Asad sa zrejme tajne pokúšal zostrojiť jadrovú bombu.
Vzhľadom k tomu, že je to úplne čerstvá informácia a nie sú ešte úplne ukončené všetky procesy a kontroly okolo toho, je pre serióznosť nevyhnutné rozlišovať to čo bolo už potvrdené, a to čo sa (na základe rôznych zdrojov) predpokladá, ale nie je to ešte preukázateľne isté….
V mini skratke - História okolo tohto jadrového zariadenia obsahuje dekády utajovania, vojenský zásah a vyšetrovanie, ktoré nakoniec definitívne potvrdilo vojenský účel tohto projektu. Projekt, modelovaný podľa severokórejského reaktora v Jongbjonu, mal slúžiť na produkciu plutónia pre jadrové zbrane.
Hlavné časové míľniky:
1968: Sýria podpísala Zmluvu o nešírení jadrových zbraní (tzv. NPT), čím sa oficiálne zaviazala nevyvíjať jadrový arzenál.
2001 – 2002: Režim Bašára Asada začína v odľahlej púštnej oblasti na východe krajiny v absolútnom utajení stavať komplex Al-Kibar (Dajr az-Zaur). S výstavbou im od začiatku pomáha Severná Kórea.
2006 (marec): Izraelská tajná služba Mossad získava prelomové spravodajské informácie – z notebooku sýrskeho predstaviteľa vo Viedni stiahli fotografie interiéru tajného objektu, ktoré jednoznačne dokazujú stavbu jadrového reaktora pred dokončením.
6. september 2007: Izraelské letectvo vykonáva tajnú leteckú operáciu s názvom Operácia Ovocný sad (Operation Orchard / Outside the Box). Osem stíhačiek takmer dokončený reaktor zrovnalo so zemou. Sýria incident hneď po útoku zahmlievala, aby nemusela priznať existenciu tajného programu.
2008: Americká CIA oficiálne zverejňuje dôkazy a zábery potvrdzujúce, že zničeným objektom bol jadrový reaktor. Inšpektori Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu (MAAE) prvýkrát navštevujú lokalitu a nachádzajú v pôde stopy neohláseného spracovaného uránu.
2011: Šéf MAAE Jukio Amano verejne potvrdzuje, že zničený objekt bol s vysokou pravdepodobnosťou neoznámený jadrový reaktor. Sýria to naďalej odmieta. V krajine však vypuká občianska vojna.
2018: Izrael po viac ako desiatich rokoch mlčania oficiálne priznáva a preberá zodpovednosť za zničenie reaktora.
2026 (leto): Po páde režimu Bašára Asada nová sýrska vláda nadväzuje spoluprácu s MAAE a sprístupňuje inšpektorom tajné vojenské archívy a podzemné lokality. V krajine bolo zaistených 27 ton jadrového materiálu (vrátane tzv. žltého koláča).
September 2026: Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu (MAAE) vydáva definitívnu správu. Šéf agentúry Rafael Grossi potvrdzuje, že odhalená chladiaca infraštruktúra a pridružené továrne na palivo jednoznačne zodpovedali tajnému reaktoru, ktorý bol nakonfigurovaný priamo na výrobu jadrových zbraní.
Plány Sýrie postaviť jadrovú elektráreň…
Historicky Sýria začala po prvýkrát spolupracovať s MAAE v roku 1976 na vypracovaní plánu, ktorý by viedol k výstavbe šiestich 600 MW reaktorov do 90. rokov. Plán bol veľmi ambiciózny pre krajinu bez žiadnej jadrovej elektrárne, ale rastúce energetické potreby krajiny dali podnet k myšlienke, že tieto potreby by mohli byť uspokojené jadrovou energiou.
Vzhľadom na to, že Sýria nemala žiadne znalosti o stavbe jadrových reaktorov, obrátila sa krajina na začiatku 80. rokov na Sovietsky zväz, Belgicko, Švajčiarsko a Francúzsko. Do medzinárodného výberového konania sa prihlásilo viac ako 30 spoločností. Z ponúk vybrali ponuku francúzskej spoločnosti Sofratome, potom v roku 1983 začala MAAE spolu so Sýriou hľadať vhodnú lokalitu. Keďže však štúdia uskutočniteľnosti ukázala, že Sýria nemá prostriedky na financovanie reaktora, Sofratome od zmluvy odstúpila, potom sa Sýria v roku 1985 obrátila na Sovietsky zväz.
