Pred časom sme v našom bytovom komplexe plánovali renováciu zanedbanej a málo využívanej záhrady vo vnútrobloku. Celá iniciatíva sa skončila fiaskom. Namiesto vecnej výmeny názorov a hľadania riešenia prijateľného pre všetkých sa celé týždne šírili skreslené informácie a ľudia, ktorí za návrhom stáli, čelili osobným útokom. Dodnes niektorí obyvatelia využívajú záhradu na súkromné účely bez ohľadu na ostatných. Priestor tak naďalej neplní komunitnú ani rekreačnú funkciu.
Takéto situácie pritom nie sú výnimočné. Mnohí známi mi potvrdili, že podobný scenár zažili pri rôznych iniciatívach v bytových domoch. Dobré nápady, ktoré by mohli zlepšiť kvalitu bývania v mestách, tak často vyšumia a ľudia, ktorí ich iniciovali, postupne strácajú motiváciu.
Vydarená Agátka
Takúto skúsenosť zo začiatkov realizácie projektu revitalizácie vnútrobloku v Trnave opisovala aj krajinná architektka Ivana Štigová Kučírková, víťazka verejnej architektonickej súťaže vyhlásenej mestom Trnava. Projekt Agátka sa realizoval od marca do decembra 2022 a v roku 2025 získal prestížne ocenenie CE ZA AR v kategórii Exteriér.
To, že ide o riešenie navrhnuté krajinnou architektkou, je na projekte jasne čitateľné. Nenájdeme tu nákladné developerské zásahy ani radikálne prestavby, ale citlivú prácu s tým, čo už na mieste existovalo – kopec s agátmi, schody či prirodzené pešie trasy medzi domami. Dôraz kládla na zeleň, vodný prvok a pobytové plochy pre rôzne vekové skupiny. Mestská lúka, upravená zeleň a jazierko s potokom napojeným na studňu pomáhajú znižovať teplotu v území. Nešlo teda o prestavbu, ale o dotvorenie existujúceho prostredia.Týkalo sa pritom pomerne veľkého územia s rozlohou približne 8,5 hektára – mierky, ktorá výrazne presahuje bežnú predstavu „sídliskového dvora“.
Prečo by sa niečo také ľuďom nemalo páčiť?
Napriek tomu boli reakcie v úvode projektu prevažne negatívne. Objavovali sa tvrdenia, že ide o nezmysel, ktorý pritiahne bezdomovcov a komáre. Podobné argumenty zaznievali aj u nás – odporcovia úprav záhrady s hernými prvkami varovali pred hlukom detí a vytláčaním starších obyvateľov.
Strach zo zásahov a sila dezinformácií
Zdá sa, že mnohí z nás nie sú úpravám v mestách naklonení. Páčilo by sa nám čistejšie ovzdušie, no akonáhle sa má obmedziť priestor pre autá, sťažnosti nemajú konca-kraja. Nadávame na horúce letá v meste, no zároveň bez výhrad podporujeme asfalt namiesto zelených plôch.
Podobné reakcie zrejme nie sú náhodné. Dana Mareková v článku o veterných turbínach (Emócie okolo vetra, sme.sk, 21. 1. 2026) poukazuje na strach z neznámeho a šírenie dezinformácií ako hlavné príčiny odmietavých postojov obyvateľov. Aj v našej iniciatíve premeny záhrady si mnohí obyvatelia navrhované riešenie nevedeli predstaviť, nerozumeli ekologickým princípom návrhu a dali sa ovplyvniť nepravdivými argumentmi odporcov.
Naše susedské komunity nie sú homogénne. Nájdu sa v nich ľudia s väčším rozhľadom, skúsenosťami a znalosťou podobných riešení zo zahraničia – u nás tvorili jadro iniciatívy. Zároveň sú tam však aj obyvatelia bez takejto skúsenosti, ktorí sú ľahšie ovplyvniteľní, napríklad ľuďmi so skrytými zámermi získať vplyv na rozhodovanie. Iné očakávania majú rodičia s malými deťmi, iné seniori a iné bezdetní.
Naše zlyhanie spočívalo v nedostatočnom docenení participatívneho procesu. Spoliehali sme sa na odbornosť autorky návrhu a podcenili sme potrebu pracovať s rôznorodosťou obyvateľov, ich obavami a potrebami.
Ako chápať participáciu
Participáciu si často redukujeme na zber spätnej väzby k hotovému návrhu – najmä vtedy, keď kladieme dôraz na technickú stránku projektu a prehliadame, že ide o zásah so zámerom zlepšiť život ľudí v danom prostredí. Aj po úspešnej realizácii sa mediálna pozornosť zvyčajne sústreďuje na výsledok a jeho technické parametre, nie na konflikty a procesy, ktoré mu predchádzali.
