Z hlavnej autobusovej zastávky nám išla 27-ička o 8:48. Ja som vstal o ôsmej, rýchlo som sa najedol a upaloval som na zastávku, lebo je asi nejaké 4 km. Z domu som vyrazil 8:30 ;) Som si trošku zabehol (ranná rozcvička), ale stihol som. Na zastávke sme sa s otcom stretli s ocovym kamaratom a jeho synom. Nasadli sme do autobusu a sledovali kalamitu v meste. Na cestách bolo minimum aút a sám som sa čudoval, že chodia autobusy.
O pár zastávok do autobusu nastúpil ďalší známy. V autobuse bolo počuť iba ich, ako si rozprávajú svoje zážitky - kto kde včera počas kalamity bol, ako bolo na bežkách atď. Tie isté príbehy stále dokola. Ale ja som si už zvykol. O niekoľko zastávok nastúpil ďalší známy. Opäť bolo počuť tie isté príbehy ;)
Ako som sa tak rozhliadal po autobuse, všetci okrem mňa a kamaráta boli z kategórie 45+ ;) Mnohí mali na sebe batohy, takže sa dalo ľahko zistiť, kto ide tiež na pochod. Nezávisle od seba. Tá druhá dgupa silvestrovských turistov vystúpila o zastávku skôr a začul som: "Poď, na medzizastávke sa zahrejeme." hehe To patrí k tomu.
Keď sme dorazili na konečnú, tak sme vystúpili. Teda až po tom, čo vodič autobusu musel vymanévrovať okolo obrovskej kopy snehu. Musel sa totiž otočiť.
Môj ocino si obul bežky a vybral sa sám po lesnej ceste do sedla pod Žibricou, lebo cez les by neprešiel. My sme sa vybrali do lesa. Ešte pred vstupom do lesa si jeden ujo nasadil kamaše. Zo začiatku sme sa brodili iba snehovou prikrývkou o výške asi 30 cm. To bolo ešte ulička v dedine, ktorá končila v lese. Po ceste sne stretávali ľudí, ktorí odhrabávali sneh. Na ich tvárach bolo vidno, že niečo podobné ešte nezažili. Autom by odísť mohli až na jar ;)
Po chvíľke sme sa aj my napojili na lesnú cestu, na ktorej boli vidno stopy po bežkách. Po tej ceste sme išli asi pol hodinu do kopca. Potom sme odbočili a došli sme k poľovníckej chate, kde si každý rok opekáme špekačky. Ten rok sme ale nemali národ. Všetko bolo pod snehom a suché drevo by sme nenašli. A ani špekačky nikto nezobral ;). Tak sme vybalili rožky, klobásku cibuľu. Samozrejme nechýbal čajík a domáce páleno.
Opäť zaujímavé príbehy zo života. Vypočul som si, koho kde zavalila lavína - z dvoch rôznych uhlov pohľadu (lebo boli prítomní dvaja účastníci) - trošku sa tie verzie líšili ;), ako sa kde skyalpovalo, reči o robote a ...
Ako sme dojedli, tak sme sa museli rozhodnúť. Buď pôjdeme po tej istej ceste naspäť do dediny, ale po hrebeni (červená značka) prejdeme aj do Nitry. Môj otec s kamarátom sa rozhodli vrátiť po tej istej ceste - necítili sa na to, aby išli tú hrebeňovku. My ostatní štyria sme sa vydaliteda na hrebeňovku. Išiel s nami jeden ujo, ktorý tú istú trasu išiel pred dvoma dňami. Tak nás viedol. Cestou sme sledovali červené značky. Teraz sme sa už brodili snehom po kolená. Dospeláci sa zarozprávali. Reč bola o všeličom, čo nie je podstatné. Podstatné je, že sme stratili značku. Ten ujo však vedel, ktorým smerom má ísť. Tak sme šlapali ďalej. Po pol hodine sme narazili opäť na značku. Tak sme išli po nej. Nejakým "zázrakom" sme ju po chvíľke opäť stratili. To sme už blúdili. Našli sme modrú značku, čo sme vedeli, že vedie opačným smerom. Tak sme si to strihli. To až teraz sme blúdili naozaj. Medzitým mi volal oco, že sa máme ponáhľať, že o hodinu ide autobus a treba ešte odhrabať sneh u babky. To som sa nasmial. My sme blúdili po lese, ani tušenie, kam treba ísť, a mali sme sa ponáhľať na autobus. hehe To sme boli v lese už dve hodiny - dve hodiny stáleho šlapania a brodenia sa snehom.
Nejakým zázrakom sme narazili na značky. Sranda, teraz sme značky videli na každom tretom strome. A po minúte sa opäť strstili. To mi už stačilo. Vrátil som sa k poslednej a hľadal ďalšie. Ten náš sprievodca hľadal značky, ale úplne niekde inde. Keď sme došli na také malé futbalové ihrisko v lese, tak sme vedeli, že sme dobre. Aj značky tam boli. Kričali sme na to sprievodcu, nech príde za nami. Pekne sa vzdialil ;) A zlým smerom. Postupovali sme opäť po značkách. Stretli sme jedného samotára, ktorý išiel na Žibricu. Že si ušil návleky a musí ich otestovať. Poradili sme mu, nech radšej nejde po našich stopách. Došli sme na hrebeň, ale tam hrozne fúkalo a sneho bolo aj dva metre. Museli sme kúsok zísť a ísť po vrstevnici. Chvíľu sme aj videli, kde ide chodník, ale potom sme ho opäť po niekoľký krát stratili. Rozhodli sme sa odbočiť do ľava, aby sme sa dostali do mesta a obišli Zobor. Tak sme išli krížom cez les. Po hodnej chvíľi sme narazli na nejaké stopy, ktoré viedli rovno preč od pyramídy. Tak sme sa na ne napojili. Po malej chvíľke sme vyšli niekomu vo vinohrade. Naštastie tam nemal plot a tak sme sa dostali na ulicu. Konečne v civilizácii. Náš sprievodca sa nám ospravedlnil ze tie zmätky. Ale nám to už bolo jedno, aspoň máme zážitky ;)
Po ceste sme uvideli poľovníka, ktorý niesol zajaca. Totiž na Silvestra bol posledný deň, keď sa mohlo ešte poľovať.
Chvíľu sme hľadali autobusovú zastávku. O chvíľu išla 25-ťka, mne aj nešlo nič. Tak som išiel k starým rodičom, kde som rozmrzol a najedol sa. Aj som sa musel ponáhlať, lebo autobus 26 mi išiel o pár minút. Domov som prišiel o piatej. Unavený ako ťava.
Nejdeme sa hojdať?