Spolu so ZSSR pokračovala MAAE v hľadaní miesta. Sovieti ponúkli Sýrii model reaktora VVER-440/318, ktorý bol v tom čase už vo výstavbe na Kube a ďalšie sa plánovali v Iraku, Líbyi a Kórejskej ľudovodemokratickej republike. Nasledujúci rok sa Sýria ocitla v ústupe od obchodu so Sovietskym zväzom v dôsledku havárie v Černobyle.
O výstavbe jadrových elektrární pri hodnotení energetickej náročnosti do roku 2030 sa znovu v Sýrii začalo uvažovať až od roku 1999, a to na základe analýzy sýrskeho energetického systému, v ktorej sa počítalo s tým, že by jedna jadrová elektráreň mohla dodávať energiu od roku 2020 a druhá neskôr. Do roku 2030 mal byť v Sýrii inštalovaný výkon v jadrových elektrárňach až 1600 MW. Krajina sa sústredila na tlakovodné reaktory, ktoré sú vo svete úspešné a najviac rozšírené.
Výskumný reaktor.
Sýria v 80. rokoch rokovala so Sovietskym zväzom o výstavbe výskumného reaktora s tepelným výkonom medzi 2 a 10 MW a pridruženého výskumného centra. Po nezhodách ohľadom financovania z dohody so Sovietskym zväzom zišlo.
Sýria sa potom obrátila na Argentínu, aby postavila výskumný reaktor s výkonom 10 MW, pre ktorý chcela Argentína tiež dodať potrebné palivo. Oxidové palivo nemalo prekročiť obohatenie 20%. Okrem reaktora malo vzniknúť aj rádiologické havarijné centrum a tiež horúce komory, v ktorých by bolo možné extrahovať rádioizotopy. V roku 1995 však argentínska vláda projekt vetovala, pretože mu chýbala osobitná vývozná dohoda so Sýriou. V skutočnosti to však bolo tak, že Izrael a Spojené štáty na Argentínu vyvinuli taký nátlak, že dohodu zrušila. Z podobných dôvodov zlyhal v roku 1991 indický export výskumného reaktora s výkonom 5 MW.
V roku 1991 sa však za technickej pomoci Číny a MAAE začali práce na výstavbe výskumného reaktora SRR-1 v Damasku v novozriadenom jadrovom výskumnom stredisku Al-Hadžar založenom na kanadskom výskumnom reaktore Slowpoke 2.
Sýrsky výskumný reaktor č. 1 je v prevádzke od roku 1996. Za bezpečnú prevádzku a údržbu výskumného zariadenia je zodpovedná Sýrska komisia pre atómovú energiu (AECS). Reaktorové zariadenie riadi Správna rada AECS. Predsedom správnej rady je generálny riaditeľ AECS. Prevádzkovou organizáciou sýrskeho MNSR je Prevádzková a investičná divízia Sýrskeho MNSR na Katedre jadrového inžinierstva. Reaktor sa nachádza v nádobe umiestnenej v podzemnom bazéne s konštrukciou z nehrdzavejúcej ocele a železobetónu. Aktívna zóna s jadrovým palivom sa nachádza v spodnej časti reaktorovej nádoby a pozostáva z 347 palivových článkov (HEU) a 3 atrapami článkov, ktoré tvoria palivovú klietku. Klietka sa nachádza vo vnútri prstencového berýliového reflektora a spočíva na spodnej berýliovej reflektorovej doske.
Sýrsky MNSR má množstvo inherentných bezpečnostných prvkov. Na experimentálne účely je k dispozícii päť vnútorných ožarovacích miest a päť vonkajších ožarovacích miest. Hlavnými účelmi sýrskeho MNSR sú analýza neutrónovej aktivácie (NAA), výroba niektorých rádioizotopov a vzdelávanie a výcvik.
Ďalšia dohoda medzi Sýriou a Ruskou federáciou z roku 1998 o výstavbe ľahko vodného reaktora s výkonom 25 MW na výskumné účely spojeného s odsoľovacím zariadením však tiež nebola (tiež kvôli tlaku Spojených štátov amerických) realizovaná. Projekt vyvolal kritiku, keď bol oznámený ruským ministerstvom zahraničia, pretože reaktor bol považovaný za možnosť zneužitia na vojenské účely.
