Branislav Gröhling otvoril tému estónskej dane ako nástroja na podporu domácich firiem. Na prvý pohľad ide o veľmi atraktívny návrh. Firma neplatí daň zo zisku v momente, keď ho vytvorí, ale až vtedy, keď si ho vyplatí. Kým zisk zostáva vo firme a ide do investícií, štát ho nezdaňuje. Tento model funguje v Estónsku už od roku 2000 a stojí na jednoduchom princípe – podporiť rast firiem namiesto ich okamžitého zdanenia.
Problém však nie je v samotnej myšlienke. Problém je v tom, ako ju na Slovensku chápeme. Opakovane sa tu deje to isté: vezmeme jednu vec z fungujúceho systému a tvárime sa, že tým sme vyriešili polovicu ekonomiky. Estónska daň však nie je zázrak. Je to len jeden dielik skladačky, ktorá funguje len preto, že zvyšok systému drží pokope.
Estónsko nestojí len na daňovom modeli. Stojí na funkčnom a digitálnom štáte. Väčšina služieb je online, firmy sa zakladajú na diaľku a komunikácia so štátom je rýchla a jednoduchá. Rozdiel oproti Slovensku je aj v číslach. Podľa údajov Svetovej banky firmy v Estónsku strávia plnením daňových povinností približne 50 hodín ročne, zatiaľ čo na Slovensku je to približne 190 hodín ročne. To je takmer štvornásobný rozdiel. Nie detail, ale systémový rozdiel.
A práve tu sa dostávame k jadru problému. Slovensko sa snaží preberať jednotlivé opatrenia zo zahraničia bez toho, aby riešilo systém ako celok. SaS aj iné strany často hovoria o tom, ako funguje Estónsko alebo Švajčiarsko. Vyberú si to, čo znie dobre – nízke dane, efektívny štát, silnú ekonomiku. Už sa však nehovorí, že tieto krajiny fungujú ako prepojený systém, kde jednotlivé opatrenia dávajú zmysel len v kontexte celku.
Švajčiarsko je typický príklad. Má vysokú mieru decentralizácie, silnú dôveru v inštitúcie a stabilné pravidlá. Slovensko má presný opak – časté zmeny zákonov, slabú dôveru v štát a komplikovanú byrokraciu. Preniesť jednu vec zo Švajčiarska bez zvyšku systému je ilúzia. Je to ako snažiť sa nainštalovať aplikáciu bez operačného systému.
Slovensko dnes robí presne toto. Zbiera „najlepšie“ opatrenia z rôznych krajín, ale nevytvára vlastný funkčný model. Ak by sme použili jednoduché prirovnanie, Estónsko má celý systém, zatiaľ čo Slovensko sa snaží stiahnuť len jednotlivé aplikácie. Bez základného nastavenia však tieto opatrenia nefungujú tak, ako majú.
Ak chce byť debata o estónskej dani poctivá, musí zaznieť aj druhá polovica pravdy. Slovensko má stále vysokú byrokraciu, slabú digitalizáciu a neprehľadné pravidlá. Európska komisia v hodnotení digitálnej dekády opakovane upozorňuje, že Slovensko zaostáva v digitalizácii verejných služieb aj podnikov. To znamená, že problém nie je len v daniach, ale v celom prostredí, v ktorom firmy fungujú.
Treba pomenovať aj ďalší fakt. Estónska daň znamená, že štát dostane časť príjmov neskôr. A Slovensko si momentálne nemôže dovoliť tváriť sa, že to je detail. Verejné financie sú pod tlakom – deficit verejných financií sa pohybuje okolo 5 % HDP a verejný dlh presahuje 55 % HDP. V takom stave nie je odklad príjmov jednoduché rozhodnutie, ale reálne riziko.
To však neznamená, že estónska daň je zlý nápad. Naopak. Je to rozumný nástroj. Len nie samostatné riešenie. Ak má fungovať, musí byť súčasťou širších zmien – digitalizácie štátu, zníženia byrokracie, stabilných pravidiel a lepšieho fungovania verejnej správy.
Bez toho sa z nej stane len ďalší slovenský experiment. Pekná myšlienka, dobrý slogan, ale minimálny reálny dopad.
Slovenská politika má dlhodobý problém – namiesto budovania systému predáva jednotlivé nápady ako riešenia. Estónska daň je dobrý nástroj, ale bez funkčného štátu bude len ďalším dôkazom, že bez systému nefunguje ani dobrý nápad.
Slovensko nepotrebuje ďalší nápad vytrhnutý z kontextu. Potrebuje systém, ktorý bude fungovať ako celok. Bez neho bude každá reforma len drahý experiment.
