Reportáž a jej kontext
Dňa 26. septembra 2026 odznela v dopoludňajšom vysielaní slovenského verejnoprávneho vysielateľa (STVR) reportáž o oficiálnej štátnej návšteve prezidenta Petra Pellegriniho v Azerbajdžane (14. júla 2026). Reportáž, zaradená v rozhlasovom magazíne Štúdio svet na okruhu Rádio Slovensko, prezentovala slovenské architektonické a inžinierske know-how pri výstavbe vzorovej smart obce Baš Garvand v Náhornom Karabachu, spojené so slávnostným položením základného kameňa novej základnej školy, ktorá má niesť meno generála Milana Rastislava Štefánika.
Na prvý pohľad ide o štandardnú reportáž. Ak sa však na túto udalosť pozrieme optikou štátnosti, ústavnej roly hlavy štátu, ako aj stupňa demokracie, hodnotového systému a aj úrovne hospodárskeho rozvoja vynárajú sa zásadné otázky.
Ústava Slovenskej republiky je v tomto ohľade jednoznačná. Podľa čl. 1 ods. 1 je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Článok 101 prezidentovi ukladá, aby reprezentoval republiku navonok aj dovnútra a v sľube prezidenta pred Národnou radou Slovenskej republiky do rúk predsedu Ústavného súdu Slovenskej republiky zaznie:
„Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Slovenskej republike. Budem dbať o blaho slovenského národa, národnostných menšín a etnických skupín žijúcich v Slovenskej republike. Svoje povinnosti budem vykonávať v záujme občanov a zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony.".
Práve tu sa otvára trhlina. Oficiálna štátna návšteva prezidenta Petra Pellegriniho v Azerbajdžane postavila vedľa seba dva svety: svet zahraničnej reprezentácie a svet zanedbanej domácej reality. Nešlo pritom len o prezidentskú návštevu, ale súčasťou bola vládna delegácia exekutívnej moci (ministri Robert Kaliňák, Denisa Saková, Matúš Šutaj Eštok a guvernér NBS Peter Kažimír). Kým Slovensko buduje ukážky moderného smerovania života občanov na úrovni 21. storočia v povojnovom priestore cudzieho štátu bez pôvodných obyvateľov (vrátane školy s menom Milana Rastislava Štefánika), má nevyrovnaný dlh voči vlastným občanom a tým aj voči štátnikovi, ktorý tento štát spoluzakladal.
Dve tváre Štefánikovho odkazu: Základný kameň v Karabachu vs. Štefánikova vlajka v Prahe
Oficiálna návšteva Azerbajdžanu a položený základný kameň novej školy s menom Milana Rastislava Štefánika v obci Baš Garvand potvrdzuje, že prezidentská kancelária a prezident pracujú s menom nášho štátnika ako medzinárodne uznávanou značkou, ktorá symbolicky odkazuje na rozvoj vojnou zasiahnutého Náhorného Karabachu.
19.januára 2026 prebehla vo Vatikáne a v Prahe udalosť mimoriadneho historického významu. Český prezident Petr Pavel prevzal z archívu vatikánskeho kolégia Nepomucenum pôvodný návrh československej štátnej vlajky vytvorený M. R. Štefánikom v Ríme v roku 1918, ktorý objavil historik Tomáš Parma. Ide o originálny návrh československej vlajky s písmenami „ČS" od maliara Františka Kupku. Vlajka sa stala súčasťou zbierky Vojenského historického ústavu v Prahe.
Napriek faktu, že pri zrode Československej republiky stáli dvaja kľúčoví muži, Tomáš Garrigue Masaryk so svojou víziou, politikou a filozofiou štátu a Milan Rastislav Štefánik s armádou, diplomaciou a medzinárodnými kontaktami, Slovenská republika prostredníctvom svojej politickej reprezentácie nevydala jediné oficiálne vyhlásenie a nevyvíjala žiadne úsilie o spoluvlastníctvo či zapožičanie alebo rotáciu tak vzácneho artefaktu medzi Prahou a Bratislavou. Pritom práve vlajka, ktorú v roku 1918 vlastnou rukou navrhol Milan Rastislav Štefánik, vytvára jeden z najpevnejších mostov dvoch národov, Čechov a Slovákov a ich spoločnej histórie.