V súvislosti s obvineniami bol reaktor SRR-1 pri vyšetrovaní 5. júna 2008 podozrivý aj z vojenského použitia. Počas rutinného vyšetrovania MAAE boli v horúcej komore nájdené nedeklarované antropogénne častice uránu. Sýria následne tvrdila, že tieto častice nepochádzajú z vojenských aktivít. MAAE tomuto tvrdeniu neverila, a tak v novembri 2009 Sýria hľadala iné vysvetlenie a vyhlásila, že častice z uránového žltého koláča pochádzajú z továrne na hnojivá v Homse. Zariadenie v Homse bolo pilotným projektom MAAE spoločne so Sýriou na ťažbu uránu na fosfáty. Sýria však nemá žiadne ďalšie ložiská, v ktorých by urán nebol viazaný vo fosfátoch. Počas prešetrovania 1. apríla 2011 v továrni na hnojivá boli odobraté vzorky, ktoré skutočne preukázali pravdivosť tvrdenia z roku 2009.
Ako je to dnes?
Ide o veľmi čerstvé informácie – hlavné vyhlásenia od IAEA prišli včera (7. septembra 2026) vo Viedni. Ide o potvrdenie dávno podozrievaného tajného jadrového programu z éry Bašára Asada, nie o nový, fungujúci reaktor.
Čo sa presne stalo? - Po páde Asada koncom roka 2024 začali nové sýrske úrady spolupracovať s Medzinárodnou agentúrou pre atómovú energiu (IAEA). V júli 2026 Sýria oznámila existenciu dovtedy neohláseného skladu jadrového materiálu. V auguste inšpektori IAEA (vrátane riaditeľa Rafaela Grossiho) navštívili niekoľko lokalít. Kľúčové zistenia z dôverného reportu IAEA (zverejneného začiatkom septembra) a včerajšej tlačovej konferencie sú nasledovné:
Lokalita Deir ez-Zor (Al-Kibar / Dair Alzour) – je presne to miesto, ktoré Izrael bombardoval v septembri 2007 (operácia Orchard). Sýria potom areál zbúrala a zasypala. Teraz tam prebiehajú výkopy. IAEA potvrdila, že odkrytá infraštruktúra zodpovedá jadrovým reaktorom. Reaktor bol plynom chladený a grafitovo moderovaný, s výkonom približne 20–25 MWth – typicky podobný malému severokórejskému reaktoru v Jongbjonu, ktorý slúži na výrobu plutónia.
Reaktor bol takmer dokončený – chýbalo už len zavezenie jadrového paliva. IAEA ho označila za „veľmi pokročilú fázu výstavby“.
Našiel sa aj závod na výrobu paliva a ďalšie miesto na skladovanie.
73 metrických ton prírodného uránu v kovovej forme (približne 55 ton v podobe opláštených palivových tyčí, zvyšok šrot a odpad). Tento materiál teraz podlieha zárukám IAEA – inšpektori tam nainštalovali kamery.
Grossi včera povedal, že ide o reaktor, ktorý je „veľmi efektívny pri výrobe štiepneho materiálu, ktorý by sa dal priamo použiť na výrobu jadrových zbraní“. Označil to za „veľmi vážnu obavu z proliferácie“, ale zároveň zdôraznil, že úmysly vtedajších sýrskych autorít „nemožno posudzovať“. IAEA považuje predchádzajúce otvorené otázky o sýrskych zárukách vďaka spolupráci nového vedenia fakticky za vyriešené.
Z hľadiska historického kontextu tu podozrenia existovali dlho. IAEA už v roku 2011 uviedla, že lokalita bola „veľmi pravdepodobne“ jadrovým reaktorom a že informácie naznačovali pomoc Severnej Kórey. Sýria to vždy popierala a nespolupracovala. Analýzy (napr. Institute for Science and International Security) odhadujú, že ak by reaktor bežal, mohol by vyrobiť približne 5–6 kg zbraňového plutónia ročne – dosť na viac ako jednu bombu za rok.
Čo je ale mimoriadne dôležité, je to, že ide o minulý, neohlásený program ešte z predošlej Asadovej éry.
Žiadny funkčný jadrový reaktor tam dnes nie je.
