MÁTE PRÁVO

Syn, 11 ročný, príchod zo školy.Udivený pohľad.Asi si myslí, že mám blbé problémy, ale bez zaváhania odrecituje, čo chcem počuť.Vzápätí prichádza dcéra, 14 rokov.Aj ona by sa uplatnila pri zatýkaní.Aby som ich dlho nenaťahovala,s triumfálnym výrazom / toto nebudú vedieť / kladiem druhú otázku : " A viete, aké máte vy práva ? " Čo bolo ďalej, radšej preskočím, jednoducho sme si museli ujasniť, že sa cítim dobre a trvám na odpovedi. Tak začali rozmýšľať.Nič.Musím im pomôcť.Ľudské práva, detské práva...No, konečne sa chytili.On vie , že ich je jedenásť.Ona, že sú rozdelené do štyroch kategórií. Teraz ma fakt prekvapili.Ale nepovedali mi ani jedno. Nevedia si spomenúť, písomka už bola a keď ma to tak zaujíma, mám si to prečítať. Ja som dostala do rúk občiansku výchovu, oni obed. Oni sa zahryzli do palaciniek, ja do Deklarácie práv dieťaťa z roku 1959 .Potom do Dohovoru o právach dieťaťa z roku 1989.Prežitie,zdarný vývoj, sloboda názoru a prejavu,sloboda vyznania a náboženstva. No, veď to je samozrejmosť, ani ja by som si to nazapamätala. Idem radšej do škôlky po trojročného.Jeho sa pýtať nebudem.Aj keď, na prvú otázku by možno aj vedel, veď reklamy mu idú dobre.Ale teraz to nie som ja, kto dáva otázky.Je oco doma, čo budeme papať, kúpiš mi colu, prečo ma bolí nožka,kedy sa budeme hrať...Teda, tento svoje práva pozná. Kolo kolo mlynské...Veru,mala som ich radšej vziať na kolotoče. Kto to kedy videl, púšťať sa na deň detí do debaty o detských právach.Mali im ich prečítať pri narodení.To ja, keď som bola malá, stále som len čakala, kedy vyrastiem. Aby som /si/ mohla robiť, čo chcem.Teraz už som veľká, ale robím len to, čo musím. Aby deti mohli robiť, čo chcú.Kolo kolo mlynské...Aj tak mi to nedá. Porozprávam sa o tom aspoň s ich otcami.Nie je až také samozrejmé udržať istý životný štandard, nečítať deťom denníky,rešpektovať ich súkromie, nebiť ich,posielať im "alimenty",nevnucovať im náboženské presvedčenie prarodičov...O chvíľu je polnoc, tak končím.Už to nie je aktuálna téma.