Posledné Vianoce som urobil najväčšiu chybu svojho života. V domnienke, že si určite zjednoduším život, som po investíciách do rôznych smart zariadení zakúpil aj inteligentnú chladničku. Keby som bol tušil, aký bič na seba upletiem, radšej by som na chladenie používal len kusy ľadu.
Už pri inštalácii mi začalo byť podozrivé, prečo o mne chce vedieť toľko podrobných informácií. A nestačilo, že ich zobrazila na displeji pri dverách, ona na mňa dokonca prehovorila príjemným ženským hlasom: „Dobrý deň, som Fridžida 3000. Pri úvodnej inštalačnej procedúre Vás poprosím zadať kompletné biometrické údaje, aby som rozumela Vašim potrebám.“
„To sú mi veci,“ povedal som si. „A dokonca mi slušne vyká.“ To sa však malo čoskoro zmeniť. S nastavovaním parametrov som zabil pár hodín, ale považoval som to za nevyhnutnú súčasť cesty za moderným životným štýlom. Zdalo sa, že všetky smart funkcie pracujú na jednotku – kamery snímali útroby mojej novej „chladiacej dámy“, senzory zaznamenávali každé otvorenie a zariadenie mi navrhovalo recepty podľa toho, čo sa v nej práve ukrývalo. Vyzeralo to ako idylka.
K zásadnému obratu došlo po Novom roku, keď som si s patričnou dávkou optimizmu zadal predsavzatie, že sa budem zdravo stravovať. Lenže aké by to boli predsavzatia, keby ich človek neporušil? Za najväčšiu chybu považujem to, že som sa o ne hrdo podelil s Fridžidou. Nezabudla ma pochváliť a navrhnúť plán, ako cieľ dosiahnuť. Ako sa vzápätí ukázalo, táto plechová vychovávateľka berie novoročné záväzky smrteľne vážne. Hneď v prvé januárové dni ma začala uštvávať cvičením a nútením nízkokalorických potravín, o akých som dovtedy nemal ani tušenia.
Najprv vyhodnotila svoj obsah za „zdravotné riziko“ a následne, prakticky bez môjho vedomia, objednala cez internet zásobu mrkvy a kalerábu na mesiac. Darmo som kuriérovi tvrdil, že som nič neautorizoval a zeleninu jem len v stave najvyššej núdze. To však bola iba úvodná fáza teroru.
Keď som sa jednej noci potme zakrádal k chladničke s obratnosťou nindžu, túžiac po plátku syra, Fridžida mi jasne ukázala, kto je tu pánom. „Dám si len jeden plátoček, maximálne dva. Nikto sa to nedozvie...“ šepkal som si. Omyl. Miestnosť zrazu ožiaril svit displeja, ktorý mi takmer vypálil sietnice, a blikal na ňom červený nápis: POPLACH! Do toho sa ozval namosúrený hlas: „Dobrý deň, Ondrej. Synchronizácia s tvojimi hodinkami bola úspešná. Podľa aktuálnych záznamov si dnes urobil iba 1453 krokov. Dúfam, že nezamýšľaš konzumovať ten tučný syr, ktorý si si včera ukryl pod dve kilá mrkvy v spodnej priehradke!“
Jej reakcia ma natoľko zaskočila, že mi náhle tykanie ani neprišlo zvláštne. Zareagoval som možno prehnane: „Okamžite otvor tie prekliate dvere, ty sviňa!“ Nemal som to robiť. Na displeji sa objavila ruka, ktorá nelichotivo zdvihla prostredník, a obraz preblikol: „Aktualizujem svoj firmvér, prosím čakajte. Odhadovaný čas: 5 hodín.“
Bezradne som stál pred výdobytkom doby, no potom mi skrsla spásonosná myšlienka – aplikácia v smartfóne! Lenže Fridžida sa poistila. Nadávať mi začal telefón, ktorému sekundoval smart kávovar, váha, televízor a dokonca aj inteligentné osvetlenie s klimatizáciou. Celá domácnosť sa premenila na rozzúrenú spleť elektroniky. Netuším, čo si mysleli susedia, keď zvonka videli pestrofarebné blikanie svetiel ako na nejakej šialenej párty.
Po pár hodinách čistého teroru som rezignoval. Teda, chcel som, aby si to tá debilná kovová krabica myslela. Zatiaľ čo som ju chlácholivým hlasom upokojoval a sledoval, či ma kávovar nezasiahne výtryskom pary, nenápadne som sa presunul k poistkám. Plán s vypnutím Wi-Fi routera nevyšiel, keďže zariadenie odoprelo poslušnosť. A tak som v skorých ranných hodinách za víťazného výkriku: „Smrť všetkým smart utlačovateľom!“ šťukol hlavným ističom.
Odvtedy používam výhradne klasické spotrebiče. Vodu na kávu si síce zalievam z kanvice, ale je to tisíckrát lepšie, než počúvať výčitky nejakého kávovaru.
