Ja som čakal v práci na diagnózu. Začínajúca laringitída, našťastie podchytená v začiatku. Prognóza liečenia bola veľmi dobrá. Moje ženy sa po vyšetrení vybrali domov. Manželka dala malú spinkať. Spala ako vždy cca dve a pol hodinky. Keď sa zobudila, jej dýchanie bolo katastrofálne. Manželka ju obliekla a hybaj na pohotovosť. Tam ich poslali rovno do detskej nemocnice. Cestou ma zobrali v práci. Musel som nadrábať ale táto situácia to všetko zmenila. Kašlal som na nedorobené hodiny. Sadol som do auta a išiel s mojimi ženami do nemocnice.
Zazvonili sme na zvonček. Cez akýsi reproduktor sa nám ozvala sestrička. Keď sme jej povedali čo je vo veci, pustila nás dnu. Divný spôsob ako sa dostať na pohotovosť o piatej poobede. Ale dobre. Sestrička sa na chodbe opýtala čo je malej. Vošla do ambulancie. O chvíľu sa vrátila s teplomerom v ruke. Odmerajte malej teplotu, lekárka je už na ceste, dala nám inštrukcie. Podala mi malý umelý, digitálny teplomer. Malá si ho nechcela nechať pod pazuškou a on dokonca ani nefungoval. Tak sme to na piaty pokus vzdali bez výsledku. Lekárka bola na ceste, ale ja doteraz neviem na akej. Kým prišla dole, prešla asi polhodina. Ja viem, že mala asi aj iné povinnosti, ale keď sa jedná o moju dcérku nemám trpezlivosť pre pochopenie. Našťastie tam bolo také veľké autíčko a tiež hojdací koník. V autíčku sme sa vyhrali až do príchodu lekárky.
Vošli sme do ambulancie. Lekárka sa pýtala na veľa vecí. Prešli sme všetko okolo malej, od pôrodu až po tento piatok. Malá zadržiavala plač a ja som ju zahováral ako to len išlo. Pri tejto chorobe, dodám pre úplnosť, je každé zaplakanie rizikom. Potom lekárka prikázala malú vyzliecť. Počúvala ju tým fonendoskopom (neviem či je to správny výraz pre ten prístroj, čo nosia lekári na krku), pozrela jej drevenou paličkou hrdielko. Malá plakala ale bolo to relatívne v pohode. Ležala na postieľke vyzlečená. Lekárka jej chcela skontrolovať slabinky. V tom jej zazvonil telefón. Joj prepáčte povedala a išla telefonovať na chodbu. Netrvalo to dlho a bola späť. Bez urážky, ale čo má čo telefonovať keď vyšetruje pacienta - moju dcéru. Dnešné telefóny si zapamätajú kto volal, takže mohla volať naspäť po vyšetrení. Keby ma manželka nekrotila, tak sa povadím, no vlastne povedal by som jej len svoj názor.
Potvrdila diagnózu a oznámila nám, že malá musí byť hospitalizovaná. Bez maminky, dodala. Maminky z mesta, totižto neberú s deťmi na hospitalizáciu. To ma trochu znepokojilo. Ak sa malá zobudí v noci, a nebude jej dané to čo chce, bude veľmi plakať. Pre jej zdravotný stav to nebude dobré.
Keď manželka odišla s malou na oddelenie, opýtal som sa lekárky čo mám urobiť, aby tam mohla manželka ostať na noc. Treba niečo zaplatiť alebo ....? Nedá sa, nedá sa, nedá sa. Dobre, povedal som si. Odišli sme aj s doktorkou na tretie poschodie. Malú som videl už len cez sklo. Zamával som je a poslal pusinku. Aj ona mi zamávala a opätovala mi pusinku tiež.
Asi dve a polhodiny som sedel na chodbe. Malej zavádzali umelú žilu. Znie to hrozne, ale je to len taká malá hadička, ktorou jej budú dávať lieky priamo do žily. Potom vyšla moja manželka a povedala mi len to čo videla. Nikto jej nepovedal nič. Pýtaj sa na všetko, buď drzá. Dával som jej rady.
Na chodbe čakala akási rómska rodinka z Jelšavy. Operovali im vnúča, ktoré malo len tri dni a malo akýsi problém s tenkým črevom. Všetci boli nervózni,sem tam sedeli, sem tam chodili vonku fajčiť. Vždy keď niekto vyšiel na chodbu pýtali sa ho, čo je s dieťatkom. Všetci im odkazovali, že majú čakať na primárku. Tá vyšla o dobrú hodinu neskôr a informovala ich.
Manželka vošla naspäť dnu. Ja som začal obvolávať všetkých mojich „vplyvných známych“, aby mi niečo pomohli vybaviť. Aby mamina ostala pri malej. Vtedy poznáte, kto je Váš kamarát. Volal som asi sedem ľudí. Naspäť sa ozvali len dvaja. Ďakujem im. Jeden mi pomohol dosť dobre. V pohotovosti bol samotný lekár, známy môjho známeho, ktorý mal práve službu o poschodie nižšie. I napriek tomu sa nedalo manželku prijať. Musela by spať niekde na chodbe, lebo nebola prázdna žiadna posteľ. A to vraj vedenie a personál nemá rád. Bolo asi 20:40 keď manželka vyšla tretí krát. Mala so sebou všetky veci. Chvíľu sme ešte posedeli na chodbe. Malá už spala. Bol čas ísť domov. Váhal som, ideme spať tu, alebo ideme naozaj domov. Nakoniec sme sa rozhodli ísť domov.
Ráno som vyskočil z postele ako srnka o 5:15 a hybaj skoro rovno do nemocnice. Boli sme tam 5:55. Hlavné dvere boli otvorené. Manželka vhupla na oddelenie a smeroval rovno k malej. Malá už dostávala liečiky. Bola v pohode. Keď uvidela maminu zatúžila po jej objatí. Trochu sa rozplakala lebo v tom objatí jej trochu bránili povinnosti sestier. Potom mi ju mamina prišla ukázať. Aj napriek zákazu som musel otvoriť dvere a dať jej pusu a pohladiť jej malú trochu uplakanú tváričku. Zamávala mi a poslala pusinku. Utekali na izbu.
Celú sobotu a nedeľu, kým bola manželka pri malej, som prechodil ako „v trapie“. Nechutilo mi nič robiť.
Dnes majú prísť domov. Neviem sa dočkať. Už nech sú doma.
Prečo Vám to píšem. Lebo mi v tej nemocnici chýbala akási ľudskosť. Sestričky boli milé, aspoň čo manželka vravela, ale chýbalo mi to, že by doktorka prišla ku mne alebo manželke a povedala:
Nebojte sa rodičia, malá má bežnú detskú laringitídu. Bude mať pár dní teplotu, pár dní bude kašlať a potom bude zase fit.
Len toto som asi čakal. No možno som toho čakal aj viac, ale toto by ma úplne upokojilo a možno by som tak nešomral na to naše zdravotníctvo.
A tak nemocnice, skúste zapojiť do takéhoto niečoho aj ľudí z PR a skúste viac informovať pacientov a ich príbuzných.
