S vedomým, že naša čokoládová nátierka je nenávratne nenávratná, sme sa aj s vianočkou (pôvodne sme mali v pláne natrieť a zjesť ju pod ochranným okom pánov kontrolórov, ale osud a bezpečnostné pravidlá chceli inak..) pod pazuchou vybrali cez celý areál späť, odkiaľ sme prišli-do stanu.
Lenže hlad je hlad a aspoň na raňajky som si chcela dopriať niečo iné ako fast food, ktorý bol na každom kroku, a tak som (v rámci hesla mojej obľúbenej postavy Bridget Jones: Mňa len tak nezlomí nejaký previt) zvolila : Keď nie je vianočka s nutelou, bude aspoň vianočka!
A keďže som bola naozaj hladná,pustila som sa do nej už počas cesty...Lenže háčik bol v tom, že hladná som nebola sama.A tak som pekne konverzovala so svojou spolustanovníčkou(predmet diskusie jasný) a konzumovala ...a ani si nevšimla, že mi na vianočke pristála roztomilá osa so zjavným úmyslom tiež utíšiť ranný hlad.
Na margo osi môžem len stručne poznamenať, že osa v polohe prisatia na moju spodnú peru a následný opuch veľkosti polovičnej ping pongovej loptičky nie je nič príjemné.
Takáto, s trojitou perou som dobehla do zdravotného stanu, kde som po mojom priznaní sa k alergii na uštipnutie hmyzom zmobilizovala takmer celý personál.Musím uznať, že celé to bolo viac, než profesionálne: ...zmerajte jej tlak..uložte ju...zaveďte jej kanilu...pichnite jej ditiaden a kalciovku...a nech si tu aspoň hodinku poleží...
A tak som si tam ležala, pera mi pomaly odpúchala, zdravotníčky ma obskakovali a ja som ani netušila, že o chvíľu sa stanem priamym svedkom dôsledkov jedného veľkého skratu. Skratu dievčiny, ktorú doniesli do stanu a položili na lehátko hneď vedľa mňa. Takú frekvenciu dychu ako mala ona, som fakt ešte nezažila. Mám taký pocit, že kým som ja absolvovala jeden kľudný nádych a výdych, ona ich už mala za sebou minimálne 10.
Dievčina, ktorá( ako som sa dozvedela) v minulosti brala lieky na spomalenie činnosti srdca si chcela vyskúšať pervitín...telefonáty, rýchle kroky, prikrívky, infúzia...
Dievčina-hrdinka sa mi pred očami menila na malé pristihnuté dievčatko po tom, čo jej hlavný lekár predostrel dôsledky jej činu-odber krvi na rozbor, toxikológia, upovedomenie rodičov a polície, vypočúvnie, protidrogové...
Najkomickejšie na celej situácii mi v polohe priameho pozorovateľa prišlo najmä to, že zo všetkých vecí, ktoré jej boli vymenované dievčinu vystrašilo najviac to, že o jej čine napriek jej plnoletosti upovedomia jej rodičov.Strach z rodičov u nej vysoko prevyšoval strach z polície, či dokonca možnej väzby...
Myslím, že prvýkrát v živote som bola vďačná, že ja mám len praobyčajnú alergiu na uštipnutie roztomilou osou a že nie som dievčinou, ktorej jediné zlyhanie na festivale, na ktorý sa prišla zabaviť, možno zmení celý život