A jadrový materiál je pod medzinárodným dohľadom.
Čo sa o reaktore Al-Kibar (Dair Alzour / Deir ez-Zor) dá povedať technicky?
Časť údajov je priamo z IAEA a ISIS (2026), časť je analogická so severokórejským vzorom v Jongbjone, podľa ktorého bol stavaný. Takže je to úplne základný typ jadrového reaktora, ktorý je plynom chladený, grafitovo moderovaný (analógia GCR, Magnox). Jadrové palivo je prírodný urán v kovovej forme, nie oxid. Nie je a nikdy ani nebol konfigurovaný na výrobu elektriny – IAEA to výslovne uvádza. V princípe je to rovnaký koncept ako malý reaktor v Jongbjone (oficiálne „5 MWe“, tepelne však 20–25 MWth).
Takýto typ je výhodný na výrobu plutónia, nakoľko pracuje s prírodným uránom, grafit spomaľuje neutróny a palivo sa dá relatívne ľahko prepracovať. Tepelný výkon reaktora bol približne 20–25 MWth. Vedel by “vyrobiť” ročne 5–6 kg zbraňového plutónia (čo je dosť na viac ako jednu bombu za rok). Jedna plná vsádzka jadrového paliva (~50 ton) by po ožiarení a prepracovaní dala rádovo ~25 kg plutónia. Tento reaktor v roku 2007 ešte nebol spustený do prevádzky (nebežal). Podľa Grossiho bol takmer dokončený, už chýbalo iba zavezenie jadrového paliva.
Čo teraz inšpektori IAEA našli (2026):
73 ton prírodného uránu v kove
z toho ~55 ton v 8 808 opláštených palivových tyčiach
zvyšok (~18 ton) šrot a odpad
priemerná hmotnosť jednej palivovej tyče je ~6,24 kg, teda úplne presne ako tyče v jongbjonskom 5 MWe jadrovom reaktore
Plná vsádzka jongbjonského reaktora je ~50 ton v ~8 000 tyčiach. Sýria teda mala približne jednu vsádzku plus rezervu, nie dve kompletné. V severokórejskom reaktore má tyč priemer okolo 3 cm, dĺžku okolo 50 cm, opláštenie je zliatina horčíka (ako magnox), a v jednom palivovom kanáli je zvisle naskladaných 10 tyčí. Treba pripomenúť, že kovový urán po ožiarení ale nie je vhodný na dlhodobé skladovanie vo vode (korózia, hydridy, požiarne riziko) a preto by bolo potrebné aj prepracovacie zariadenie – a to IAEA zatiaľ nenašla v prevádzkyschopnom stave. Čo sa týka grafitu (moderátor, teda spomaľovač neutrónov) - podľa porovnania s Jongbjonom by reaktor potreboval okolo 600 ton jadrového grafitu (moderátor + reflektor), a to väčšinou v blokoch. Na „novom“ nájdenom sýrskom sklade IAEA grafit v blokoch skutočne aj našla. V jongbjonskom jadre je okolo 300 ton grafitových blokov s vyvŕtanými kanálmi. Čo sa týka chladenia, tak v primárnom okruhu používali oxid uhličitý (CO₂), teplo ide cez tepelné výmenníky do sekundárneho vodného okruhu a ohriata voda sa mala vypúšťať priamo do Eufratu (čerpadlová stanica pri rieke, cca 780 m od budovy). Chladiacu veža nemali – na rozdiel od Jongbjona, kde je rieka menšia. A práve presne túto chladiacu infraštruktúru IAEA teraz v auguste 2026 pri výkopoch aj potvrdila. Niektoré informácie (napríklad presné rozmery) IAEA ešte nezverejnila (pretože výkopy stále prebiehajú). Ale z meraní satelitov a spravodajských fotiek (z rokov 2007–2008) sa dá odhadnúť napríklad, že pôdorys budovy bol približne 47 × 47 m (niektoré merania 48 × 45 m) – a teda opäť veľmi podobný jongbjonskému reaktoru. Vnútorná hala bola zhruba 20–24 m. Sýrska budova bola nižšia nad zemou ako Jongbjon; a veľká časť bola pod zemou (viacero podlaží). Po maskovaní (2002–2003) vyzerala ako nenápadná „krabica“. Po izraelskom útoku Sýria zvyšky zbúrala a zasypala; neskôr na tom postavila falošnú stavbu pripomínajúcu odpaľovacie zariadenie pre rakety Scud.
