Teraz sa presuniem trochu niekam inam, ďalšia polička s výhovorkami, len cieľ ktorý nimi chceme dosiahnuť už nie je vyhnúť sa trestu od rodičov. Patrím k ľudom, ktorí vačšinu základnej a strednej školy len predstierali, že sa učia ako sa dá.Na písomku som sa tiež "učila", len učiteľka dala príliš tažké úlohy, alebo na mne sedela, nemala ma rada. Alebo ma bolela hlava, nemohla som sa sústrediť, a podobne. Poznáte tých ľudí, ktorí v robote stále nadávajú na šéfa alebo chytrejších kolegov? Aj ja som si už strihla pár brigád, a často sa rozprávam s kamarátmi, ktorí robia na plný úväzok. A sa sťažoval na B, že mu dáva príliš veľa roboty, a B sa sťažoval na A, že mu síce dáva rovnakú robotu ako ostatným, nezaťažuje ho viac ako to, čo je v náplni jeho práce, ale A je jednoducho príliš lenivý.
Z času na čas, je nejaká tá výhovorka na nezaplatenie, nechápte ma zle. Neodsudzujem nás na večné utrpenie v pekle pre lenivcov. Hlavný problém totiž nastáva až vtedy, keď sa vyhováranie na to, že druhý sú na vine našeho neúspechu, stane drogou, ktorá nám zabraňuje v raste.
A to som si jedného krásneho dňa uvedomila aj ja, a aj to nie sama. Tomu človeku budem za tú virtuálnu facku od života nadosmrti vďačná. Bez štipky sarkazmu.
Ďalej som zistila, že je oveľa lepšie, keď človek nepritakáva (neustále!!!) kamarátovi pri non-stop samoľutovacom maratóne. Ako som už zdvôraznila, nejaký ten deň blbec sa pritrafí, alebo týždeň blbec. Ale urobiť si z toho životný štýl? To dnes nikto nekúpi....
Najťažšie je nájsť inšpiráciu, ktorú dnes ochotne zatieni nejaká iná zábava. Sledovanie televízie, alkohol, internet a podobne. Mne pomohlo to, keď som si uvedomila, že je lepšie niečo urobiť, ako len o tom rozmýšľať. No a teraz si všetko, čo chcem spraviť píšem na lepiace papieriky, alebo do diára :). Aby som to mala stále na očiach. A pomáha to.
Kľučový postup : predtým, než nabudúce použijete tú známu vetu "Ale ja...snažil/a, nemožem za to že,..." ,skúste sa na to pozrieť čo najkritickejšie. Veď váš vnútorný hlas nikto nepočuje, a nebudete sa musieť hanbiť pred cudzími, len dočasne možno samy za seba: Naozaj som nemohol/la spraviť viac? Veď možno keby som urobila len toto, všetko by bolo inak. . .
:)
