Oskar: Ako som hľadal informácie o vás a vražde vášho otca, prekvapilo ma to malé množstvo zmienok v médiách vôbec, napriek tomu že ide o veľmi zákernú a rasovo motivovanú vraždu. Chcem sa opýtať kontaktovali vás niekedy z niektorých mimovládnych organizácií, napríklad "Ľudia proti rasizmu", “človek v tiesni”, atď .. snažili sa Vašej rodine podať pomocnú ruku?
Michaela: Myslím že nie, cez FB mi písali nejakí ľudia, ale myslím že nepatrili do žiadnych
organizácií. Jediný kto nám pomohol boli Kotlebovci.
Oskar : V akom štádiu je dnes vyšetrovanie, aký je váš názor na postup polície? Bol podľa Vás dostatočne razantný?
Michaela: Vyšetrovanie nášho “prípadu” je už ukončené a práve sme dostali dátum súdu čo je 11.04.2012 o 8.30 hod v Piešťanoch. Aký je môj názor na postup polície? Ak takto postupuje polícia, ktorá je platená z našich daní, na našu ochranu, tak je to tragédia. Teraz nemyslím všetkých policajtov, samozrejme česť výnimkám. Ale ak hlavný vyšetrovateľ, doteraz ani nevidel miesto činu, nebola spravená okamžitá prehliadka miesta činu, neboli odobraté všetky dôkazové materiály, (ktoré sú už teraz samozrejme pasé), tak potom chcem vedieť prečo takýto ľudia robia túto prácu?
Oskar: Prosím skúste nám opísať čo sa v tú noc vlastne stalo, je zvláštne že napriek závažnosti vraždy sa človek o tom s médií nemá veľmi ako dozvedieť.
Michaela: Práve som prišla od mojej mami a teraz keď začína teplo je to strašne cítiť, že ten otec tam chýba. Je to ťažké, stále čakám že ho zbadám na záhrade, ktorej venoval väčšinu svojho času, že buchnú dvere a on príde do domu. Dnes som sa tam prechádzala, krásny jablčný sad, stromy broskyne, slivky, čerešne, marhule, či tuje ktoré sme pred 5-timi rokmi spolu sadili, mali niečo cez meter a teraz sú vysoké asi aj cez 2 metre. Všetko je tak ako vždy len otec tam nie je. Je to strašné neprajem to nikomu. Mňa ženú vpred moje deti, a vlastne nemám toľko času nad tým rozmýšľať, horšie je to s mojou mamou. Veľmi trpí a myslím že každým dňom je to len horšie.
Ale poďme k tej strašnej noci 21.8.2011. Otec prišiel z práce tak okolo 18,30h (bolo to v nedeľu), stretla som sa s ním len medzi dvermi, práve som odchádzala domov so svojim synom, ponáhľala som sa tak sme prehodili len pár slov . Pamätám si že mal veľmi dobrú náladu, ešte mi zakýval na cestu. V ten deň končili cibuľové slávnosti v Maduniciach a bol dohodnutý s kamarátmi a kolegami že sa tam stretnú a zaspievajú si. Otec veľmi rád spieval, a tak si ho asi budú pamätať všetci čo ho poznali. Odišiel na amfiteáter okolo 20 hod , kde boli teda do skončenia 22 hod. A potom tam ešte chvíľku sedeli a debatovali. Medzitým sa tam odohral incident, 5 cigáni začali rýpať do jedných chalanov z druhej
dediny, Chceli vyvolať konflikt ale keď sa nechytali tak cigáni odišli a vrátili sa s drevenými kolmi, ktoré vytrhli pri obecnom úrade. Boli nimi podopreté nasadené stromy. Po ceste ako išli späť na amfik vykrikovali, že všetkých vyje.... a iné nechutnosti. Takže po príchode na amfiteáter zase začali rýpať do tých chalanov, jedného začali naháňať a biť, rozbili mu nos. Medzitým už volali viacerí ľudia políciu, tak asi sa krásavci naľakali a odtiaľ utiekli. Pri odchode vykrikovali, že vyje..... všetkých bielych z Maduníc aby vedeli kto je tam pánom. Schovali sa vo vedľajšej ulici, je tam cintorín pri ktorom sú veľké stromy a teda je tam prítmie. Tesne za nimi odchádzala aj skupina pánov s mojim otcom. Bolo to asi okolo 23,30h.
