Na Slovensku akoby úplne stačilo povedať „prepáč“. U mnohých ľudí je ospravedlnenie zázračný príkaz, ktorý má vymazať úplne všetko.
Keby sa Rusko ospravedlnilo Ukrajine, niektorí by asi dokázali zabudnúť aj na tisíce obetí vojny. Veď krajina povedala prepáčte, tak to hádam stačí, obeť nech odpustí a ideme ďalej, lebo každý robí chyby. Takto absurdne to u nás funguje.
Rešpektujem LGBTI ľudí. To však neznamená, že keď ma niekto obťažuje, mám to brať ako niečo, čo je „v poriadku“. Ak ma niekto obťažuje, mám ho nechať, lebo inak som homofób alebo dezolát? Táto logika je úplne mimo. Podpora základných práv neznamená akceptovanie nevhodného správania.
Celé to stojí na tom istom vzorci: bránime niekoho preto, že ho máme radi. Správame sa presne ako voliči Fica. Ignorujú jeho prešľapy, lebo ho milujú, a tak im jeho chyby neprekážajú. Rovnaký mechanizmus funguje pri politikoch, hercoch, influencerov aj pri bežných ľuďoch. Keď si nájdeme svojho „milovaného“, jeho chyby prestaneme vidieť.
Príklady? Fero Joke, Robert Fico, Igor Matovič, Richard Sulík. Vlastný tábor sa na Slovensku kritizovať jednoducho nesmie. Buď uznávame čiernu, alebo bielu, nič medzi tým. Žiadne odtiene, žiadna schopnosť rozlišovať kontext či vážnosť skutku.
LGBTI komunitu podporujem. Sú to normálni ľudia ako ostatní, s dobrými aj zlými vlastnosťami. Ale aj tu vidíme dvojitý meter. Peter Pellegrini je podľa mnohých homosexuál. A aj keby bol, útoky naňho by nikomu neprekážali, lebo nie je „náš obľúbenec“. Tam tolerancia zrazu neplatí. Zato keď Fero urobí chybu, stačí jedno ospravedlnenie a všetko je v poriadku, lebo ho milujeme. Môže všetko.
Nie je to dvojitý meter? Je.
Zmena pritom nie je žiadna raketová veda. Stačí začať vidieť aj iné farby, nie len čiernu alebo bielu. Až vtedy sa táto spoločnosť môže posunúť ďalej.
