Kto čítal prvú časť, dozvedel sa, ako som sa dostala na krátky pobyt do Kene, pod záštitou "dobrovoľníka", koľko to stálo, ako na to, čo sa mi páčilo a nepáčilo, aké boli moje prvé šoky a zmiešané pocity, a že Vám budem asi najviac písať o deťoch, keďže som sa prihlásila na krátky učiteľský program, aj keď s učiteľstvom nemám nič spoločné.
Na začiatok chcem napísať, že i mne pripadalo "platiť" za dobrovoľnú prácu choré. Ale keď nemáte inú možnosť, alebo aspoň 2 priateľov, čo by boli ochotní niečo také podniknúť s Vami a na vlastnú päsť, alebo dobré kontakty v nejakej už na mieste pôsobiacej organizácii, iná možnosť ako "zaplatiť" asi neostáva. Ceny agentúr, ktoré majú nejakú inú partnerskú organizáciu priamo v rozvojovej krajine nájdete na internete rôzne. Poväčšine od 1200 EUR za 2-3 týždne sa samostatný "program", ostatné výdavky si hradíte už sami. Pod tú cenu som nešla dlho nič nájsť, a to som googlovala celosvetovo. Nakoniec som natrafila na jednu agentúru z Nového Zélandu, kde ma vyšiel 3-týždňový program na cca 450 USD. V tom malo byť obsiahnuté vyzdvihnutie na letisku v Nairobi, ubytovanie v hostiteľskej rodine (mala som sa pripraviť deliť si izbu s ďalšími 1-3 ľuďmi), 2 x denne strava, nejaký orientačné školenie o krajine, a umiestnenie v škole, kde som mala na pár dní vypomáhať učiteľom, ktorých tam je vraj zúfalo málo. V angličtine. To bolo napísané v prospektoch.
V realite som priletela trochu neskôr, takže som to orientačné školenie neabsolvovala. Prišla som na záver, keď sa už cca. 23 nový dobrovoľníkov poberali do blízkeho supermarketu niečo nakúpiť, pristúpil ku mne nejaký chalan, opýtal sa na meno, dal do ruky nejaké prospekty, vraj všetko z toho školenia nájdem tam, veci som si mala nechať tam na zemi, že oni ich nahádžu do dodávky, a donesú pred "office", kde nás rozdelia podľa ubytovania. Po 24-hodinovom cestovaní som moc ani nevedela čo sa deje. Len som všade dookola počula tú pravú americkú či britskú angličtinu, všetci sa usmievali a tešili na nové "dobrodružstvo", všetci boli odo mňa mladší, no a ja som bola len zvedavá, čo ma čaká. To bolo prvý a posledný krát, keď som stretla aj riaditeľa tejto lokálnej organizácie, mohol mať okolo 35 rokov, dobre vyzerajúci černoch, a ku všetkým dobrovoľníkom sa správal tak "americko-priateľsky", na to iný výraz nepoznám. Nie je to zrovna môj štýl, na to "hey man, what´s up", úsmevy od ucha k uchu, na všetko "no problem" a o minútu aj zabudnú čo ste od nich potrebovali, atď. Viem, nová krajina, iné pravidlá, ja som hosť, a ja som tá, čo sa má na istý čas prispôsobiť. Však som to aj skúsila.
Podvečer sme sa dostali "domov". O pár dní som pochopila, že ja patrím ešte k tým šťastnejším, keďže sme bývali v dome s polo-fungujúcim WC, mali malú záhradku kde sa dalo večer, kým ma nezačali štípať komáre príjemne posedieť, každý večer niečo teplé navarené, domáci boli tiež veľmi vľúdni, aj keď občas ani nevedeli, koľko takýchto hostí majú doma. Aj keď nie je to vždy zábava, čakať ráno kým sa 12 ľudí vystrieda v malej kúpeľni, kde tečúca voda nie je samozrejmosťou, alebo keď mi zmizlo asi 120 USD, a bol to niekto odtiaľ. Nuž čo, človek sa učí najviac na vlastnej koži.
