolnej snemovni predložená „Kanadská biela kniha o obrane“. Táto odporučila stavbu 10 až 12 ponoriek poháňaných jadrovou energiou, ktoré by mali byť umiestnené na hliadkových trasách v severovýchodnom Pacifiku, arktickom a severozápadnom Atlantickom oceáne. Vzhľadom na ich väčšiu rýchlosť, dosah a schopnosť operovať pod arktickým ľadom boli jasne uprednostňované jadrové ponorky. Cieľom bolo vybudovať troj-oceánske námorníctvo (Pacific, Arktika a Atlantic), presadiť kanadskú zvrchovanosť nad arktickými vodami a posilniť svoj vplyv v operáciách NATO. Dopyt po ponorkách, ktoré by dokázali monitorovať Arktídu, sa zrodilo z arogantnej plavby amerického ľadoborca USCGC Polar Sea v roku 1985 cez Arktídu, ktorý brázdil bez ohľadu na názory Kanadských politikov cez kanadské teritoriálne vody. Prvá jadrové ponorka mala pôvodne byť vzatá do služby v roku 1996. V roku 1988 námorné velenie zvažovalo nákup ponoriek buď francúzskej triedy Rubis, alebo britskej triedy Trafalgar. Ale ani jedna nesplňovala kanadské požiadavky. Rubis bola hlučná a pomalá pod vodou a Trafalgar mala iba päť torpéd a navyše vyžadovala povolenie USA na transfer jadrovej technológie. Francúzi však znížili hlučnosť a zlepšili ich konštrukciu tak, aby ponorka mohla fungovať pod ľadom, a vyvíjali úpravu pre svoje torpédomety, ktoré boli pôvodne príliš krátke na použitie torpéd Mark 48. Navyše Britský dizajnérsky tím nebral kanadský plán príliš vážne a Francúzi zase prišli s požiadavkou aby prvých 4 - 5 ponoriek bolo postavených vo Francúzsku. Na jeseň 1987 predviedli Briti a Francúzi svoje návrhy, a britské ponorka HMS Torbay a francúzska ponorka Saphir doplávali do Halifaxu v Novom Škótsku na podrobnú kontrolu. Program pokročil, a ministerstvo národnej obrany vyzvalo ponúkajúce spoločnosti pre potešenie a podporu politikov aby vytvorili konzorciá.

Domáca opozícia.

Navrhované ponorky neboli niektorými kanadskými politikmi prijaté. Ministri Joe Clark a Michael Wilson boli už v roku 1985 proti projektu, Clark, pretože by kanadské jadrové ponorky narušili rovnováhu síl s Varšavskou zmluvou a Wilson kvôli finančným nákladom. Ministerstvo financií namietalo proti programu,  tvrdili, že náklady na projekt neboli odhadnuté presne, najmä pokiaľ ide o náklady súvisiace s potrebami infraštruktúry. Vtedajšia opozícia sa zamerala na náklady projektu (8 miliárd dolárov) a poukazovali na neustále rastúcu veľkosť federálneho deficitu a dlhu. Svoj vplyv zohrala aj černobyľské katastrofa, aj keď za tri desaťročia používania jadrových ponoriek NATO nedošlo k žiadnym ponorkovým nehodám s reaktormi.

Americká opozícia.

Spojené štáty namietali proti tomu, aby Kanada mala vo svojej flotile jadrové ponorky, pretože sa obávala významného vplyvu na vlastné podmorské operácie v severoamerických vodách a možného konfliktu o prístup k severozápadnému priechodu. Aby tomu zabránili, USA využili svoje práva podľa dvoch predtým podpísaných zmlúv. Podľa dohody o vzájomnej obrane USA a Veľkej Británie z roku 1958 mali USA právo zablokovať predaj jadrových reaktorov Spojeným kráľovstvom akejkoľvek tretej strane (tj. aj Kanade) a podľa dohody z roku 1959 medzi USA a Kanadou mali USA právo zablokovať nákup jadrových reaktorov Kanadou od akejkoľvek tretej strany (tj. Spojeného kráľovstva alebo Francúzska). Pokusy o rokovanie s USA boli neúspešné úplne hneď spočiatku, pretože kanadskému ministrovi obrany Perrinovi Beattymu na Ministerstve obrany USA a predstavitelia programu amerických jadrových ponoriek dali veľmi otvorene a tvrdo najavo, že „kanadský program jadrových ponoriek je zbytočný a dokonca nevítaný“!