Pri cintoríne sa rozlúčili a potom už môj otec išiel sám domov, čo mal asi len 100 m. Tam ho museli prekvapiť. Ťažko sa to predstavuje, muselo to byť strašné. Museli ho napadnúť veľmi rýchlo (ináč by sa bránil), obrovskou silou, nestačil ani zakričať. Vraj ho bili len dvaja a traja sa len prizerali. Neviem presne ako to bolo nakoľko kaluž krvi sa našla asi 20 metrov od miesta kde našli ležať otca. Ale zo všetkých výpovedí, z pitevnej správy a z praxe iných ho museli strašne dokopať, asi mu poskákali po hlave. Keď zbadali auto preskočili plot na cintoríne a odtiaľ sa na všetko pozerali. Auto zastavilo, vystúpil chlapec s dievčaťom ktorí spoznali môjho otca, zavolali záchranku, políciu a utekali aj pre moju mamu. Prišli policajti (z amfika) , záchranka, naložili otca. Na všetko toto sa pozerali krásavci z cintorína z tmy a potom utiekli. Keď otca našli chýbali mu všetky veci, kľúče, peňaženka. Ale polícia nespravila prehliadku miesta činu, nič nenašla, dokonca ani tú krvavú škvrnu veľkosti futbalovej lopty. Neviem asi si mysleli, že len padol nejaký “ožran” pritom otec nebol ani opitý. Chlapec, ktorý našiel môjho otca išiel s mojou mamou za sanitkou do nemocnice, odniesli otcovi nejaké veci, otca operovali cez 4 hodiny. Ale jemu sa to stále nezdalo a ako sa vrátili do Maduníc okolo 2 hod išli späť na miesto kde našli otca. Zažal svetlá na aute a baterkou hľadali aj s mamou a jej sesternicou a všetko ponachádzali. Najskôr našli tú krvavú škvrnu, potom neďaleko v tráve otcovu peňaženku a osobné veci. Našli sa aj otcove kľúče. Polícia začala konať až na telefonát doktora z trnavskej nemocnice, ktorý uviedol, že ide o brutálne napadnutie. Nato prišiel kriminalista o 3 hod. v noci k mojej mame po informácie a vlastne až potom uzatvorili “miesto činu” a to už svitalo. Nevolali sa žiadne psy. A asi mesiac po otcovom napadnutí tam ešte našli dievčence otcovu kartičku coop jednota.
Takže toto je tá strašná noc, ktorá nám navždy zmenila naše životy. Otec bojoval o svoj život dva týždne a ako už viete dňa 5. 9. 2011 v trnavskej nemocnici na áre tento boj prehral. Pochovaný bol 9.9. čo bol môj a manželov výročný dátum svadby. Keby som začala písať všetky pocity ako to vo mne vrie, a príhody z vyšetrovania, bola by z toho asi kniha.
Oskar: Ako vnímate atmosféru v Maduniciach bezprostredne po vražde Vášho otca. Ako na to reagovali ľudia z vášho okolia, príbuzní, vaša rodina ale aj ľudia v meste? S akými reakciami ste sa stretla zo strany vašich susedov? Zmenila sa podľa Vás atmosféra v meste?
Michaela: V Maduniciach hneď po incidente to bol veľký šok. Tí čo otca poznali boli zhrození, ľudia ho mali radi, bol veľmi obľúbený. Aj keď veľa ľudí hovorilo, že bola len otázka času , kedy sa niečo strašné stane,nakoľko táto partia tam robila už dlhodobo zle a hlavne jeden z nich Herák, ktorý je teraz zavretý v Leopoldove.
