Taký bežný deň. Idem s maminou z obchodu...
-„aha, mami, tam na chodníku leží taška.“ Bola to moderná hnedá kabelka... zodvihli sme ju.
-„je tu všetko, šminky, telefón, peňaženka..“
– „Pozri, či sú v nej doklady“
- „hej, asi je to mamička, sú tu fotky detí.. aha tu je občiansky. Býva neďaleko nás, môžeme jej to ísť hneď vrátiť “
-„Dobre, ale najprv odnesieme nákup domov.“
Tak sme prišli domov a o pár minút začala kabelka zvoniť. Lepšie povedané mobil v kabelke. Vybrala som ho, na displeji blikalo meno Jarko.
„Ááá to bude jej manžel,“ povedala som si. V telefóne sa ozval hrubý, ale ženský hlas : „nóóó, kto je tam?“
- „Dobrý deň, vy ste XY? Našla som vašu tašku.“
-„ Nó oné šak doneste ju sem, alebo čo. Pošlem muža von.“
-„ Dobre idem, dovidenia!“
Vyšla som pred dom a šla smerom ku vchodu číslo 17. stál tam dopoly vyzlečený muž s riadne vypestovaným pivným bruškom.
-„ Slečnááá?!“
Usmiala som sa naňho a pridala do kroku. Ani som nestihla pozdraviť a :
- „Ďáákujem vám véľmi pekne ...atd´... to ten náš malý čert zas vystrájal, no mal som čo robiť aj s kočíkom a viete pri tom zhone... No poďte na chvíľočku, aspoň nejakú čokoládu vám dáme.“
-„ Ále prosím vás, čo by ste mi dávali...“
-„No len poďte, pozriete sa na toho malého čerta.“
Po prehováraní som teda šla.. pozrieť sa na malého čerta.. vyšli sme výťahom na tretie poschodie a vo dverách ma už vítala žena v podprsenke a s cigaretkou v ruke...
-„ďakujem vám veľmi pekne, naozaj, ani neviem ako sa vám mam za to poďakovať..... poďte ďalej.“
Muž za mnou zavrel dvere a naznačil mi nech sa pozriem do kúpeľne. Tam namiesto čerta sa čľapotal vo vani malý anjelik s veľkými modrými očami a širokým úsmevom. Ten úsmev stál za všetko! Manželia mi ešte niekoľkokrát poďakovali...
„ďakujem...ďakujem...“
–„ Ale prosím vás, veď to je samozrejmosť“
–„ No veď práve, že to nie je samozrejmosť, to je zázrak, že takí ľudia ako vy ešte existujú, veď ja mám v tej taške všetko, všetky doklady, mobil, teraz som si urobila vodičák...čo by som bez Vás robila?“
Veď som nič neurobila len som prešla pár krokov navyše.. no nestojí to za ten pocit? Pomohla som.. Som nesmierne šťastná keď si môžem povedať túto vetu. Dúfam, že to bude častejšie.
toľko chvály.. Už som chcela ísť radšej domov. Aj som išla.... A s rukami plnými sladkostí(ktoré mi nasilu napchali) a s dobrým pocitom na srdiečku... ujo si ešte stihol vypýtať moje meno a adresu...nevedela som načo... ale keď som odchádzala, zakričal :
- „ Idem pracovne do Nemecka a o dva týždne ti z tade ešte prinesiem veľkú bonboniéru!“ Namietala som... nepomohlo... Tak som sa rýchlo stratila vo výťahu so slovami:
„ Naozaj ste si nemuseli robiť starosti. Majte sa pekne a dávajte si pozor. „
A ešte k tomu názvu...resp. k tomu, že sa to oplatí.. vôbec nie pre tie sladkosti...ale pre ten neskutočný pocit a pre radosť v očiach tých ľudí...
18. aug 2007 o 22:50
Páči sa: 0x
Prečítané: 2 736x
Nájsť kabelku na chodníku sa oplatí
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(8)