Modelová povojnová dedina vs. chýbajúca infraštruktúra Slovenska
Slovenská republika vybuduje vzorovú smart dedinu vrátane kompletnej modernej infraštruktúry a 35 km nových ciest na 480 hektároch v Azerbajdžane, ktorý je medzinárodnými organizáciami hodnotený ako autoritatívny štát s vysokou koncentráciou moci v rukách prezidenta Ilhama Alijeva. Stav občianskych slobôd je hodnotený Freedom House v roku 2026 ako „Not Free". Slovenská republika, podľa čl. 1 Ústavy SR zvrchovaný, demokratický a právny štát, sa tak podieľa na projektoch obnovy územia získaného po vojenskom konflikte v krajine, ktorá nespĺňa podmienky slobodnej a férovej politickej súťaže.
Paradoxom ostáva, že v Slovenskej republike je v roku 2026 na verejnú kanalizáciu pripojených len 68 % obyvateľov v necelých 40 % obcí. Stovky obcí nemajú prístup k nezávadnej pitnej vode. Malé samosprávy trpia akútnym nedostatkom financií aj na vypracovanie projektovej dokumentácie. Ucelené smart technológie sú pre väčšinu Slovákov finančne nedostupné kvôli vysokým vstupným nákladom a absencii štátnych stimulov. Slovensko tiež čelí kríze dostupnosti bývania, ktorú od roku 2030 zosilnia nové európske normy bezemisnej výstavby (EPBD), čo zvýši ceny novostavieb o ďalších 8 až 15 %.
Ďalším paradoxom je skutočnosť, že vybudovaná dedina v Azerbajdžane bude v štýle projektu 15 minútového mesta, pričom tí istí politici v rámci politickej predvolebnej stratégie predstavovali svojim voličom 15-minútové mestá ako nebezpečný globalistický diktát. Samostatnou politickou témou, ktorá medzi voličmi koalície rezonuje dodnes, je téma islamizácie slovenskej kultúry, pričom budovaná smart dedina bude mať v infraštruktúre aj výstavbu mešity, financovanú slovenským daňovníkom.
Systém bŕzd a protiváh vs. inštitucionálna disproporcia STVR
Verejnoprávne médium je alebo by podľa zákona malo byť inštitucionálnou poistkou demokracie a neoddeliteľnou súčasťou systému bŕzd a protiváh (checks and balances).
Zákon č. 157/2024 Z. z. v § 2 ods. 1 zakladá STVR ako „verejnoprávnu, národnú, nezávislú, informačnú, kultúrnu a vzdelávaciu inštitúciu, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti televízneho a rozhlasového vysielania". Je to zákonom stanovený predpis voči každému daňovníkovi, ktorý ju financuje.
Zákon v § 3 ods. 2 a 3 výslovne zakotvuje, že hlavným poslaním inštitúcie je poskytovať programovú službu, ktorá je založená na zásadách demokracie a humanizmu, pripravovaná v zmysle spoločenskej zodpovednosti, poskytujúca nestranné, overené, neskreslené, aktuálne, zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitné informácie na slobodné utváranie názorov.
Odvysielaná reportáž z Azerbajdžanu dňa 26.9.2026 upozorňuje na niekoľko zásadných zlyhaní nielen na strane politickej reprezentácie štátu, ale na strane slovenského verejnoprávneho média, Slovenskej televízie a rozhlasu.
Reportáž bola zaradená a odvysielaná v rámci relácie Štúdio svet dňa 26.9.2026, čo je v programovom popise na webovom portáli STVR "magazín zahraničných spravodajcov venovaný zaujímavostiam, ktoré sa dejú za hranicami Slovenska", pričom kľúčovým autorským a hodnotovým vymedzením relácie je, že sa vysiela „cez optiku slobody".
V tej istej epizóde relácie sa vedľa seba ocitli príbehy reálneho zápasu o ľudskú dôstojnosť a slobodu v reportáži o histórii Sochy slobody v New Yorku ako symbolu nádeje pre migrantov či reportáž o utečeneckom centre RefuSHE v kenskej Nairobi, ktoré poskytuje azyl a nový začiatok ženám utekajúcim pred vojnovým násilím.
Ak verejnoprávne médium odvysiela reportáž z Azerbajdžanu, dlhodobo hodnoteného ako autoritatívny štát, v relácii zastrešenej ideou slobody a úplne v nej zamlčí stav občianskych slobôd a politického zriadenia, dochádza k popretiu samotného zmyslu relácie. Namiesto „optiky slobody" sa relácia stala nekritickým hlásateľom štátneho PR a marketingu vládnej delegácie. Dramaturgickú necitlivosť programu podčiarkuje reálny zápas o prežitie a slobodu, ktorý je postavený na rovnakú úroveň ako vládne protokoly a rozvojové projekty v autokratickom režime bez zásadných otázok typu: "Ako je zabezpečená sloboda a návrat pôvodného obyvateľstva do Náhorného Karabachu?", "Aká je hodnota vyvážaného slovenského smart know-how, keď nie sú na Slovensku zabezpečené základné životné podmienky pre stovky vlastných obcí?