Vtedajšia Kanadská konzervatívna vláda sa v roku 1988 usilovala o znovuzvolenie, pričom v novembri aj vyhrala. Ale verejná mienka sa obrátila proti programu a premiér Brian Mulroney potom uprednostnil iné vládne priority. Ukážkou bolo aj presunutie ministra Perrin Beatty na inú pozíciu a nahradenie Billiho McKnighta ako ministra obrany. Program kanadských jadrových ponoriek bol oficiálne zrušený v rámci federálneho rozpočtu v apríli 1989. Zrušenie však malo dvojaký negatívny účinok. Prvou bola samotná strata ponoriek, ktoré boli potrebné na nahradenie už starnúcich Oberonov. Druhou bola strata troch fregát triedy Halifax, ktoré boli predtým obetované (za účelom zaplatenia ponoriek). Oberony neboli vymenené až do kúpy ponoriek triedy Upholder v roku 1995, čo boli opäť konvenčné (dieselové) britské ponorky.

No dobre, ale jadrová ponorka nie je jadrová zbraň. Tak aké problémy?

Áno, to je pravda. Jadrová ponorka nie je jadrová zbraň, to je fakt.

A aj tu v tomto prípade sa jedná o "jadrový pohon", a nie o „získanie jadrových zbraní". Jadrová ponorka resp. ponorka na jadrový pohon, ako naznačuje  už názov, je poháňaná jadrovým reaktorom, ale nie je to jadrová zbraň. Každá ponorka poháňaná jadrovou energiou čerpá z vlastného miniatúrneho jadrového reaktora na palube, ktorý je spravidla poháňaný vysoko obohateným uránom.

Obrázok blogu

Ale...

Po prvé - tiež je pravdou a je všeobecne zrejmé, že ponorky poháňané jadrovou energiou a jadrové zbrane sú navzájom neoddeliteľne spojené.

Krajiny, ktoré majú ponorky poháňané jadrovou energiou, teda USA, Čína, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Rusko a India, tieto všetky majú jadrové bomby a niekedy(?), povedal by som že skôr asi vždy majú na palube svojich flotíl aj jadrové hlavice. Ale to neznamená, že na jadrovej ponorke musia byť jadrové zbrane! Jadrové zbrane sú jedna vec, a jadrová energia je vec druhá. Zatiaľ čo jadrové ponorky jadrových veľmocí sú vybavené silami (šachtami) pre rakety na odpaľovanie rakiet, jadrové ponorky Austrálie také byť nemusia.

Po druhé – Splnenie dohody AUKUS priamo nielen umožní, ale aj prakticky uskutoční krok k rozšíreniu nosičov zbraní hromadného ničenia vo svete. Napriek tomu, že ponorka poháňaná jadrovou energiou nie je typom jadrovej zbrane, stále tento potenciál niesť jadrové zbrane má! A teda patrí k tejto dôležitej platforme ako nosič zbraní hromadného ničenia (aj keď iba potenciálne).

Po tretie – Zmluva AUKUS umožní šíriť štiepny materiál (vysoko obohatený urán až do úrovne 90 percent), ktorý je principiálne možné použiť na výrobu jadrových zbraní.

Druhý odsek článku III Zmluvy o nešírení jadrových zbraní uvádza, že každá členská strana zmluvy sa zaväzuje neposkytnúť osobitný štiepny materiál žiadnemu štátu, ktorý nemá jadrovú zbraň, pokiaľ nepodlieha rôznym zárukám.

Lenže IAEA – MAAE - Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu vo Viedni nemá právomoc dohliadať na jadrový materiál pre ponorky z dôvodu ich vojenského použitia, čo objektívne pre Austráliu vytvorí podmienky na výrobu jej vlastných jadrových zbraní. A v histórii Austrália už kedysi plánovala vybudovanie vlastného jadrového arzenálu.....

Po štvrté - partnerstvo medzi Veľkou Britániou, USA a Austráliou môže viesť k šíreniu technológie obohacovania uránu.

Načo je teda AUKUS dobrý?

