Prezerala som si Instagram, keď mi do oka padlo jedno video. Bolo natočené v električke v Česku a zachytávalo situáciu, ktorá mi vyrazila dych. Vodič električky odmietol pokračovať v jazde, pretože do vozidla nastúpila rodina s malým dieťaťom. Namiesto toho, aby vykonával svoju prácu, začal na nich agresívne kričať. Požadoval, aby okamžite vystúpili, lebo podľa neho v tejto krajine nemali čo hľadať.
Otec držal v náručí malé dieťa, ktoré mohlo mať sotva dva roky. No ani to nezabránilo šoférovi, aby do neho začal strkať a vyhrážal sa privolaním polície. A aby toho nebolo málo, obrátil sa na cestujúcich so slovami: „Vidíte, kvôli týmto nikam nepôjdeme a budete meškať.“ Ako keby práve táto rodina mohla za jeho frustráciu a hnev. Nakoniec, so slzami v očiach a plačúcim dieťaťom, vystúpili.
Prečo? Čo také strašné spravili? Nič. Boli len z Ukrajiny.
Vojna hodnôt
Bola to slušne oblečená rodina, ktorá komunikovala láskavo a s úctou. Ušli pred vojnou a hľadali bezpečie, no namiesto toho narazili na nenávisť. Zatiaľ čo v ich domovine skutočne vybuchujú bomby, v krajinách, kam utekajú, sa odohráva iný druh vojny a to vojny hodnôt. A tá môže byť rovnako nebezpečná. Nenávisť sa medzi nami šíri rýchlejšie, než si chceme pripustiť. Stačí pár silných slov, zopár jednoduchých vysvetlení a zrazu máme pocit, že za naše problémy môže niekto iný. Že nám niečo berie, že ohrozuje to, čo považujeme za svoje. A tak sa postupne vytráca obyčajná ľudská slušnosť a schopnosť vidieť v druhom človeku človeka. Pritom existuje jednoduché pravidlo, ktoré pozná každá kultúra aj každá tradícia: správaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa oni správali k tebe. Možno práve na to by sme si mali spomenúť vždy, keď nás pochytí hnev na človeka, ktorého príbeh nepoznáme. Vodič električky uveril vlastným predsudkom a podľa toho konal. No to ho neospravedlňuje. Každý z nás sa môže rozhodnúť či ostane človekom, alebo sa nechá strhnúť hnevom.
Ticho, ktoré bolí
Možno ešte viac ako agresívne správanie vodiča ma šokovalo niečo iné. V električke bolo množstvo ľudí. A nikto nič neurobil. Nikto sa neozval. Nikto sa ich nezastal. Dovolili jedinému agresorovi ovládnuť situáciu. Stačilo by tak málo – prehovoriť. Nebáť sa. Zastať sa slabšieho. Viem, aké to je mať strach. Ale viem aj to, aké to je prekonať ho a s odvahou vystúpiť. Možno by stačil jediný človek, ktorý by povedal: „Toto nie je v poriadku.“ Jeden hlas často dokáže prelomiť ticho.
Buďme odvážni
Odvaha neznamená, že sa nebojíme. Odvaha znamená, že napriek strachu konáme správne. Že sa nenecháme otráviť nenávisťou ani pohodlným mlčaním. Chcem veriť, že sme viac než len „národ holubičí“. Že vieme byť aj národom odvážnym. Národom, ktorý sa dokáže postaviť za slabšieho, aj keď to nie je pohodlné.
Ako raz povedal Winston Churchill: „Odvaha je umenie vstať a prehovoriť, ale aj umenie sadnúť a počúvať.“ Možno práve v tom spočíva skutočná sila spoločnosti – v schopnosti zostať ľuďmi aj vtedy, keď je to najťažšie.
