S rastúcim počtom nakazených a so stúpajúcou razanciou opatrení je stále zrejmejšie, že v najbližších mesiacoch nás čaká tá najvážnejšia skúška dôvery v povojnovej histórii ľudstva. Zachováme si schopnosť dôverovať iným ľuďom? Dokážeme sa spoľahnúť na to, že každý vo svojom odbore a svojej vymedzenej oblasti robí maximum, aby ochránil nielen seba, ale aby pomohol chrániť aj iných? Ak v tejto skúške zlyháme a prestaneme dôverovať v našu ľudskosť, spoločnosť ako ju poznáme, sa nám rozpadne na bezpočet klanov a bánd, ktoré budú súťažiť o prežitie.
Viem, čakali by ste odo mňa možno, že budem hovoriť o skúške viery. V istom zmysle to aj bude o viere. Záleží totiž na definícii. Pre mňa je viera a dôvera totožný postoj. Rozdiel je len v objekte, na ktorý sa vzťahuje. Vieru chápem ako vyjadrenie spoľahnutia sa na transcendentnú bytosť. Dôvera je spoľahnutím sa na iného človeka.
Pre veriacich bude táto kríza rozhodne aj skúškou viery. Otázky a pochybnosti o spravodlivosti a všemohúcnosti Boha sa stávajú oveľa vypuklejšími v čase, keď zomierajú nevinní a na dôsledky krízy doplácajú tí najzraniteľnejší. Túto debatu však ponechajme vnútorným procesom v spoločenstvách veriacich. V konečnom dôsledku je prejavom viery v Boha aj dôvera v schopnosť človeka konať v prospech iných. Ide o vieru, že Boh stvoril človeka ako dobrú bytosť a dáva mu schopnosť premáhať vlastné sebectvo.
Aké predpoklady vôbec máme, aby sme nestratili základné črty ľudskej spoločnosti, ktorými sú dôvera v ľudskosť iných a z toho prameniaca ochota nezištne pomáhať iným bez toho, aby sme sa pýtali, či si to zaslúžia, či sú z nášho národa, náboženstva, či majú našu farbu pleti a či zdieľajú naše názory na rodinu alebo ľudskú sexualitu?
Posledné dva roky od vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej je obnovenie dôvery v ľudí, ktorí zabezpečujú základné funkcie štátu, témou číslo jeden. Mali by sme si priznať, že koronavírusová kríza nás zastihla v najhlbšom bode prepadu dôvery v nositeľov tých najzodpovednejších funkcií v rezortoch spravodlivosti, vnútra, obrany, či pôdohospodárstva.
To všetko veľmi hlboko otriasa našou schopnosťou dôverovať ľuďom. Ak v čase relatívneho pokoja a prosperity takto dokázali zneužívať moc, čo budú robiť v čase krízy, keď začnú padať aj tie posledné zábrany a z ľudí sa pre strach o prežitie bude stále viac vytrácať ľudskosť?
V dobe, keď bude stále menej zdrojov a času na kontrolu, nám naozaj nezostáva nič iné, len aby sme si vzájomne začali dôverovať. A tiež to, aby sme touto situáciou vynútenú dôveru nezneužívali vo svoj prospech. Je to príležitosť dokázať, že sme ľudia a zostaneme ľuďmi.
Ondrej Prostredník
teológ a publicista