Obrázok blogu

Jadrové ponorky majú oproti klasickým dieselovým viacero strategických výhod. S menším počtom pohyblivých častí ako v dieselovom modeli sú jadrové ponorky famózne tiché, ideálne pre tajné misie za nepriateľskými líniami. Technológia dnešných jadrových ponoriek je až taká tichá, že v roku 2009 na seba v Atlantickom oceáne omylom narazili britské a francúzske atómové ponorky s balistickými raketami a taktiež (čo je síce stál oficiálne odmietané) ruská a americká ponorka. No najväčšia prednosť jadrových ponoriek je to, že môžu zostať ponorené a zostať v utajení oveľa dlhšie ako ponorky s konvenčným dieselovým pohonom nemajú rovnaký dosah bez toho, aby sa vystavili detekcii tým, že sa musia vynoriť na hladinu.  

Keď predseda britskej vlády Boris Johnson, americký prezident Joe Biden a austrálsky premiér Scott Morrison v spoločnom vyhlásení v stredu večer potvrdili vytvorenie „nového trojstranného obranného partnerstva“ bolo jemne a nepriamo naznačené, že tento krok je považovaný za spôsob boja proti rastúcej sile Číny (zintenzívnenie reakcie na čínsku agresiu v regióne) v Indo-Pacifiku.  Predseda vlády uviedol, že aliancia, známa pod skratkou AUKUS, bude fungovať „ruka v ruke na zachovanie bezpečnosti a stability v Indickom Pacifiku“. Samozrejme že Čína nebola vôbec na medzikontinentálnom brífingu spomenutá, ale o to viacej sa hovorilo o meniacej sa situácii v regióne. A Boris Johnson tvrdil, že „AUKUS nemá byť kontroverzný voči akejkoľvek inej moci (štátu)“.

Austrália zo zmluvy AUKUS dostane osem jadrových ponoriek a jadrovú technológiu. Nie všetci sú však z toho nadšení. Aj keď nová flotila umožní Austrálii hliadkovať vo väčších častiach Indo-tichomorského regiónu dlhšie, niektorí odborníci tvrdia, že tradičné dieselové modely sú svižnejšie, pretože jadrové ponorky bývajú väčšie a tým pádom sa v zákutiach blízko pobrežia pohybujú ťažšie, a teda relatívne menej užitočné v boji na obranu Austrálskych brehov.

Navyše tým, že Austrália bude v mimoriadne zriedkavej pozícii, keď bude prevádzkovať jadrové ponorky bez jadrových zbraní, a teraz ešte navyše pod jasnou zástavou spojenectva s USA a Spojeným kráľovstvom, je veľmi pravdepodobné, že v prípade vojny (útoku) budú tieto ponorky ľahkými cieľmi. Ak by vypukla vojna, Austrálske jadrové ponorky (bez jadrových zbraní) by asi mohli byť medzi prvými cieľmi, s jasným cieľom prerušenia ochrany a vzájomného vzťahu s Amerikou a Veľkou Britániou, čo bude pre protivníkov asi najvyššou prioritou.

Jadrové ponorky majú aj určité nevýhody. Oproti dieselovým sú stále väčšie, pretože vyžadujú viac vstavaných protiradiačných vrstiev a väčšiu vzdialenosť medzi posádkou a jadrovým reaktorom. Okrem toho je výroba jadrových ponoriek je tiež veľmi drahá, ale našťastie nie je spravidla nákladovo efektívne ani praktické postaviť ich toľko ako naftové flotily.

Austrália teraz zrušila svoj pôvodný 90-miliardový program na získanie 12 francúzskych dieselových ponoriek, čo však tiež bude stáť austrálskych daňových poplatníkov najmenej 2 miliardy dolárov ako kompenzácia pre francúzsku spoločnosť, ktorá už na týchto modeloch začala pracovať. (Už o rozzúrení  francúzskej vlády ani nehovoriac).

Vráťme sa teda k meritu veci..

V čom je problém?

Problém je v tom, že vzniká precedens.

Napĺňanie zmluvy AUKUS bude mať negatívny vplyv na medzinárodný režim nešírenia jadrových zbraní.

To že bude môcť Austrália otvorene získavať jadrový materiál spoločným vývojom jadrových ponoriek, môžu v budúcnosti chcieť nasledovať aj iné ostatné štáty, ktoré nie sú jadrovými veľmocami, čo bude mať za následok nekonečné riziko šírenia jadrových zbraní na našej živej planéte. Je takmer isté, že toto trojstranné partnerstvo v oblasti bezpečnosti spustí regionálne preteky v zbrojení.

