„Nehnevám sa na teba. Bola si taká priehľadná, ale nechceli sme si topripustiť. Bola z teba úplne iná osoba. Si si istá, že robíš správnu vec?“hovorí Mirka.
„Nie som si istá, ale tak to cítim. Možno to raz oľutujem, ale aspoňbudem potrestaná. Dúfam, že sme kamošky aj naďalej, potrebujem ťa.“
„Jasné, že sme kamošky, toto nás nemôže rozdeliť.“
„Ale teraz si zrejme na jeho strane.“
„To som, ale nemení to môj vzťah k tebe. Chcem, aby ste boli obajašťastní.“
Zdenka odišla aj s nabaleným ruksakom a my sme čakali na Maťa.Prišiel asi o pol desiatej večer, zaúdený a bol z neho cítiťalkohol. Zatvoril sa do izby, ale asi po 10 minútach vybehol ako splašený rovnona toaletu. Aspoň nachvíľu potreboval zabudnúť na to peklo, čo mu nachystalaZdenka, tak sa pre istotu vrhol do iného (pekla). Znovu nastúpila záchranná službaa pri pacientovi sme zostali, kým nezaspal. To trvalo ani nie štvrťhodinku.
Nasledujúce dni bol Martin v ešte horšom stave, ako pred rozchodom,prirodzene. Veľa krát nás ignoroval, jeho častou (ne)aktivitou bol zapnutýpočítač, nohy vyložené na stole a neprítomný pohľad nikam. Vynaložili smeveľa energie, aby sme ho vôbec dostali niekam von.
No a ja som si začala uvedomovať, že môj objekt je voľný. Nechcelasom ale využiť to, že je citovo zraniteľný a nasilu niečo riešiť. Bolo miho ľúto, keď som videla ako sa trápi kvôli babe, ktorá možno opustila toho,koho milovala pre niekoho, koho mala rada. Ale možno to u nej bolo naopak.Moje šance však boli vyššie.
Zdalo sa, že náš spolubývajúci sa pomaličky preberá k životu a liečebnáterapia zlomeného srdiečka nám išla celkom dobre. Maťo Zdenku po rozchode vôbecnevidel, ani sa s ňou neskontaktoval a ani nechcel, aby smeo nej hovorili. Musela ho veľmi zraniť a klobúk dole, že chcel na ňuzabudnúť, to je ten lepší prípad.
Ja, Mirka a Maťo sme tvorili super trojku, ktorá si navzájompomáhala, spolu sme riešili rôzne problémy, chodili sme za kultúrou, zašportom. Bolo nám spolu fajn. Začali sme Maťa podpichovať, že je čas na novúbabu. On sa len vykrúcal, že baby sú zlé a že chce mať teraz kľud.
Nastal deň Maťových narodenín. Kúpili sme s Mirkou takú malú tortu,nejaké sviečky, víno, no a samozrejme darček. Dostal od nás tašku nanotebook, lebo mal len ruksak a to bolo niekedy nepraktické.
Bol to pre neho asi taký mierny šok, keď sme vpálili do jeho izbys tortou a dobrou náladou. S darčekom sme ho poriadneprekvapili, bol rád. Tortu sme skoro celú zjedli a naša mini oslavanaberala grády. Ja nemám rada víno, ale taká oslava nebýva často, tak sme sa doneho pustili, že po chvíli sme nemali čo piť. Mirke napadlo, že má odloženúfľašu fernetu, vraj na horšie časy. A tie práve prišli, ale iba čo sapostrádania alkoholu týkalo. Presunuli sme sa do obývačky a Maťo navrhol,aby sme si zahrali vyzliekaciu fľašu. Kto sa nebude chcieť vyzliecť, budemusieť odpiť z fľaše. Takže buď zostane človek oblečený a pripitýalebo vyzlečený a triezvy. Čo je menšie zlo alebo trapas???
Zo začiatku ubúdalo šiat z našich tiel ako napr. sveter, tričko,ponožky atď. Potom začalo ubúdať fernetu. Všetci sme zostali iba v spodnomprádle, takže vyprázdňovanie fľaše nabralo rýchly spád. Viete si predstaviťľudí, ktorí nemajú vo zvyku robiť alkoholové žúrky, ako to vypadalo, keď smemali v sebe zopár deci vína a tú väčšiu fľašu fernetu. Nastúpilaetapa perverzných uštipačných rečí o švédskej trojke a podobne.
Bolo niečo po deviatej večer, keď niekto zazvonil. Mirka rýchlo hodilaniečo na seba a dotackala sa k dverám. Dostala pánsku návštevu. Jejkolega z práce, ktorý ju vytrvalo balil, ale ona sa nedala zlomiť. Odišlik nej do izby, vraj sa potrebovali porozprávať.
