Ikonickú sochu Čumila – muža vyliezajúceho z kanála – poznajú obyvatelia Bratislavy aj jej návštevníci. Od svojho osadenia v centre mesta v 90. rokoch je obľúbenou atrakciou Starého Mesta. Napriek svojej popularite a snahe oživiť verejný priestor len ťažko môžeme hovoriť o diele s umeleckou ambíciou presahujúcou rámec turistickej zábavy.
A tak sa natíska otázka: čo vlastne očakávame od umenia vo verejnom priestore? Má spríjemniť okolie? Má prezentovať tvorivosť našich umelkýň a umelcov? Alebo má – popri tom všetkom – klásť aj náročnejšie otázky?
Načo nám je umenie
Umenie v meste plní viacero úloh. Vyjadruje identitu mesta a posilňuje našu spolupatričnosť s ním. Anonymné priestory dokáže oživiť a pritiahnuť pozornosť. Estetickejšie prostredie má aj psychologický efekt – frekventovanejšie miesta pôsobia bezpečnejšie než prázdne priestory bez života. Ak je umenie doplnené o zeleň, záhony s kvetmi či lavičky, vzniká priestor, kde sa dá posedieť, oddýchnuť si alebo čítať. Umenie teda nie je len ozdobou verejného priestoru.
Estetický rozmer vyzdvihuje aj iniciatíva Nový európsky Bauhaus – politika Európskej komisie, ktorej cieľom je vniesť do transformácie budov a verejných priestranstiev ekologickú udržateľnosť doplnenú o estetiku a inkluzívny rozvoj miest.
V čase, keď umelá inteligencia a sociálne médiá čoraz viac oslabujú našu schopnosť samostatného uvažovania, nadobúda umenie nový pedagogický rozmer. Učí nás premýšľať, rozvíjať kritické myslenie a interpretovať komplexné významy. To sú kľúčové zručnosti pre meniaci sa trh práce.
Zdá sa preto logické podporovať také verejné prostredie, ktoré stimuluje naše uvažovanie a rozvíja schopnosti potrebné pre meniacu sa spoločnosť.
O nás s nami
Vo svojich textoch sa opakovane venujem účasti obyvateľov na tvorbe mesta. Mesto by pre nás nemali formovať developeri ani mestské zastupiteľstvá bez toho, aby sme my – obyvatelia – mali možnosť vstupovať do procesov jeho rozvoja. Nejde o budovanie mesta pre nás, ale s nami – o budovanie mesta, ktoré nepatrí len privilegovaným.
Nehovoríme však o úzkom ponímaní demokracie ako diktáte väčšiny. Tak ako v iných oblastiach, ani v umení nemožno zabúdať na odbornosť. Asi by nikto nechcel bývať v dome, ktorého návrh síce vyhovuje budúcim obyvateľom, no pri stavbe chýbal odborný dohľad statickej inžinierky.
Ak je naším spoločným cieľom budovať kvalitné a udržateľné verejné priestory, odborná diskusia musí vyvažovať subjektívne očakávania obyvateľov, aby sme predišli populistickým riešeniam s povrchným významom. Ak je však verejnosť z rozhodovacích procesov úplne vylúčená, stráca prepojenie s umením. V extrémnych prípadoch môže voči umeleckému dielu cítiť nepochopenie či dokonca odpor.
Obzvlášť dôležitá je odbornosť pri tvorbe pamätníkov historických udalostí. Explicitné pripomínanie násilností môže byť necitlivé voči preživším či potomkom obetí. Príkladom je pamätník obetí režimu Červených Kmérov, počas ktorého zahynulo od 1,5 do 2 miliónov ľudí. V pamätnej veži v Choeung Ek je uložených približne 5 000 ľudských lebiek, exhumovaných z masových hrobov. Hoci pamätník odkazuje na kľúčové udalosti v Kambodži, jeho forma i okolie môžu nabádať skôr ku katastrofickému turizmu než k hlbšej reflexii.
Potreba vzdelávať
Verejná diskusia o umení (alebo o inom zámere) nemá byť plebiscitom vkusu ani osobných preferencií. Nestačí dať ľuďom možnosť vyjadriť sa. Musíme investovať aj do vzdelávania, aby k plánom vedeli zaujať stanovisko informovane a zodpovedne. Posilnenie moci (empowerment) preto neznamená len právomoc rozhodovať, ale aj schopnosť rozhodovať sa na základe adekvátnych informácií.