Austrálčania boli vynikajúcimi vojakmi, ale žiaľ niekedy aj na nesprávnej strane. Austrálski vojaci sa zúčastňovali aj (nespravodlivých) vojen v krajinách ako Kórea, Vietnam a Afganistan. A preto takýto signál ako bude ich vylepšená schopnosť útoku pod vodou nie je pre jej susedov dobrou správou, ktorí môžu sa budú možno cítiť byť prinútení vstúpiť do začarovaného kruhu pretekov v zbrojení, aby ochránili vlastnú národnú bezpečnosť.

Pri pohľade na najnovšie zmeny v jadrovej (zbraňovej) politike USA a Spojeného kráľovstva nie je príliš potrebné poukazovať na to čo sa udialo. Americký prezident Joe Biden bol kedysi vo svojej predvolebnej kampani kampaň za zníženie úlohy jadrových zbraní v bezpečnostnej politike USA. Necelých osem mesiacov od vstupu do Bieleho domu však ukazuje iný prístup.

To isté platí aj pre Veľkú Britániu. V marci tohto roku UK drasticky upravila svoju jadrovú stratégiu a nielenže zvýšili svoje zásoby jadrových zbraní zo 180 na 260 bojových hlavíc, ale posunuli sa aj k zníženiu prahu používania jadrových zbraní.

Väčšina krajín sveta túži po mieri, rozvoji a nešírení jadrových zbraní.

Opatrenia USA, Spojeného kráľovstva a Austrálie uplatnené na jadrové ponorky vo vzťahu k výsledku nešírenia jadrových zbraní nebudú (povedané diplomaticky) asi optimálne.

Samozrejme že reaguje aj Čína: Hovorca čínskej vlády Zhao Lijian odmietol tento plán ako zintenzívnenie pretekov v zbrojení v Indo-Pacifiku. Povedal, že "USA, Spojené kráľovstvo a Austrália sa zapájajú do spolupráce v ponorkách poháňaných jadrovou energiou, ktoré vážne podkopávajú mier a stabilitu v regióne, zhoršujú preteky v zbrojení a poškodzujú medzinárodné snahy o nešírenie jadrových zbraní".

A ako to súvisí s Iránom?

Veľmi jednoducho. O ich dlhodobom záujme o jadrové zbrane dnes už asi nikto nepochybuje, napriek ich vehementnému presviedčaniu že to tak nie je. Ich program získavania vysoko obohateného uránu veslo pokračuje. A sankcie?

Teraz pre nich bude stačiť keď prehlásia, že majú záujem si postaviť (alebo zakúpiť – napríklad od Rusov) pre seba jadrovú ponorku. Veď keď to môže platiť ako akceptovateľné (na medzinárodnej scéne) pre Austráliu, prečo by to nemohlo platiť pre Irán?

Príklad z praxe:

A bude to mimo kontroly medzinárodného spoločenstva....

Obrázok blogu

Ako príklad môžem uviesť veľmi zriedkavý (skoro unikátny) výsledok súdneho procesu (I – 2517 – Rozsudok z 12. 4. 2005 — VEC C-61/03) „Európska Komisia versus United Kingdom“, kedy Európska Komisia prehrala. Ešte z čias, keď bolo UK členským štátom EÚ chceli jadroví inšpektori Euratomu skontrolovať jadrový reaktor v Britskom NámornomInštitúte v Greenwich (niečo sa im tam nezdalo). Royal Naval College v Greenwich v rokoch 1962 - 1996 využívalo reaktor Jason, ktorého maximálny tepelný výkon bol 10 kW. Reaktor slúžil na vzdelávanie personálu a na výskum podporujúci program reaktívneho pohonu uskutočňovaný vládou Spojeného kráľovstva pre jadrové ponorky Royal Navy. Briti to odmietli s poukázaním na článok č. 37 (členské štáty nie sú povinné predložiť žiadne informácie týkajúce sa ich vojenských činností) a ako kamaráti sa na ich obranu postavili aj Francúzi. Komisia ich dala na súd. A súd dal za pravdu Britom (a Francúzom), - žalobu zamietol, pretože prehlásili, že je to súčasť ich ozbrojených zložiek – bodka!

Pre Vašu informáciu – ten reaktor (pôvodne slúžiaci na tréning obslúh britských jadrových ponoriek) dnes už neexistuje. Briti ho rozmontovali, všetko dekontaminovali a dnes je to tam ako na tzv. „zelenej lúke“.

