Slovenské úrady, najmä v oblasti sociálnoprávnej ochrany detí, fungujú podľa pravidiel, ktoré v praxi nechránia deti, rodičov ani stabilitu rodiny. Kľúčový problém je jednoduchý: za nečinnosť nenesie zodpovednosť nikto, a preto sa nič nemení.
Úrad, ktorý nekoná, neriskuje
V súčasnom nastavení je pre sociálne pracovníčky a kurately najbezpečnejšie nerobiť takmer nič.
Kým neurobia zásadné rozhodnutie, nemôžu sa pomýliť.
Kým nič neodsúhlasia, nikto ich nemôže obviniť z chyby.
Výsledkom je prax, ktorá vyzerá takto:
rodičia mesiace čakajú na riešenie,
konflikty medzi rodinami sa prehlbujú,
deti žijú v neistote,
pracovníci sa odvolávajú na „súd“ a sami neprijímajú stanovisko.
Systém hodnotí papier, nie výsledok.
Úradníčka, ktorá vypracuje dve správy a telefonát, je považovaná za „aktívnu“.
To, či sa situácia dieťaťa reálne zlepšila, sa hodnotí len okrajovo.
Sociálna kuratela sa bojí nesprávneho rozhodnutia
Na Slovensku takmer neexistuje tlak na výkon.
Naopak, existuje strach z následkov:
„Keď rozhodneme v prospech jedného rodiča, druhý sa sťažuje.“
„Keď odporučíme zmenu úpravy starostlivosti, môžeme za to niesť zodpovednosť.“
„Keď priznáme nekompetentnosť jednej strany, budú problémy.“
Preto sa často uchyľujú k neutrálnym frázam:
„Budeme situáciu sledovať.“
„Počkáme na ďalšie rozhodnutie súdu.“
„Odporúčame zachovať doterajší stav.“
Výsledkom je dokonale zakonzervovaný chaos.
Deti pritom potrebujú jasné rozhodnutia, nie nekonečné sledovanie
Moderné systémy starostlivosti o deti (Česko, Rakúsko, Nemecko) fungujú inak:
kolízny pracovník môže otvorene povedať, ktorá strana nie je schopná starostlivosti,
úrad môže rozhodnúť skôr než súd,
pracovníci nesú osobnú zodpovednosť za prieťahy a nečinnosť,
a dôležitý je výsledok – kvalita života dieťaťa.
Na Slovensku je však bežné, že dieťa prechádza rokmi konfliktov, len preto, že nikto nechce podpísať rozhodnutie, ktoré by prebralo zodpovednosť na úrad.
**Kto na to dopláca?
Vždy tí, ktorí sú najschopnejší.** Praktická irónia systému je jednoduchá:
rodič, ktorý je stabilný, zodpovedný a funguje,
→ nesie všetku ťarchu
rodič alebo starý rodič, ktorí robia chaos, klamú, menia výpovede,
→ nebývajú zaťažení žiadnou reálnou povinnosťou.
Úrad sa drží toho, čo je „bezpečné“:
stabilný rodič to ustojí.
Problémová strana nie.
Takto zlyháva podstata systému:
povinnosti sa nedelia podľa schopností, ale podľa pohodlnosti úradu.
Nečinnosť nie je len chyba – je to nebezpečný precedens
Keď úrad nekoná:
dieťa je vystavené dlhodobému stresu,
rodičia sú ťahaní po súdoch zbytočne,
konflikty sa eskalujú,
a dôvera v štátne inštitúcie klesá.
Kým úradníci neponesú zodpovednosť za nečinnosť, systém sa nezmení.
Dovtedy bude na Slovensku platiť pravidlo:
„Kto mlčí, nič nepokazí.“
A v rodinnoprávnych veciach je to pravidlo, ktoré má priame následky na život detí.
Toto všetko je dôkaz, že štát zlyháva a nikto to nerieši. Sme šťastní, že máme hymnu, stožiar a že nám horia vlaky. Sme spokojní s tým, že úrady si nerobia žiadny výkon a úradníkov je toľko, že by sa dalo ušetriť obrovské množstvo peňazí. To nikoho netrápi. Sme šťastní, že máme 13. dôchodky, dve pohlavia a ochranu manželstva, kým zvyšok domu môže horieť ďalej.