Vytvorením nekritického obrazu relácia Štúdio svet aj samotná STVR rezignovala na svoje vlastné programové poslanie aj na zákonnú povinnosť poskytovať vyvážené a nestranné informácie na slobodné utváranie názorov!
Budovanie identity. Inštitucionálna a názvoslovná disproporcia
Analýza reportáže z Azerbajdžanu odhaľuje ešte jednu závažnú štrukturálnu disproporciu, ktorá je zabudovaná priamo do architektúry slovenského verejnoprávneho vysielateľa a systematicky oslabuje jeho inštitucionálnu čitateľnosť voči verejnosti ako súčasť budovania spoločenskej identity.
Reportáž bola ohlásená a odvysielaná na okruhu označenom ako „Rádio Slovensko". Právna realita podľa zákona definuje inštitúciu názvom Slovenská televízia a rozhlas (§ 2 ods. 1). Jej rozhlasovou časťou je podľa § 2 ods. 2 písm. b) v spojení s § 2 ods. 3 vnútorná organizačná zložka bez právnej subjektivity s názvom Slovenský rozhlas.
Samotný vysielací okruh však nenesie v názve meno matičnej verejnoprávnej inštitúcie, nazýva sa len genericky „Rádio Slovensko". Vzniká tak paradoxná situácia, kedy poslucháč prijíma obsah od stanice, ktorej názov evokuje buď štátne rozhlasové médium alebo komerčnú stanicu, pričom jej inštitucionálna väzba na Slovenský rozhlas a celkovú STVR ostáva vo zvukovej identifikácii potlačená.
Rozdiel je markantný v praxi českého verejnoprávneho vysielateľa Českej televízie a Českého rozhlasu, kde je dôsledné inštitucionálne ukotvenie v názve všetkých programových okruhov. Neexistuje Rádio Česko, ale Český rozhlas Vltava, Český rozhlas Dvojka, ČT art.
Český model nie je len estetická voľba. Je to demokratická povinnosť transparentnosti, kedy poslucháč v každom okamihu vie, že počúva verejnoprávne médium financované z jeho peňazí a viazané zákonom. Slovensko si naopak zvolilo model, v ktorom zákon v § 2 ods. 2 a 3 definuje organizačné zložky ako Slovenská televízia a Slovenský rozhlas, no hlavný rozhlasový okruh vystupuje pod komerčne koncipovaným názvom Rádio Slovensko. Toto nie je administratívna drobnosť, je to symptóm hlbšieho deficitu inštitucionálnej sebaidentifikácie verejnoprávnej inštitúcie STVR a zodpovednosti, na ktorej stojí jej existencia a financovanie.
Hľadanie zrelosti
Zrelosť slovenskej štátnosti sa nemeria počtom najazdených kilometrov na golfových autíčkach. Je to stupeň stability, demokratického vývoja a schopnosti štátu efektívne a suverénne vykonávať občanmi zverenú moc na domácej a medzinárodnej scéne. Meria sa schopnosťou kultivovať demokratické nástroje, chrániť systém bŕzd a protiváh, meria sa stupňom vážnosti voči verejnému záujmu, verejnoprávnym médiám a ďalším inštitúciám budujúcim kultúrnu identitu, zabezpečujúcim kultiváciu, rozvíjajúcim základné podmienky na zodpovedný život v 21. storočí. Meria sa teda rovnako metrikou dostupnosti pitnej vody, kanalizácie, bývania ako aj metrikou dramaturgickej citlivosti programovej práce verejnoprávnych médií a hodnotami prezentovanými politickou reprezentáciou navonok.
Zrelosť slovenskej štátnosti stojí rovnako na poctivej úcte k historickej pamäti ako súčasti vlastnej identity vrátane živého odkazu štátnikov, ktorí túto štátnosť vybojovali cez nezištnú službu obecnému dobru, mravnú silu premeniť vnútorné presvedčenie a hodnoty na historický čin a poňatie demokracie ako poctivého výkonu moci, ktorý podlieha pravde, diskusii a verejnej kontrole.
Až vtedy, keď si prezident a politická reprezentácia opäť uvedomí základnú ústavnú i morálnu pravdu, že moc mu nepatrí a bola mu občanmi iba dočasne zverená k ochrannej ruke nad národnou pamäťou, ku kultivácii a reprezentácii identity a budovaniu dôstojných podmienok pre život na celom území Slovenska, bude slovenská štátnosť, naša štátnosť, moja štátnosť skutočne dospelá.
