Keď pred pár rokmi britský europoslanec Andrew Duff rozprával o spoločnej európskej kandidátke politických strán pri voľbách do Európskeho parlamentu, znelo to ako sladká hudba skutočného eurooptimizmu a popravde nikto návrhu nedával veľkú šancu.
Dnes je to možno takmer realita. Práve včera totiž schválil zodpovedný výbor Európskeho parlamentu svoj postoj v tejto téme a je jednoznačne pozitívny. Teraz bude návrh putovať na rokovanie pléna parlamentu a samozrejme svoje k tomu musia povedať aj členské štáty v Rade. Či a kedy sa inštitúcie dohodnú a aká bude finálna dohoda je stále otázne, ale je možné, že už v ďalších voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2019 bude európska kandidátka realitou.
Európska kandidátka znamená, že európske politické rodiny budú mocť vytvoriť spoločnú kandidátku, na ktorej sa podľa parlamentného návrhu ocitne cca 30 občanov EÚ z rôznych krajín a na rozdiel od tej národnej, ktorú prezentujú jednotlivé politické strany, táto bude spoločná pre celú Úniu. Znamená to, že okrem našich slovenských europoslancov budeme môcť vyberať aj európskych zástupcov napríklad z Nemecka, či Španielska.
Ako však bude prebiehať tento proces výberu a bude naozaj fér ?
Férovosť a rovnaké zaobchádzanie je totiž jednou z hlavných tém pri rozhodovaní v takýchto záležitostiach a aj poslanci v Európskom parlamente sú rozpočítaní na jednotlivé krajiny tak, aby aj tí najmenší mali férové zastúpenie. Preto počet z jednej krajiny nesmie byť nižší ako 6 a vyšší ako 96 europoslancov, čo zvýhodňuje menších a znevýhodňuje ľudnatejšie krajiny. Doteraz bol celkový počet fixný a bolo dosť zložité ho meniť a bol paradoxne dosť limitovaný aj priestorom zasadacej sály. Avšak po odchode Spojeného kráľovstva z EÚ zostane zrazu „prázdnych“ 73 kresiel a tak prišiel reálny čas na polozabudnutý nápad s európskou kandidátkou.
Európska kandidátka bude v praxi znamenať, že európski konzervatívci, ľudovci, socialisti, či liberáli budú môcť prezentovať svoj medzinárodný tím kandidátov. Podľa môjho názoru to však bude jednoznačne zvýhodňovať ľudnatejšie krajiny, kde je výrazne vyšší elektorát, ktorý bude schopný vyskladať dostatočný počet hlasov, aby zvolil svojho občana. Pretože, môžme sa tváriť ako chceme, ešte stále v Únii pri rozhodovaniach občanov pretrváva viac národný ako európsky element.
Ak by sme teda chceli byť féroví, európske politické strany by mali zohľadňovať rovnaký prístup a zastupiteľnosť aj tých menších a dať im príležitosť na kandidátke. Rovnako by mali postupovať pri prepočítavaní získaných hlasov, aby mali šancu aj menší. A tak sa dostávame späť k existujúcemu modelu, ktorý funguje viac-menej dobre a je tým naozaj pravým európskym.
Európska kandidátka už totiž existuje a zohľadňuje férovosť. Ale tvorí sa až po voľbách a to vytváraním frakcií v europarlamente. Veď podľa politickej reality sú voliči schopní odhadnúť už pred vhodením lístka do urny, ku komu sa tí, ktorých si vybrali priklonia a v ktorej európskej rodine sa ocitnú. A tak aj to, či budú schopní plniť svoje sľuby.
Nakoniec, poznajúc realitu fungovania európskych politických strán si nemyslím, že by boli schopné reálne takéto kandidátky vytvoriť už pri budúcoročných voľbách. A to, čo bude po nich, je predsalen dosť ďaleká budúcnosť.
