Život v Tarapote má svoj rytmus – motocykle a mototaxíky krúžia mestom od skorého rána až do neskorej noci. Ruch neustáva ani na obed, hoci mnohí z nás spomalíme. V teple a vlhku sa inak ani nedá. Toto komerčné centrum regiónu San Martín – tzv. hornej Amazónie – nie je na prvý pohľad malebné a na rozdiel od iných častí Peru sem neprúdia tisíce turistov. Do regiónu som s nemeckým kolegom pricestovala ako volebná pozorovateľka.
Po pár dňoch si Tarapoto nevieme vynachváliť. Objavili sme niekoľko dobrých kaviarní aj galérií s umením domorodého obyvateľstva. Ľudia nás často zdravia alebo sa dávajú do reči. Mesto má príjemnú, takmer domácku atmosféru. Ešte viac nás nadchýna cestovanie po regióne. Malebné kľukaté cesty lemujú rieky, všade je bujná zeleň.
Za touto fasádou sa však skrýva aj temnejšia realita. Jednou z predvolebných tém je bezpečnosť, ktorá sa v posledných rokoch zhoršila v dôsledku rastúcich nelegálnych obchodov – s drevom, minerálmi či drogami – a ich prepojenia s politikou. Prekvapuje nás tiež, že v regióne popretkávanom riekami má z dvanástich provincií iba jedna prístup k pitnej vode. Po dažďoch dochádza k zosuvom pôdy, čo ešte viac obmedzuje už aj tak riedke cestné prepojenie regiónu. Vo volebnej kampani sa preto často hovorí o nedostatku mostov a odrezaných dedinách.
Bez dobrovoľníctva by to nešlo
S prezidentkou ženskej organizácie Regínou sme sa zoznámili náhodne – kontakt nám sprostredkoval miestny LGBTQI aktivista Johan. Rovnako ako Regína, aj mnohí ďalší aktivisti fungujú ako dobrovoľníci popri inej práci. Regína a jej kolegyne sú staršie ženy, ktoré roky zasvätili práci so ženami v domorodých komunitách. Prekvapuje ma, že ako katolíčky prirodzene hovoria o spolupráci s transrodovými ženami a LGBTQI kolegami.
Dobrovoľníci suplujú sociálnu úlohu štátu, no nedostatok financií sa odráža v metódach ich práce. Zdá sa, že efektívnejšie než Regínine kurzy šitia pre domorodé ženy sú programy pre podnikateľky, ktoré už niekoľko rokov organizuje miestna obchodná komora vďaka aktívnym členkám predstavenstva a miestnym političkám. Snažia sa program rozšíriť do vidieckych oblastí, no o komunitnej práci Regíny a iných organizácií veľmi nevedia – a práve tam sú potreby najväčšie.
Izolácia žien mimo miest
Na rozdiel od bežných predstáv sa len nepatrná časť amazonských domorodých komunít vyhýba civilizácii. Väčšinu trápia obvyklé problémy – nezamestnanosť, prerušovaná dodávka elektriny či slabé pokrytie zdravotnými službami. Kvôli nedostatku financií a neexistujúcej verejnej doprave sú domorodé ženy prakticky odrezané od zvyšku sveta. Do mnohých dedín sa dá dostať iba riečnym trajektom alebo loďou. V komunitách panuje silný mačizmus – muži rozhodujú o ekonomických aj politických otázkach a submisívnosť žien presadzujú často aj násilím.
Zmeny v spoločnosti sú však badateľné. Na rozdiel od minulosti kandiduje do parlamentu čoraz viac žien – a viac z nich nie je len „do počtu“ kvôli kvótam. V ženských organizáciách v San Martíne však panuje skepsa. Mnohé schopnejšie političky po zvolení región opúšťajú a nevenujú sa jeho problémom. Sú aj také, ktoré kandidujú za konzervatívne strany. „Tradičné hodnoty“, ktoré presadzujú, v praxi znamenajú prehlbovanie mačizmu a vylúčenie žien – podobne ako to vidíme v Spojených štátoch.
Mnohé domorodé ženy z vidieka sa chcú politicky angažovať, no príležitostí je veľmi málo. Len máloktoré ženy v produktívnom veku majú príjem zo stabilného zamestnania a funkčná gramotnosť je stále nízka. Regína by rada organizovala kurzy líderstva, no zatiaľ na ne nemá financie.
