Mám potrebu všetkým ľuďom povedať, že život na dedine zbožňujem. Čakala som tri roky, kým som sa utvrdila v tom, že to nebola len prvotná eufória. Náš dom je taký malý, len pre mňa s manželom a našich dvoch psov. Napriek tomu sa na návrat domov vždy teším a bývanie v ňom môžem prirovnať pobytu v sanatóriu. Liečim si v ňom dušu poznačenú každodenným bojom podnikateľa so štátom. ( O tom ale inokedy.)
Na dedine kamkoľvek prídete, cítite sa ako v kruhu rodiny. Každý sa každému pozdraví, každý sa opýta ako sa máte, poznáte sa s tetami v obchode, so starostom, s jeho sekretárkou, s farárom, s krčmárom...
V malých potravinách neminiete pol výplaty ako v hypermarkete, trošku musíte možno zaimprovizovať pri výbere, ale poradíte si a ste na seba hrdí. Keď čakáte v rade pri pokladni, dozviete sa všetko - kedy je futbal, kedy príde pojazdný predavač so zeleninou, kto sa žení, kto zomrel...
Zbožňujem nedeľné letné rána, keď vyjdem na terasu s hrnčekom voňavej kávy a sused mi kýva a želá dobré ránko, a je to také úprimné, že mi je až do plaču, keď si spomeniem na dvadsať rokov v činžiaku, kde som ani nevedela, či idem vo výťahu so susedom alebo s cudzím človekom.
Len kúsok vlastnej hrudy ma urobil takou šťastnou, že mám niekedy chuť objať náš domček. Kúsok záhradky, kde si zababrem od hliny ruky, susedia, čo prídu večer na pohárik vínka, naši šťastní psi, pesničky v obecnom rozhlase, vianoční koledníci, ples v kulturáku, vatra SNP za dedinou...toto v meste nezažiješ nikdy. Bývať na dedine bolo moje najlepšie rozhodnutie v živote. Škoda, že neprišlo oveľa skôr.
Ale ja to dobehnem.