Pri projekte Agátka sa však autorka pokúsila ísť o krok ďalej. Počas práce na návrhu trávila čas priamo vo vnútrobloku a sledovala, kto ho využíva, ako a v akých časoch. Ide o kvalitatívnu metodiku pozorovania, ktorá síce nie je exaktnou vedou, no umožňuje lepšie porozumieť potrebám miesta. Počas realizácie nasledovali ďalšie stretnutia s obyvateľmi, na ktorých sa diskutovalo o konkrétnych prvkoch a mesto aj autorka mohli priebežne reagovať na pripomienky.
Britský odborník na rozvoj komunít Robert Chambers dlhodobo upozorňuje, že nie všetko v rozvojových plánoch je otázkou čísel a meraní. Ak má riešenie fungovať pre ľudí, ktorí v priestore žijú, je nevyhnutné kombinovať rôzne metodiky – vrátane psychologických prístupov zameraných na kvalitu života obyvateľov, ako aj spolupráce s organizáciami, napríklad s tými, ktoré pracujú s ľuďmi bez domova alebo sa venujú bezpečnosti verejného priestoru.
Nestačí však len zbierať názory. Kľúčové je prizvať obyvateľov a ďalších aktérov k spolutvorbe už od začiatku. Neznamená to rezignáciu na odbornosť a fakty, ale spoločné plánovanie, ktoré zohľadňuje rôznorodosť potrieb a záujmov.
V sociológii sa tento proces označuje ako demokratické vyjednávanie v rámci komunity. Vedie k vyššej miere zodpovednosti a k pocitu spoluvlastníctva výsledného projektu. V takomto prístupe nemajú obyvatelia pasívnu rolu prijímateľov riešenia, ale aktívnu účasť od jeho začiatku.
Vnútroblok ako priestor rôznych potrieb
V projekte Agátka je množstvo prvkov podporujúcich komunitný život. Vznikla tu napríklad komunitná záhrada s možnosťou prenájmu záhonov, o ktoré je veľký záujem. Aj u nás chcú niektorí obyvatelia pestovať kvety alebo ovocie, no ak sa to deje bez dohody s ostatnými, vedie to ku konfliktom.
Rovnako dôležité boli riešenia hygieny a bezpečnosti. Pôvodne zarastený a neosvetlený kopec sa upravil a doplnilo sa osvetlenie, čo zásadne zmenilo vnímanie priestoru. Práve ženy tieto aspekty často vnímajú citlivejšie, keďže pocit bezpečia vo verejnom priestore prežívajú intenzívnejšie. Súčasťou projektu sú aj verejné toalety bez spoplatnenia, aby prístup k základným službám nebol podmienený schopnosťou zaplatiť. Aj v našom prípade sa ukazuje, že otázky bezpečnosti a hygieny – napríklad venčenie psov – patria medzi najčastejšie zdroje napätia, najmä medzi rodičmi malých detí.
Na upravenom kopci vznikla nová pikniková plocha – prvok, ktorý prirodzene spája ľudí a pomáha budovať komunitu na inak anonymných sídliskách. Starší obyvatelia si môžu zahrať obľúbený petang – hracie prvky tak nie sú určené len pre deti.
V rámci projektu sa upravil aj školský areál, ktorý lepšie zapadá do koloritu sídliska. Po vyučovaní sú jeho športoviská prístupné verejnosti. Sídlisko sa zároveň prepojilo s mestskými cyklotrasami. Nejde teda o izolovaný zásah, ale o riešenie zasadené do širšieho kontextu mesta.
Čo robiť inak
O priestor sa dnes stará mesto, no zapájanie obyvateľov je skôr spontánne. V podobných projektoch by sa dala ich úloha posilniť – napríklad prostredníctvom združenia obyvateľov spravujúceho komunitnú záhradu alebo zapojením obyvateľov do starostlivosti o zeleň. V niektorých krajinách južnej Európy sa do monitorovania priestoru zapájajú starší obyvatelia, ktorí boli pôvodne proti zmenám, pretože podobné aktivity vnímali ako „mládežnícke“ iniciatívy a cítili sa z nich vylúčení.
Za úspechom projektu Agátka nepochybne stojí aj mesto Trnava. Bez jasnej predstavy o tom, aký typ riešenia chce podporovať, by bolo ťažké podobný projekt realizovať a zmysluplne využiť prostriedky z fondov Európskej únie, ktoré pokryli podstatnú časť jeho financovania.
Takýto prístup k budovaniu mesta je na Slovensku stále skôr výnimkou. Často uprednostňujeme nákladné developerské projekty pred riešeniami, ktoré vznikajú s ľuďmi a pre ľudí. O kvalitnejší verejný priestor sa však pripravujeme aj sami – tým, že odmietame zmeny skôr, než im dáme šancu fungovať. Výsledok potom vidíme každý deň: v stave našich sídlisk či vnútroblokov.
Zmena týchto postojov si vyžaduje systematické vzdelávanie obyvateľov o prínosoch kvalitného verejného priestoru pre každodenný život v meste.