Takže čo bude ďalej?

Hlavný argument problému je nebezpečenstvo šírenia jadrových zbraní spojených s námorným jadrovým palivovým cyklom.

Faktom je, že „Zmluva o nešírení jadrových zbraní“ skutočne má známu medzeru: - Štáty môžu z medzinárodnej kontroly vyňať štiepne materiály na použitie „v ne zbraňových vojenských aplikáciách“, teda tu napríklad konkrétne na pohon jadrových reaktorov pre ponorky. Na prevádzku takýchto reaktorov je nielen potrebné značné množstvo uránu, ale ten urán musí byť aj vysoko obohatený tzv. HEU (aby ponorka vydržala pod vodou dlho). Jeho čistota je síce diametrálne odlišná od uránu, ktorý sa používa v jadrových zbraniach, ale ako taký je pre prípadné prepracovanie za jadrovú zbraň stále zaujímavý.

Aký to môže mať vplyv v medzinárodných zárukách a vzťahoch?

USA, Spojené kráľovstvo a Austrália si dávajú 18 mesiacov na to, aby zverejnili podrobnosti o tejto dohode AUKUS. Až potom bude jasnejšie o aký typ ponoriek, reaktorov a uránového paliva pôjde. Podobne až potom budú jasnejšie odpovede na otázky o tom, kde ponorky budú postavené a kde budú nasadené, aká nová infraštruktúra bude potrebná, ako sa bude vykonávať údržba, ako sa bude zaobchádzať s jadrovým palivom a ako budú vyškolené posádky.

Austrália (napriek tomu že je krajinou s obrovskými zásobami uránu),  v podstate doteraz nemá civilnú jadrovú energetickú infraštruktúru ak neberieme do úvahy 20 MWt výskumný reaktor a smerovanie jej jadrovej politiky stále nie je jasné. Bude musieť posilniť svoj úrad jadrovej bezpečnosti, aby bola schopná vykonávať, kontrolovať a validovať posúdenia bezpečnosti námorných reaktorov. A to sa nedá urobiť zo dňa na deň.

USA a UK prevádzkujú vo svojich ponorkách námorné jadrové reaktory, ktoré sú zavážané obohateným uránom na 93,5 percent (bežné civilné jadrové elektrárne majú palivo s obohatením cca 3 až 5 percent uránu-235).  Ale napríklad Francúzsko, teraz dokonca prevádzkuje námorné reaktory poháňané aj nízko obohateným uránom. Ich nová ponorka triedy „Suffren“, z triedy ktorej pochádza aj francúzska konvenčná ponorka pôvodne ponúkaná Austrálii, dokonca beží na palivo obohatené pod 6 percent.

Za predpokladu, že austrálske jadrové ponorky budú mať palivo vysokého obohatenia, aCanberra bude prevádzkovať 6 až 12 jadrových ponoriek po minimálnu dobu zhruba 30 rokov, bude potrebovať zhruba tri až šesť ton HEU. Ale v súčasnosti nemá po ruke žiadnu domácu kapacitu na obohacovanie uránu. Teda pokiaľ teda nespustí program obohacovania na vojenské účely, materiál bude zrejme musieť pochádzať z USA alebo Veľkej Británie.

Medzinárodné záruky? V skutočnosti asi žiadne....

Obrázok blogu

V Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu vo Viedni sa asi dobre zapotia, keď im na dvere zaklope austrálska delegácia s touto novou správou. MAAE, ktorá v súčasnosti bojuje proti Iránu (neúspešne), aby nezískal dostatok štiepneho materiálu na jadrové zbrane – tj aspoň 25 kilogramov HEU – sa bude musieť zamyslieť a pripraviť, ako monitorovať a „účtovať“ 100 až 200 krát vačšie množstvo a to bez šance (lebo vojenské použitie) získania prístupu k podrobným tajným informáciám o austrálskom jadrovom programe námornźch reaktorov.

Zvládnuť tento výkon pri zachovaní jeho dôveryhodnosti bude ťažko predstaviteľné.

Marian Nanias

Marian Nanias

Bloger 
Populárny bloger
  • Počet článkov:  236
  •  | 
  • Páči sa:  481x

Jadrovy inzinier ktory prezil cely svoj profesionalny zivot v jadrovej energetike na roznych pracovnych postoch, od prevadzkovania jadrovej elektrarne az po ovplyvnovanie energetickej politiky na urovni EU. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu