Auto tiež malo tú príležitosť viesť taký vzácny náklad prvýkrát. Moju malú Tamarku a čerstvú maminku Ľudmilku. Na parkovisku pred nemocnicou som zaparkoval. Vybral všetky veci a vybral sa dovnútra. Na vrátnici som s hrdosťou povedal kam idem, a nič iné ma nezaujímalo. Hrdo som sa niesol dlhými chodbami, až na pôrodnicu. Chvíľami som mal pocit, akoby som sa tými chodbami vznášal ponad zem.
Zazvonil som na oddelení. Vyšla sestrička. Prišiel som si po pani Ondrejkovú a slečnu Ondrejkovú, zažartoval som. Sestrička sa usmiala a povedal, že už sú pripravené.
O chvíľu som si ich už usádzal do auta a vyrážali sme domov. Mal som chuť vyložiť na strechu maják. Viete taký malý modrý, ako v akčných filmoch používajú policajti v civile. A tiež dozadu pripevniť takú stopku ako majú policajti, akurát by som tam napísal: Neohrozujte toto auto, veziem si v ňom moje dva poklady.
Pomaličky a veľmi opatrne som sa doplazil domov. Išiel som pomaly, aby maličkej nebolo hneď zle. Viete, cesta do našej dediny je kľukatá a veľa dospelákov sa tu už pog..... . A tiež som myslel na bezpečnosť. Doma sme sa vybalili a pripravili všetko pre maličkú.
Ustlali sme postieľku, pripravili prebaľovací pult, vaničku na kúpanie a tak podobne. Všetko bolo pripravené. Vyzeralo to, že si ju ideme len užívať. No nie všetko je ružové a teň deň sa s nami ešte len začínal hrať.
Manželka v tú sobotu chcela ísť za každú cenu domov. Keď hovorím za každú, tak myslím aj zvýšnú teplotu tesne pred odchodom z pôrodnice. Mala 38,2 stupňa. Pred lekárom a personálom to zatajila, lebo už chcela byť doma. Každý dospelý človek vie, že takáto teplota má aj svoju príčinu. Áno mala. Ale o tom až neskôr. Večer sme maličkú okúpali. Napapala sa a uložili sme ju búvať. Zaspala. Manželke sa však teplota zvyšovala. Bola už niečo nad 39 stupňov. Trochu sme ju znížili, no nie na dlho. Do rána teplota kolísala tesne pod 40°. V nedeľu doobeda sme išli prvýkrát na urgentný príjem. Lekár na gynekologickej pohotovosti nás prehliadol. Bol mi, poviem pravdu, nesympatický odzačiatku a podľa môjho názoru, ktorý sa mi neskôr aj potvrdil, urobil veľmi málo pre presnú diagnózu mojej manželky. Poslal nás domov s podozrením na nejaký vírus ako chrípka. Teploty sme mali zrážať paralenom a piť vela tekutín. Odišli sme teda domov. Teploty sa však nejako neutišovali a tak bol čas navštívíť pohotovosť druhýkrát. Nešli sme na to isté oddelenie, ale na všeobecnú ambulanciu. Lekár čo tam bol, mi pripadal ako čerstvý absolvent medicíny, čo sa jeho správania týka. Mal som pocit, že sám nevie, o čom medicína je. Ale na rozdiel od toho predchádzajúceho sa aspoň tváril, že vyšetruje. Určil takú istú diagnózu, no veď, čo mal robiť. Stačilo mu prečítať si papiere, čo napísal jeho predchodca ráno, a pár vecí doplniť a preformulovať. Opäť sme boli doma.
Nemusím vám rozprávať, čo znamenajú dve návštevy pohotovosti pre matku s teplotou okolo 4O stupňou, pritom kojacu a starajúcu sa o bábätko. Našťastie nám pomáhali všetci naši najbližší. Moja mamina, moja druhá mamina, švagriná a aj moji starí rodičia. Teploty však neprestávali, tak sme začali byť všetci nervózni. Maželku sme sa snažili utíšiť. Mala toho dosť. Teploty sme zrážali, ale neúspešne. Nadránom sa teploty šplhali do výšok, ktoré sú už životu nebezpečné. Sadli sme okolo tretej ráno do auta a opäť nabrali smer pohotovosť. Na gynekologickom urgente mal službu ten istý lekár. Napriek tomu, že im (lekárovi a sestričke) to nebolo povôli, s manželkou som vošiel do ambulancie aj ja. Bol som tam asi ako dozor a dobre som urobil. Hneď ako som vošiel, spustil som na doktora:
- Viete pán doktor, moja manželka má teplotu, je po pôrode, tá teplota jej neprestáva. Bol by som rád, ak by ste ju tu nechali na pozorovanie. Ak treba, celý pobyt zaplatím a urobím, čo treba. Tiež by jej možno bolo treba dať nejaku infúziu na tie vysoké teploty alebo nejakú injekciu.
Lekár dlho uvažoval, čo mi odpovie a nakoniec to zvrhol na to, že spochybňujem jeho diagnózu. Povedal som, že ju nespochybňujem, ale že moja manželka je chorá a bol by som rád, aby s tým niečo urobil. Potom jej začal vyšetrovať prsníky. Dala si dole blúzku a jeden z prsníkov bol už tak trocha červený. Zapálený. Lekár sa zmohol len na konštatovanie, že toto tam pred tým nemala. No super, pomyslel som si, takýto fľak je len jeden zo symptómov zápalu prsníka.
To som už vedel aj ja a som v tomto amatér. No stačí si prečítať pár stránok na webe a viete, že takéto ťažkosti sa dajú zistiť aj skorej ako prsník začervená. Aj som mu to chcel povedať, ale jeho postoj sa radikálne zmenil. Dal manželke infúziu, ktorá jej na čas dosť dobre pomohla a tiež jej predpísal antibiotiká. Odchádzali sme po tretíkrát z pohotovosti, no už konečne aspoň trochu spokojnejší. Malá spinkala a správala sa, ako keby vedela, že mamina má bó. Bó používa teraz, keď má pocit, že ju niečo bolí.
Zaviezol som manželku a dcérku domov. Pospal som si asi hodinu a vyrazil kúpiť predpísané antibiotiká, aby ich manželka mohla užiť, čo najskôr. V prvej lekárni, ktorú otvárali o pol ôsmej, mi však povedali úžasnú správu. Tieto antibiotiká sa už asi pol roka nevyrábajú. No super. Minimálne pol dňa mi bude trvať, kým dám predpísať iné lieky. Zbehol som teda k manželkinej všeobecnej lekárke, MUDr. Motoškovej. Obvolala všetky lekárne v meste a našťastie v jednej, na periférii, mali posledné balenie. Týmto veľmi pekne ďakujem pani doktorke Motoškovej za pomoc. Keby bol každý lekár ako ona, tak by zdravotníctvo malo inú úroveň, to vám poviem. Letel som domov, aby manželka mohla zhltnúť prvú dávku. Pomohlo. Našťastie, antibiotiká zabrali a pomohli nám situáciu zlepšiť. Nie úplne, ale dosť dobre. O tom vám napíšem inokedy.
Viete, pôrod je ťažká vec a zápal prsníka tiež. A keď sa k problémom po pôrode pridá naše zdravotníctvo, je to hotová katastrofa. Ešteže to stojí za to a výsledkom je vaša malá ratolesť.
A ešte jedna vec. Kvalita zdravotníctva nie je len v peniazoch, je aj v samotných lekároch. Škoda, že sa jednému zajacovi nepodarilo skrotiť tých rozmaznaných holúbkov lekárskych.
