Kultúra a zrelá identita
Kultúra národa nie je iba súborom podujatí, grantov a symbolov. Je aj schopnosťou spoločnosti rozumieť vlastným dejinám vrátane ich svetlých, tragických, kontroverzných a hanebných stránok.
Zrelá národná identita nevzniká vytesnením toho, čo sa nám do vlastného obrazu nehodí. Vzniká schopnosťou integrovať vlastnú historickú skúsenosť, pomenovať zlyhania a zároveň si zachovať úctu k hodnotám a osobnostiam, ktoré majú pre demokratickú štátnosť trvalý význam.
Zákon o štátnych sviatkoch a pamätných dňoch zákonne pripomína obete a tragédie slovenskej histórie, napríklad 9. september Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia, 24. jún Pamätný deň obetí komunistického režimu či 27. október Pamätný deň černovskej tragédie.
Slovenská legislatíva teda nepozná iba „pozitívnu" históriu. Avšak, slovenská legislatíva nemá systematicky vystavaný rámec, ktorý by občanom pomáhal čítať dejiny slovenskej štátnosti ako skúsenosť vrátane toho, ako môže zlyhať moc. A práve tento prístup je dnes na Slovensku mimoriadne dôležitý!
Memento rokov 1938 – 1939
Prezident Peter Pellegrini 5. septembra 2026 v relácii STVR Sobotné dialógy označil za možný scenár po parlamentných voľbách veľkú koalíciu dvoch najsilnejších strán: Smeru-SD a Progresívneho Slovenska. Argumentoval možným povolebným patom a tým, že široká koalícia dvoch veľkých strán by podľa neho mohla byť stabilnejšia než viacčlenná vláda. Zároveň upozornil na rastúcu podporu hnutia Republika ako na varovanie pre koalíciu aj opozíciu (pozn.autorky: pozor na politického stratéga).
Samotná myšlienka veľkej koalície nie je nedemokratická. V parlamentnej demokracii je legitímne, aby politické strany po voľbách hľadali programovú zhodu a vytvárali koalície. Demokratickú otázku však nepredstavuje iba to, kto bude vládnuť spolu. Rovnako dôležité je, aké poistky zostanú zachované voči koncentrácii politickej moci.
Roky 1938 – 1939 v slovenských dejinách sú mementom, že erózia demokratickej plurality nemusí začať okamžitým zrušením všetkých demokratických inštitúcií. Môže prebiehať postupne, oslabovaním politickej súťaže, znižovaním významu opozície a koncentráciou reprezentácie do jedného mocenského centra.
Autonómia Slovenska vyhlásená 6. októbra 1938 bola významnou štátoprávnou udalosťou. Žilinská dohoda požadovala okamžité prevzatie výkonnej a vládnej moci slovenskou vládou a otvorila cestu k autonómnemu usporiadaniu Slovenska v rámci druhej Česko-Slovenskej republiky.
Samotná autonómia však nie je totožná s neskorším autoritatívnym režimom. Práve v tomto rozlíšení spočíva historické poučenie.
Voľby 1938 a Ústava 1939
Významným varovným momentom boli voľby do Snemu Slovenskej krajiny 18. decembra 1938. Ústav pamäti národa uvádza, že konkurenčným kandidátnym listinám zabránila úradná obštrukcia autonómnej vlády a existencia jedinej kandidátnej listiny dala voľbám plebiscitný charakter.
Nasledujúci vývoj vyústil 21. júla 1939 do prijatia Ústavy Slovenskej republiky. Tá zakotvila autoritatívne usporiadanie štátu a výslovne stanovila vedúce postavenie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany ako „strany slovenskej národnej jednoty". Súčasne zakotvila stavovské zriadenie.
Politická stabilita a spolupráca nie je synonymom homogenizácie moci
Benátska komisia (odborný poradný orgán Rady Európy) dnes medzi základné ukazovatele (základné benchmarky) právneho štátu výslovne zaraďuje aj princíp rozdelenia a vzájomnej kontroly verejnej moci „checks and balances"(brzdy a protiváhy) ako ochranu pred regresom demokracie a právneho štátu. Preto je legitímne viesť spor o to, ako má vyzerať politická spolupráca, aby nedošlo k zámene spolupráce politických síl s potrebou homogenizovať politickú moc.
Politická stabilita je legitímnym, no nie jediným verejným záujmom v demokratickom štáte. Tento potrebuje rovnako pre zachovanie demokracie politickú pluralitu, slobodnú politickú súťaž, nezávislé kontrolné inštitúcie a predovšetkým občiansku spoločnosť podporovanú slobodnými verejnoprávnymi médiami. Politická nezávislosť STVR ako jednej z demokratických bŕzd a protiváh chráni slobodu informácií, pluralizmus a možnosť verejnosti kontrolovať výkon politickej moci a fungovania právneho štátu. Preto musí byť jej inštitucionálne postavenie nastavené tak, aby minimalizovalo riziko politického ovládnutia zo strany aktuálnej mocenskej väčšiny (téma a cieľ hodný mimoriadnej pozornosti).
Avšak celý systém demokracie v štáte závisí v prvom rade od stupňa vyspelosti štátnika, ktorý musí permanentne vo svojej funkcii sledovať, či nedochádza k oslabeniu kontrolných funkcií, bŕzd a protiváh a k naštrbeniu ochrany právneho štátu a demokratického systému.
Tri piliere štátnickej tradície
Dennodenná otázka skutočného štátnika teda znie: „Akú mieru plurality, kontroly a demokratickej alternatívy musím zachovať, aby moc, ktorú som dostal od občanov, zostala aj naďalej ich mocou?"
