Sloboda náboženského vyznania patrí medzi základné práva a slobody. Je chránená medzinárodnými ľudskoprávnymi dohovormi. Aj podľa slovenskej ústavy má každý právo vyznávať svoju náboženskú vieru sám alebo spolu s inými, alebo byť bez náboženského vyznania. Zároveň ústava hovorí, že vyznávaním náboženskej viery nemožno zasahovať do práv a slobôd iných.
Po dnešku to ďalej zostáva len na papieri. Na Slovensku je skupina registrovaných cirkví a náboženských spoločností, ktoré požívajú nemalé výhody plynúce z tohto statusu. Popri štátnych peniazoch aj rôzne výnimky z antidiskriminačného zákona a pomerne silný hlas keď ide o blokovanie takých ľudskoprávnych nástrojov ako je Istanbulský dohovor. Pritom veľká väčšina z nich pre to nemusela nič urobiť. Jednoducho sa ich uznanie komunistickým režimom pred rokom 1989 prenieslo automaticky do uznania aj po nežnej revolúcii.
Zároveň však štát v roku 1991 stanovil podmienky na vstup do tohto klubu vyvolených. A urobil to tak, že to vôbec nie je jednoduché. Napriek tomu podmienky parlament ešte dvakrát sprísnil v roku 2007 a 2017. Odvtedy štatút registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti nezískala žiadna komunita.
V praxi to znamená, že štát udržiava vzťahy len s tými, ktorí sú v tomto klube a členovia tohto klubu logicky nemajú záujem na tom, aby sa rozšíril a aby sa o výhody finančné a statusové museli deliť s ďalšími subjektmi. Je to uzavretý kruh, ktorý funguje ako dobre zoštelovaný stroj.
Túto podivnú symbiózu štátu a cirkví mohla preťať novela zákona, ktorou poslanec Tomáš Valášek z Progresívneho Slovenska chcel otvoriť prístup k uznaniu štátom aj menším spoločenstvám bez automatického prístupu k štátnym peniazom a ostatným výhodám. Bolo by to moderné riešenie dvojstupňovej registrácie aké funguje aj vo viacerých susedných krajinách EÚ. Zároveň by novela zaviazala existujúce cirkvi k transparentnému a nediskriminačnému pôsobeniu v zmysle Ústavy SR.
Pýtate sa na čom to stroskotalo? Na veľmi podivnej koalícii pohrobkov fašizmu a komunizmu v slovenskom parlamente. Na návrh poslanca Čepčeka zákon zastavili ešte prv ako by sa mohlo vôbec hlasovať o jeho posunutí do druhého čítania. A ako hlasovali kresťania z Kresťanskej únie, ktorí pri žiadnej príležitosti nezabúdajú zdôrazniť, že sú hlasom kresťanov v politike, vrátane pani poslankyne Záborskej, ktorú parlament poveril, aby dohliadala na dodržiavanie náboženskej slobody? Alibisticky sa zdržali. Lebo veď monopol na náboženskú slobodu si treba chrániť, však?