Na druhý deň ma ostatní zobrali do sirotčinca, kde som aj ja mala "učiť". Hmm, v podstate to od tejto chvíle bolo jedno, či by som tam ostala, alebo sa rozhodla inak. Ľudí z organizácie som už viac nevidela, ani sa nikto neprišiel opýtať, či je napríklad všetko v poriadku, domáca tiež nikdy nevedela koľko ľudí presne u nej prespáva, a v škole na moje malé "sklamanie" mali učiteľa do každej triedy. Bolo tam 46 sirôt, a školu navštevovalo ešte ďalších cca 50 detí z chudobnejších rodín, vo veku od 4 - 13 rokov. Ale je dôležité podotknúť, že tieto deti patrili vlastne ešte k tým šťastnejším. Mali strechu nad hlavou, a aspoň 2 x denne tanier teplej ryže, či pľacku, a čo je veľmi dôležité, dostávali vzdelanie - ich jediná šanca raz na lepší život. Nikdy predtým som si neuvedomila, aké je vzdelanie pre deti dôležité. Nikdy som to tak nevnímala, ako práve tam, keď som cestou do školy stretávala ďalšie stovky detí, ktorých vlastne jediným zmyslom dňa bolo zháňanie potravy. Tak sa občas kukám von na ulicu a rozmýšľam nad rozdielom medzi týmito deťmi a deťmi, ktoré vidím z môjho okna. Okolo každého sa motká mamina, možno i ocino, dávajú pozor aby sa dieťa nepotklo, nedalo nič špinavé do úst, každú chvíľku mu ponúkajú piškótu alebo niečo iné do bruška... a už možno odkladajú na školu. Však tak je to aj správne, len keď sa dívate chvíľu na ten iný svet, trochu to zabolí, a človek rozmýšľa ako to zmeniť, čo môže urobiť on sám pre to, aby aj na tom druhom konci sveta bolo o pár tých najedených detí s knižkou v ruke viac, a aby aj ich občas niekto s láskou pohladil. A hlavne len o tom nerozprávať, ale z času načas konať.
Keď som sa rozhliadla dookola, bolo tam v ten prvý deň asi 8-9 mladých ľudí ako ja, čo sa o seba mohli skôr potkýňať, ako celých 7-8 hodín niečo zmysluplné robiť. Väčšina z nás tak napr. pomohla v kuchyni (koľko sa nás asi tak do búdy 2x2 m zmestilo? :)), alebo sa hrali s deťmi dookola tie samé hry cez prestávky. Ale poväčšinou tam prišli okolo 9-11 hodiny a odchádzali po 13h. To je riadna "pracovná doba" :). Keď som sa ich na to pýtala, povedali, že áno, takto nejak trávia dni. Niektorí sa prihlásili na "HIV program", pričom tu konkrétne žiadny HIV program neexistoval, okrem toho že ich občas niekto z organizácie zobral, a spolu obchádzali príbytky v slumoch, kde sa vlastne len rozprávali s ľuďmi, prípadne občas pridali ruku k dielu a pomohli nejak v kuchyni, občas mali so sebou pár liekov, ale záležalo to dosť od iniciatívy dobrovoľníka, ako sa chcel zapojiť. Iní boli napr. na "medical" programe... tiež sa stalo, že u jedného miestneho doktora ich bolo 6, a nemali čo robiť. Pozakladať "karty", poumývať pár nástrojov, ale určite si urobiť obraz o tom, s čím títo ľudia k doktorovi chodia, ak vôbec. Keď je už veľmi zle, prídu aj bez peňazí, ako záruku nechávajú niečo ako "občiansky preukaz", s tým, že keď budú mať, vrátia sa... Niektoré preukazy sú tam aj cez 5 rokov, a títo ľudia sa po ne nikdy nevrátia. Možno už ani nie sú medzi nami. A popri tom lekárska starostlivosť už aj tu nepatrí k najhorším. Aspoň čo rozprávali ostatní, čo to videli na vlastné oči. Len nie všetkým domácim došlo, že lekár je tam aj pre nich. Aj keď nemajú čím zaplatiť, títo lekári nepošlú nikdy nikoho preč, pokiaľ by neposkytli aspoň minimálnu starostlivosť. Prípady, keď matka dôjde s dieťaťom v horúčke 42 stupňov nie sú výnimkou. Vtedy, keď už niet pomoci. A popri tom dieťa sa už týždeň doma trápi v bolestiach. A ďalšie neznáme dieťa zomiera v sanitke. Nemocnica s najmodernejším zariadením je len o 1 Km ďalej, veď sme v hlavnom meste. Stačilo tak málo...
Po prvotných šokoch z nového prostredia, prekonaní pár obáv o samú seba, urobení si obrázku o škole a dobrovoľníctve, som si urobila, že sú 2 cesty ako môžem tieto 3 týždne stráviť. Oddychom, sem-tam priložením ruky k dielu, ale nepchaním sa tam, kde ma netreba, a kde skôr prekážam, nekonečným premýšľaním o zmysle života, flákaním sa po Nairobi - to bola jedna možnosť. Ja som sa rozhodla byť akčnejšia, tvrdohlavejšia, som tu aby som niekde pomohla, teda aspoň sa o to pokúsila, a na to si musím násť svoju vlastnú cestu. A ten čas strávený s deťmi za to stál, ale o tom už v ďaľšej časti.