Ako hovorí Ilona Németh, vizuálna umelkyňa a profesorka na Fakulte architektúry a dizajnu STU v Bratislave, publikum umenia vo verejnom priestore je potrebné kultivovať (TuBa, 18. február 2026).
Zároveň je potrebné vzdelávať aj ľudí vo verejnej a štátnej správe, aby chápali umenie ako neoddeliteľnú súčasť urbanistického plánovania a budovania povedomia o jeho význame. K tomu môže prispieť aj novovznikajúci odbor Umenie vo verejnom priestore na FAD STU.
Dúfam, že bude koncipovaný medziodborovo a otvorí aj otázky rovnosti. Budeme sa potom môcť tešiť na menej sôch žrebcov a mužských búst ako symbolov patriarchálnej moci a viac odkazov na podstatnú úlohu žien v histórii a rozvoji našich miest a krajiny. Zvýšiť by sa mal aj podiel autoriek umeleckých diel, ktorých je v Bratislave po roku 1945 iba 13% v porovnaní s autormi.
Sloboda tvorivosti
Pasternakova postava Doktora Živaga neodsudzuje nedostatok umeleckého vzdelania bežného občana. Stavia sa proti podriadeniu umenia ideológii a proti nedostatku slobody v umeleckej tvorbe.
Vkus a estetické preferencie by inštitúcie nemali nariaďovať. Ich úlohou nie je byť arbitrom „správneho“ umenia. Majú vytvárať podmienky pre slobodnú umeleckú tvorbu, nie preferovať jeden typ a odmietať iný len preto, že nie je v súlade s politickou orientáciou ich predstaviteľov.
Na rozdiel od Slovenska, Írsko dlhodobo vníma dôležitosť svojej umeleckej komunity. Po pilotnej fáze zaviedlo od roku 2026 stabilný systém finančnej podpory pre umelkyne a umelcov, čím im poskytuje väčšiu istotu pri tvorbe.
Je chvályhodné, že novovznikajúci projekt pamätníka v obci Veľká Mača nie je poňatý ideologicky ani prvoplánovo. Návrh pamätníka slobody slova prešiel citlivým odborným procesom s ohľadom na obe rodiny i obyvateľov obce. Jeho cieľom je pripomínať cenu slobody prejavu ako odkaz Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.
Zober si späť svoje mesto
Nie každý tvorivý prejav vo verejnom priestore zapadá do konceptu kurátorovaného umenia. V januárovom blogu som sa venovala téme grafitti (Rebeli s príčinou) a možnostiam, ako zosúladiť tvorivosť tejto subkultúry s verejným priestorom. Rebélia môže byť autentickým prejavom, aj reakciou na vytesnenie. Vandalizmu však možno predchádzať vytváraním legálnych grafitti zón a spoločnými projektmi s grafitti umelcami.
Rebélia proti systému je jedným z prvkov občianskych iniciatív, ktoré sa usilujú o demokratizáciu verejného priestoru. Ich pôsobenie u českých susedov spracúva aj nová publikácia Příručka městské neposlušnosti.
Nemali by sme však zabúdať, že mnohé problémy v mestách nemožno vyriešiť individuálnymi gestami občianskej neposlušnosti – napríklad ničením bilbordov v boji proti vizuálnemu smogu. Udržateľné riešenia si vyžadujú systémové zmeny: adekvátnu legislatívu, podporu kandidátok a kandidátov s odbornými skúsenosťami vo voľbách do zastupiteľstiev, demokratické nastavenie inštitúcií a prácu v nich.
Ako pripomína aj publikácia The Rebel Sell (česky Kup si svou revoltu!), takáto práca je však pre mnohých menej „sexy“ než byť súčasťou anti-systémovej skupiny.
Doktor Živago ako urbanista
Kvalitné umenie vo verejnom priestore nie je snahou presadiť elitárske záujmy „bratislavskej kaviarne“. Má byť odrazom tvorivej slobody umelkýň a umelcov a snahou vytvárať stimulujúci verejný priestor, kultivovaný odbornou diskusiou a spolupracujúcimi inštitúciami. Záležať má aj na vzdelávaní laickej verejnosti tak, aby sa mohla zmysluplnejšie zapájať do procesov spolutvorby svojho mesta.
Doktor Živago by teda Čumila neodsúdil ako gýč pre masy. Skôr by sa pýtal, ako sa do ulíc Starého Mesta dostal – kto o tom rozhodol, podľa akých kritérií a v akom procese.