Generácia Z
Mladá generácia diskrimináciu žien jednoznačne odmieta. V mládežníckej organizácii REDSAM sme stretli viacero aktívnych dievčat, no ich rovesníci sú rovnako otvorení rovnosti. Tí, ktorým sa podarilo odísť z domorodých dedín študovať, sú hrdí na svoj pôvod. Hovoria pôvodnými jazykmi (napríklad kichua) a okrem španielčiny sa učia aj angličtinu. Hneď si ma nájdu na Instagrame. Od našich mladých sa takmer ničím nelíšia.
Nechcú však emigrovať. Počas rozhovorov veľmi presne pomenúvajú, čo očakávajú od vzdelania aj od politikov – pracovné príležitosti v regióne a zároveň ochranu prírodného bohatstva Amazónie a jej kultúr. To, čo oni očakávajú, sa však neodráža v politike.
Deforestácia a klimatická zmena
Témy životného prostredia v predvolebných programoch veľmi nerezonujú. Niektoré politické strany dokonca navrhujú zrušiť ministerstvo životného prostredia a pokračovať v oslabovaní environmentálnej politiky. (Zdá sa to niekomu povedomé?)
Zákon z roku 2024 oslabil zonáciu lesov. V praxi to znamená uľahčenie deforestácie a zabratie pôdy agropodnikmi, často na úkor domorodých komunít. Za posledných 25 rokov stratilo Peru viac ako 2 milióny hektárov lesa. Deforestácia vedie k narušeniu vodných zdrojov, zosuvom pôdy aj strate biodiverzity. Prales zároveň pohlcuje menej emisií, ktoré spôsobujú klimatickú zmenu.
O týchto témach pravidelne píše aj jeden z veteránov miestnej žurnalistiky Alberto Cabrera – denník Diario Voces sa stále tlačí na miniatúrnej tlačiarni, ktorú do Tarapota priviezli Španieli pred desiatkami rokov z Barcelony.
Regionálna politika
Takmer všetci, s ktorými sa rozprávame, si uvedomujú, že regionálna administratíva má slabé kompetencie na riešenie týchto výziev. Zároveň sú frustrovaní z národnej politiky aj politickej elity, pre ktorú je región zdrojom bohatstva, ale nie cieľom rozvojových a ekologicky udržateľných plánov. Voľby prezidenta a parlamentu v apríli preto do istej miery zatieňujú regionálne voľby plánované na október.
Mnohí regionálni kandidáti vidia budúcnosť v rozvoji poľnohospodárstva. San Martín sa často uvádza ako príklad úspešnej eradikácie koky, ktorú nahradila produkcia kakaa a iných plodín. Niektoré prieskumy však ukazujú, že sa produkcia koky presunula hlbšie do pralesa, kde ju nemožno ľahko monitorovať. Pestovanie kakaa ohrozuje klimatická zmena aj nerovné obchodné vzťahy medzi drobnými producentmi kakaa a európskymi výrobcami čokolády.
Pri rozlúčke mi preto Alberto ešte raz prízvukuje, aby som sa išla pozrieť na kávové plantáže na juh od mesta Juanjuí. Tam vraj pochopím hĺbku problému.
Prales budúcnosti
V Peru som počas pätnástich rokov už tretíkrát, z toho dvakrát pracovne v Amazónii. Východné Slovensko, odkiaľ pochádzam, nemá na prvý pohľad veľa spoločného so San Martín, no aj tu cítiť nedôveru voči hlavnému mestu – podobne ako u nás voči Bratislave. Ako u nás, aj tento región má veľký potenciál a množstvo schopných ľudí, no čelí izolácii, dezinformáciám, populizmu aj apatii voči politike. Dôsledky je vidieť na každom kroku.
Deforestácia Amazónie, slabé služby či nízka informovanosť obyvateľstva nie sú len lokálnym problémom poukazujúcim na prehlbujúcu sa priepasť medzi elitou a zvyškom spoločnosti. Majú aj globálne dôsledky. Aj nám by preto malo záležať na tom, koho si obyvatelia Amazónie vo voľbách vyberú a aké záujmy budú títo politici presadzovať – ich rozhodnutia o budúcnosti tohto regiónu ovplyvnia aj nás.