Existujú aj rozdielne názory…
Nie všetci analytici súhlasia, že tento sýrsky jadrový reaktor bol presnou kópiou Jongbjona. Z fotiek vnútra budovy pred útokom niektorí (Arms Control Wonk, 2008) napočítali len okolo 52–56 palivových kanálov oproti ~97 v Jongbjone. To by znamenalo menšiu aktívnu zónu reaktora a produkciu rádovo len ~1 kg plutónia ročne. IAEA a ISIS v roku 2026 však reaktor hodnotia ako triedu 20–25 MWth, teda bližšie k jongbjonskému. Definitívnu odpoveď zrejme dajú až výkopy zvyškov.
Čo ešte chýba?
IAEA zatiaľ nemá:
presné rozmery a počet kanálov sýrskeho reaktora,
miesto a stav plánovaného prepracovacieho závodu (separácia plutónia),
úplný pôvod uránu a grafitu,
dôkaz, že Sýria už plutónium skutočne oddelila.
Čitateľov možno napadne (v podstate oprávnená) otázka, či existuje (alebo existovala?) nejaká väzba na tento reaktor rsp. jadrovy program medzi Sýriou a Iránom resp. naopak? Krátka a stručná odpoveď znie, že nie. Žiadny priamy, alebo čiastočne overený podiel Iránu na stavbe reaktora Al-Kibar IAEA doteraz nepotvrdila.
Hlavným technickým partnerom podľa všetkého, čo je dnes verejne overené, bola Severná Kórea. Väzba Sýria–Irán v jadrovej oblasti ostáva väčšinou na úrovni spravodajských tvrdení, politickej aliancie a nepriamych indícií – nie na úrovni dôkazu, že Irán reaktor navrhol, staval alebo tam posielal palivo.
Čo je dnes overené (potvrdené)?
IAEA aj spravodajské služby USA/Izraela dlhodobo opisujú Al-Kibar ako severokórejský typ (plyn–grafit, prírodný kovový urán, analogický jongbjonskému 5 MWe). Palivové tyče nájdené v roku 2026 majú rovnakú hmotnosť ako kórejské. V aktuálnych správach IAEA z augusta/septembra 2026 Irán pri tomto reaktore figuruje. Agentúra zároveň v ten istý týždeň napísala, že v Iráne naopak žiadny pokrok v objasňovaní nie je.
Čo sa o Iráne tvrdilo (ale nebolo oficiálne potvrdené)?
Po izraelskom útoku v roku 2007 sa objavilo niekoľko verzií:
Nemecký Der Spiegel (2008) s odvolaním na spravodajstvo písal, že Al-Kibar mal byť spoločný projekt Sýrie, KĽDR a Iránu – dočasné miesto, kým Irán nedokončí vlastnú cestu (obohacovanie + ťažkovodný reaktor v Araku). Spomínala sa návšteva Mohsena Fachrízádeha v Damasku (2005) a Ahmadinížáda (2006) s príslubom veľkej pomoci.
John Bolton tiež tvrdil, že Irán „takmer isto“ financoval severokórejskú stavbu.
Niektoré izraelské a arabské správy hovorili o iránskom financovaní; jedna verzia uvádzala až miliardy dolárov.
Proti tomu stoja vážne výhrady:
Verejné vystúpenia CIA (Hayden) a americké oficiálne materiály o Al-Kibare Irán nespomínajú.
V memoároch Busha a Cheneyho iránska úloha pri tomto reaktore nie je.
Izraelský spravodajský dôstojník priamo zapojený do operácie neskôr povedal, že dôkazy iránsku úlohu ani vedomosť o reaktore nepotvrdzujú (financovanie tajných projektov sa však ťažko vylučuje).
Prečo to teda „na prvý pohľad“ technicky nesedí?
