Žiť v modernej dobe je zvláštne a plné paradoxov. Táto doba je príliš rýchla, priveľmi technická a málo osobná. Ľudskosť sa z ľudí vytráca a človek hľadá cestu za šťastím v materiálnych veciach, aj keď si uvedomuje, že akokoľvek sa snaží, koľkokoľvek toho má, nebude šťastný. Aspoň nie pokým ho okrem matérie neobklopí šťastie. Šťastie nie len osobné, ale aj šťastie iných ľudí.
Ľudia nie sú zlí. Viac krát som mala možnosť sa o tom presvedčiť, napriek tomu, že sa z okolia na mňa tlačili presne opačné názory a presvedčenia. Fráza „neveriť nikomu“ môže výborne fungovať ako text kvalitnej rap- ovej pesničky, ale rozhodne nie ako životná filozofia. V ľudí treba veriť. A ak už nebudeme veriť v nás tak v čo potom? A to nie žeby som bola chorobný filantrop. Jednoducho buď mám na ľudí v mojom živote naozaj šťastie, alebo doba naozaj ešte nie je taká zlá a netreba ju zavrhovať. Treba len spomaliť, obzrieť sa okolo seba a zistiť, čo sa dá robiť lepšie.
Skutočný život sa totiž nedá žiť osamelo. V kukle. Zakonzervovať si srdce spolu s citmi v predstave, že bude uchránené nie je dlhodobé riešenie. Doba sa mení presne tak, ako sa menia hodnoty ľudí a ich myslenie. Oscar Wilde raz povedal, že ak chceme zmeniť svet, mali by sme začať od seba. Že aké jednoduché to je? Príliš na to aby to fungovalo? Skúsil to vôbec niekto? Nehovoril o krátkodobých novoročných predsavzatiach ani o vonkajších zmenách. Myslím, že hovoril najmä o zmene postoja k iným ľuďom. O vyšších dávkach ľudskosti v sociálnom konaní. O úsmevoch, o pomoci, o záujme a ochote. O maličkostiach, ktoré sú častokrát vysoko podceňované a pritom sú paradoxne pre každého také dôležité, niekedy až rozhodujúce.
Veď všetky veľké veci boli postupne budované z menších častí. Každá hodnotná vec si vyžaduje čas. A možno si to málokto uvedomuje, ale nie je dôležité dosiahnuť výsledky čím skôr, oveľa podstatnejšie je dosiahnuť ich "práve včas". Trpezlivosť je často krát najvyššia cnosť, ktorej hodnota býva prehliadaná práve vďaka tomu, že človek požadované výsledky nevidí okamžite. A pritom zabúda, že prvá voľba nemusí byť automaticky tou najlepšou. Že ani žena si nekúpi prvé šaty ktoré uvidí... Problémom je, že človek akosi začal strácať vieru, že na neho môže čakať niečo naozaj dobré. Niečo, čo za trpezlivosť stojí. A pritom – čo je ďalší paradox- nám každodenný život neustále pripomína vzácnu hodnotu času. Deväť mesiacov matka čaká, kým uvidí svoje dieťa. Trvá niekoľko hodín kým sa Zem obtočí a zase vyjde slnko...
Preto samu seba presviedčam, že treba myslieť nadčasovo. Za životnými úspechmi sa neunáhliť, nechcieť všetko v jeden moment, hneď a naraz. Nechať občas život, aby nás prekvapil a oprášiť staronové zvyky detí veriacich v budúcnosť, že časom v dospelosti je všetko krajšie a lepšie :-)
