Na Slovensku sa radi tvárime, že žijeme v normálnej krajine. Že kto chce pracovať, prácu si nájde. Že rozhodujú schopnosti, snaha a výsledky. Realita je však iná a väčšina ľudí ju veľmi dobre pozná. Práca tu často nie je otázkou kvality človeka, ale kvality jeho kontaktov. Kto má známeho, má výhodu. Kto nie, má smolu. A čím dlhšie sa na tento systém pozeráme ako na „bežnú vec“, tým viac sa prehlbuje.
Na Slovensku platí jednoduché pravidlo: chceš pracovať, nájdi si známeho. Nie schopnosti, nie skúsenosti, nie snaha. Kontakt. Bez neho často ani neprejdeš dverami, nieto ešte výberovým konaním. Výberové konania sa robia, lebo sa musia robiť. Víťaz je často známy vopred. Zvyšok je len kulisa.
Slovensko pripomína film Banánový Joe. Nemáš väzbu, nemáš ani prácu. Každý deň sa hovorí, že je málo pracovníkov, no konkrétne miesto nakoniec dostane kamarát. A úprimne, to by samo o sebe až tak nevadilo. Je to sloboda. Podnikateľ má právo prijať koho chce.
Problém je inde. Nech potom nezačína verejné hľadanie. Nech nerobí výberové konanie na oko. Nech si toho človeka prijme rovno a netvári sa, že ide o férovú súťaž. Lebo presne tu je jadro pokrytectva.
Aj keď niekoho zoberú, realita je často taká, že v tej práci ten „cudzí“ človek maká za kamaráta. Funguje to ako za socializmu. Jedni sa flákajú, lebo môžu, druhí makajú, lebo musia. Aby vyrobili hodnoty za kamarátskych flákačov. Tento model tu prežil desaťročia a nikto sa ho nechce vzdať, lebo vyhovuje tým hore.
Mnohé veľké firmy nekončia len kvôli politike Roberta Fica, ale aj kvôli rodinkárstvu. Na manažérsky post sa dosadí kamarát, ktorý je naučený rozkradnúť cudziu firmu. Potom sa všetci tvária prekvapene, že podnik skrachoval. Príkladov je dosť. Jedna nemenovaná firma v Michalovciach takto skončila a o prácu prišlo približne 3000 ľudí.
Tu sa už nedá vyhovárať len na Fica. Ficova politika brzdí hlavne podnikateľov, ktorí chcú robiť férovo. Lenže tých je málo. Slovensko je vysoko korupčná krajina. A nemá právo moralizovať o Ukrajine a hovoriť o jej korupcii, keď doma to funguje veľmi podobne, ak nie rovnako. A to sme v EÚ.
Sme hanba EÚ. Vo veľa oblastiach poslední. Nie preto, že by ľudia nevedeli pracovať, ale preto, že o projektoch rozhodujú neschopní kamoši. Takí, čo podnik maximálne rozkradnú, alebo sú prepojení na vládu, kradnú tiež a ešte sa s vrchnosťou podelia. A kým toto bude norma, nie výnimka, nič sa tu nezmení.
Toto nie je problém len jednej vlády, jedného politika ani jedného obdobia. Je to mentálne nastavenie krajiny. Kým bude normálne hľadať ľudí „po známosti“ a tváriť sa pritom na férovosť, dovtedy budú schopní ľudia odchádzať a neschopní zostávať pri moci. Sloboda podnikania nie je problém. Problém je pokrytectvo a korupcia, ktoré sa za ňu skrývajú. Slovensko má ľudí, ktorí vedia pracovať. Nemá však systém, ktorý by im dal šancu. A kým sa to nezmení, budeme stále riešiť odchody mladých, krachy firiem a večnú výhovorku, že „nie sú ľudia“. Nie sú. Lebo sme ich sami vytlačili preč.