Ak má dnešný slovenský štátnik čerpať z dejín Slovenska a Československa, nemal by si z nich vyberať iba symboly a ústretové pozitíva. Mal by hľadať návod, ako si štátnicky osvojiť vzťah k moci. Silnými príkladmi osobností, na ktorých živote a diele sa dá vystavať Kódex štátnika 21. storočia, sú Ľudovít Štúr, slovenský národný buditeľ, kodifikátor spisovnej slovenčiny, politik, filozof, Milan Rastislav Štefánik, slovenský štátnik, diplomat, politik, brigádny generál ozbrojených síl Francúzska a Tomáš Garrigue Masaryk, politik, štátnik, jeden zo zakladateľov ČSR, prvý prezident ČSR.
Tri osobnosti poskytujúce tri rozdielne, ale navzájom dopĺňajúce sa perspektívy pre silného a hodnotovo koherentného štátnika 21. storočia.
Tri piliere štátnickej tradície
Ľudovít Štúr ako pilier občianskej pripravenosti
Štúrovo chápanie života pospolitého zdôrazňuje povinnosť človeka voči širšiemu spoločenstvu. Kritizuje sebectvo a rodinkárstvo a vyzýva na vzdelávanie a prípravu na verejné povinnosti a službu obecnému dobru. Štúr svojim dielom ďalej prízvukuje, že nestačí mať práva, ale občan musí byť schopný slobodu používať a niesť za spoločný život aj svoj diel zodpovednosti. Štúrov hodnotový systém stojí teda na postupnosti človek-vzdelanie-schopnosť konať-občianska povinnosť-spoločné dobro-verejná služba.
Milan Rastislav Štefánik ako hodnota premenená na čin
Štefánik predstavuje druhú stránku štátnictva: schopnosť premeniť hodnotu na konanie. Jeho známe krédo „Veriť, milovať, pracovať" vyjadruje spojenie presvedčenia, vzťahu k spoločenstvu a práce. V osobnom liste matke z 3. februára 1905 napísal: „Energia moja vzrastá tým postupom, akým sa vyskytujú prekážky. Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem." Interpretácia korešpondencie sa môže stať odkazom na tvorbu politickej sústavy v podobe: Štátnik svoje hodnoty nedokazuje slovami, ale tým, čo je ochotný pre ich uskutočnenie urobiť, akú zodpovednosť je ochotný niesť a či zostane verný svojim zásadám aj vtedy, keď ho ich uplatnenie stojí osobný prospech, pohodlie alebo politickú výhodu.
Tomáš Garrigue Masaryk a demokracia ako spôsob výkonu moci
Masarykova tradícia prináša do tejto trojice rozhodujúcu korekciu: moc musí zostať podriadená pravde, diskusii a verejnej kontrole. Demokracia preto nie je iba mechanizmus, ktorým sa niekto dostane k moci, ale aj mechanizmus, akým sa táto moc následne vykonáva. Demokratický štátnik je teda správcom moci, nie jej pánom.
Kódex štátnika ako osobná ústava moci
Na základe historických skúseností vzniká otázka, ktorá je dôležitejšia než otázka, či je konkrétny politik ľavicový, pravicový, konzervatívny, liberálny, nacionalista či europeista:
„Aké hodnoty si štátnik musí osvojiť v okamihu, keď mu občania zveria verejnú moc?"
Štúr dáva štátnikovi vzťah k spoločenstvu, Štefánik schopnosť premeniť hodnotu na čin a Masaryk určuje, ako má byť moc vykonávaná, aby zostala demokratickou. Všetci traja tvoria základy pre hierarchiu hodnôt, ktorá sa dá predstaviť ako Kódex štátnika alebo osobná ústava štátnika v 21. storočí.
Čo je zrelá identita a kde bola kultúra 9. septembra 2026 na Slovensku?
Zrelosť národnej a kultúrnej identity znamená aj schopnosť povedať: „Toto už sme zažili!"
Slovensko nemusí svoju históriu odmietať, aby sa z nej poučilo. Naopak. Môže si pripomínať Štúra ako človeka, ktorý zdôrazňoval verejnú povinnosť a obecné dobro. Môže si pripomínať Štefánika ako človeka, ktorý vedel presvedčenie premeniť na čin. Môže si pripomínať Masaryka ako predstaviteľa demokratickej politickej kultúry založenej na diskusii a kontrole moci.
A zároveň môže otvorene hovoriť o tom, čo sa stane, keď sa politická pluralita začne zužovať, keď sa kontrola moci začne považovať za prekážku, a keď sa politická jednota začne zamieňať za monopol politickej reprezentácie. To je služba národnej pamäti.
To je hodnotový systém, ktorý pripomína politikovi, že moc nikdy nebola jeho.
Príloha Kódex štátnika 21. storočia alias Osobná ústava.
Akoby teda v 21. storočí na Slovensku mal takýto Kódex vyzerať?
Jeho základná veta určite znie: „Moc mi nepatrí. Bola mi zverená." V tom momente vzniká povinnosť správcu: chrániť účel, pre ktorý bola zverená, rešpektovať jej hranice a pripraviť podmienky na jej odovzdanie.
Zverená moc musí byť podriadená jasnej hierarchii:
Človek a jeho dôstojnosť, sloboda občana ako zdroja demokratickej legitimity, Ústava a vláda práva ako hranice moci, verejný záujem ako účel jej použitia, služba ako spôsob jej výkonu, zodpovednosť a kontrola ako podmienky jej legitímneho výkonu a odovzdanie moci ako konečná skúška štátnika. Takto sa verejný záujem nestáva heslom, ale je spojený s dôstojnosťou a slobodou občana a politik koná v prospech spoločného dobra. Občan sa nestáva prostriedkom politickej moci.