„Myslím, že tú hru s fľašou by sme už mali skončiť,“ zobrala somfľašu a postavila ju na stolík pri gauči.
„Fľaša prázdna, ale my ešte nie sme celkom vyzlečení,“ prekvapil maMartin svojou poznámkou.
„Lenže ja nemám rada zimu, takže práve naopak budem ešte niečo na sebapotrebovať,“ oponovala som a cítila som ten zvláštny pocit, keď si síceuvedomujem to, čo robím a hovorím, ale alkohol prúdiaci mojou krvou maopantal a ja sa mu pomaly ale isto poddávam.
„Zapnime telku,“ navrhla som a siahla po ovládači. Sadla som si nagauč, Maťo sa postavil a povedal, že je smädný, či niečo nechcem. „Vchladničke je cola, dám si za pohár, vďaka,“ odpovedala som s úsmevom.
O chvíľu bol späť aj s fľašou coly a balíčkom slanýchtyčiniek. Napili sme sa z fľaše a surfovali sme po televíznychkanáloch. Začali sme komentovať scény z filmov náramne vtipným spôsobom,aj keď tá scéna nebola vtipná ani náhodou. Mirka sa zrejme tiež dobre bavila,občas pre niečo išla do kuchyne, nazrela ako sa bavíme a znovu zmizla zadverami našej izby.
„Nie je ti zima?“ spýtal sa Maťo, keď si všimol, ako schúlená do klbkapritláčam k sebe malý vankúšik.
„Trochu, ale dá sa to vydržať,“ pozrela som na neho a ten pohľad sami zdal známy. No jasné, tak sa predsa díval na Zdenku, keď ešte boli spolua šťastní.
Prisadol si bližšie a ruku si položil na moje plece. Toto bol zasešok pre mňa. A poriadny. Nikdy som nezbadala nejaké náznaky z jehostrany a ja som to, že mi je sympatický možno viac ako len kamarát, tiežnedávala najavo. Ani Mirke som nič nepovedala.
Srdce zrýchlilo rytmus a ja som v tej chvíli zabudla, že mi jezima. Otočila som sa k nemu a začala ho hladiť po tvári. Mal asidvojdňové strnisko, toto na chlapoch zbožňujem, ale nie každému sa to hodí.Naše ústa zostali bez slov, ale za to mali plné ruky práce. Vrhli sme sa dospoznávania cudzích jazykov, hoci mali slovenský pôvod. Jeho oči boli natoľkorozpálené, že som si pomyslela, aby ma tým vzrušeným pohľadom neprepálil. Nepotrebovalisme si do toho kecať, lebo naše telá rozprávali za nás. Môj jazyk dostalporiadne zabrať, ale taký tréning už potreboval dávno. Maťo bol taký nežný,jeho dotyky som skoro necítila, bozkával ma aj očami. Zošuchli sme sa telami doležiacej polohy. Ja som ležala na chrbte, mala som na sebe veľmi príjemnúprikrývku a vôbec mi nevadilo, že tá prikrývka je o 30 kíl ťažšia nežja.
Naše jazykové cvičenie nemalo konca - kraja. Telá už boli natoľkozohriate, že by sme mohli zarábať na predaji tepelnej energie. Jeho rukyblúdili po celom mojom tele, potom natrafili na podprsenku a nohavičky.Moje ruky sa pridali a tú hru sme pomaličky dohrali aj bez točenia fľašouod fernetu. Nasledujúce minúty sa z nás stal jeden človek, ktorý oplývalšťastím a spokojnosťou a ktorý mal pocit, že má všetko na svete. Túžilisme po tom, aby táto chvíľa trvala večne.
„Ešte stále ti je zima?“ spýtal sa Maťo, keď sme totálne vyšťavení, alešťastní ležali na gauči. V telke dávali nejakú nočnú rockovú reláciu, išlomi uši roztrhať, ale nevadilo mi to.
„Je mi krásne teplučko a chcem, aby mi stále takto bolo,“ pritislasom sa k nemu a venovala mu dlhý vášnivý bozk.
„Čo bude teraz s nami?“ zvedavosť ma premohla.
„Ako to myslíš?“
„Chcem vedieť, či tu hral hlavnú úlohu len alkohol, ale aj niečo iné?“išla som priamo na vec ako sa hovorí.
„Z mojej strany tu hlavnú úlohu vôbec nehral alkohol, ale som už dosťunavený a zajtra nás čaká práca. Mali by sme ísť spať. Si za?“
„Jasné, ale ja budem zrejme v mojej izbe niekomu zavadzať.“
„Ja si ťa ukradnem do mojej izby a budem ťa strážiť celú noc,“ vtomma zobral na ruky a odniesol do svojej izby. Pritúlili sme sa k sebe,poláskali a tvrdo sme zaspali.