Irán šiel predovšetkým cestou obohacovania uránu (odstredivky) a paralelne staval ťažkovodný reaktor v Araku (iný typ ako Magnox/GCR). Sýrsky reaktor je kórejská kópia britského Magnoxu. Nie je to iránsky dizajn. To síce úplne nevylučuje peniaze, politické krytie alebo záujem o plutónium ako zálohu – ale nie je to dôkaz, že iránski inžinieri reaktor stavali. Áno, širšia väzba Sýria–Irán bola reálna a aj veľmi tesná, len väčšinou nie jadrová. Bola to dlhodobá aliancia (os Asad–Teherán–Hizballáh), boli to rakety, výcvik, financie, a taktiež obvinenia zo spolupráce pri chemických zbraniach. Ale to je iná rovina ako „Irán staval Al-Kibar“.
Po páde Asada (koniec 2024) nové damaské vedenie s IAEA spolupracuje a iránsky vplyv v Sýrii výrazne klesol. Zatiaľ z týchto inšpekcií nevyšlo nič, čo by Irán priamo pripojilo k tomuto jadrovému reaktoru.
Čo bude ďalej?
Ďalej sa to rozdelí na niekoľko súbežných línií. Žiadny nový jadrový reaktor sa v Sýrii nestavia a IAEA považuje starý sýrsky spis za v zásade uzavretý – ale práca na zemi ešte neskončila.
1. Rada guvernérov IAEA (práve teraz) - Vo Viedni sa začalo riadne zasadnutie Rady.
Grossi predložil správu, že otázky voči Sýrii sú objasnené. Očakáva sa, že Rada Sýriu pochváli za spoluprácu a spis formálne „uzavrie“ ako vyriešený prípad záruk. To je diplomatický koniec 18-ročného sporu.
2. Výkopy v Deir ez-Zor - Sýria spolu s IAEA pokračuje v odkrývaní zvyškov reaktora. Už prerazili betónovú dosku falošnej scudskej stavby a idú do zasypanej vrstvy z roku 2007. IAEA bude lokalitu ďalej monitorovať. Cieľom je nájsť aktívnu zónu reaktora, výmenníky tepla a overiť, či tam niečo nezostalo. Sýria 27. augusta podala IAEA formulár o dizajne (DIQ) a lokalitu už oficiálne označila ako vyraďovaný reaktor.
3. Čo s 73 tonami uránu? - Materiál je pod zárukami IAEA (pečate, kamery). Grossi dnes povedal, že o odvoze rozhodne Damask, IAEA len vyžaduje, aby vedela o každom grame. Možnosti sú, buď to nechať v Sýrii pod dohľadom (nová vláda hovorí o budúcom mierovom využití), alebo to vyviezť a prepracovať na chemicky stabilnejšiu formu v tretej krajine (to odporúčajú experti kvôli bezpečnosti kovového uránu). Mimochodom USA a Izrael už v auguste tlačili na takýto odvoz z „Site 99“.
4. Čo ostáva otvorené - aj po „uzavretí“ spisu chýba:
prepracovacie zariadenie na plutónium (ak vôbec existovalo),
presný rozsah pomoci KĽDR,
prípadná iránska stopa (zatiaľ nepotvrdená),
osud špecializovaných pecí a zariadení na výrobu paliva.
ISIS odporúča tieto veci ešte dohľadať a odviezť.
5. A politicky? - Nová sýrska vláda to využíva (politicky predáva) ako dôkaz, že sa vracia do medzinárodného systému a chce civilnú jadrovú spoluprácu (energia, medicína). Izrael bude lokalitu aj materiál ďalej sledovať. IAEA zároveň zdôrazňuje, že napríklad v Iráne je situácia žiaľ opačná – tam pokrok nie je. Prakticky najbližšie týždne sa očakávajú rozhodnutie Rady IAEA vo Viedni, pokračujúce bagre v púšti a dohoda, či tých 73 ton ostane v Sýrii, alebo odíde preč.
Izrael mal teda pravdu…
Bez tajnej vojenskej operácii Orchard by Sýria bola mohla mať už od konca dekády 2000 reaktor v prevádzke a o pár rokov nato aj plutónium. Dnešné výkopy IAEA a 73 ton uránu sú vlastne forenzný dovetok k operácii, ktorú Izrael v tichosti urobil pred 19 rokmi. Akcia Orchard bola krátka, technicky brilantná preventívna akcia, ktorej ťažisko nebolo v bombách, ale v spravodajstve, elektronickom „oslepení“ PVO a politickom výpočte, že Asad radšej prehltne poníženie, než prizná svoj tajný jadrový reaktor.
Svet sa stal zase o niečo bezpečnejším…..