Na ľudí z Maduníc mám však ťažké srdce. Hľadala som svedkov alebo ľudí , ktorí majú nejakú skúsenosť s touto partiou cigáňov. Narozprávali mi veľa ako ich “terorizujú” , psychicky zastrašujú, robia zle v dedine, dokonca mi poslali mail, že mi ďakujú , že riešim ich ťažkú situáciu ale svedčiť nechce ísť nikto. Na jednej strane ich chápem, majú strach ale tak sa nič nevyrieši. A poznáte akí sú Slováci , ak je nejaký problém, každý radšej zavrie oči a uši, len aby mal svoj kľud a pokoj, veď mňa sa to netýka.
Kotlebovci chceli dedine pomôcť, spravili akciu, kde chceli ľudí naučiť aspoň základy sebaobrany. Prišli tam len staré tety (babky) a ani jeden chlap. Smutné. Ale čo vnímam pozitívne vytvorila sa dedinská polícia.
To čo sa stalo bolo pre našu rodinu a príbuzných ( a stále je) veľká rana, šok, obrovská strata, tragédia. Mama sa z toho stále nemôže spamätať. Ale priatelia či susedia pomáhajú ako vedia. Navštevujú ju , aby tam nebola sama, povzbudzujú, pomáhajú s robotou okolo domu. Je pravda, že v núdzi spoznáš priateľa.
Oskar: Keď ste bola mladá vládol v Maduniciach tiež takýto strach? Myslíte si že sa atmosféra v meste postupne menila s narastajúcim množstvom cigánskych extrémistov ? Alebo bol vždy taký istý strach z cigánov? Ako to celé vnímate?
Michaela: Keď som ja bola malá, cigánske rodiny mali pred bielymi rešpekt a úctu, žili v jednej dedine a nikdy nebol konflikt. Aj moja teta mala cez ulicu “susedov” cigáňov a nevedela si ich vynachváliť, vraj jej v živote nič nezmizlo.
Ale časy sa zmenili, a je tu nová generácia mladých cigáňov vo veku 15 – 25 rokov, ktorí pochádzajú z lepších sociálnych vrstiev ale sú veľmi agresívni, pijú, drogujú, či fetujú. Nepracujú , zgrupujú sa a sú veľmi nebezpeční. Nemajú žiadne morálne zásady a život človeka pre nich nemá žiadnu cenu. Ich chovanie je často agresívne, vulgárne až by som povedala nadradené nad obyčajných bielych ľudí.
Mladá žena ide za bieleho dňa po ulici v Piešťanoch, podotýkam tehotná, a oproti ide takáto skupina mladých cigáňov, a jeden z nich ju chytí zozadu za vlasy a ťahá ju niekoľko metrov. Ľudia nič, lebo sa boja a polícia tam práve v tej chvíli nie je. Alebo idú oproti školáka a toho dobijú, len tak, lebo majú chuť. Je toto normálne ? Myslím že žijeme v civilizovanom svete a takéto útoky by mali byť potrestané aby sa viac neopakovali.
Toto všetko by mala riešiť polícia, ktorá slúži predsa na našu ochranu. Ale myslím že tu je celý systém o ničom. Vládne tu obrovská byrokracia. Ak nahlásite, že ma cigáň napadol, podáte trestné oznámenie, toľko krát vás budú vypočúvať ako by ste vy boli ten zlý. Zrazu sa ale nájde policajt, ktorý to chce naozaj vyšetriť a pomôcť vám, spraví všetko pre PRAVDU a SPRAVODLIVOSŤ, nakoniec to dá skontrolovať prokurátorovi. A ten to mrknutím oka zamietne a zruší celé vyšetrovanie, len pre jediné slovko ktoré tam nemalo byť lebo vraj to nie je podľa zákona. Policajt si povie, no kašlem na to, celá moja robota bola zničená. Človek čo bol napadnutý a podal trestné oznámenie, len neveriacky točí hlavou. A prokurátor má asi super pocit a pozdvihnuté ego čo dokázal, akurát zabudol, prečo je prokurátorom....
Takže to nie je len o systéme ale je to hlavne o ľuďoch . Keď sa nezmeníme, nezamyslíme , nezmúdrieme a nezačneme konať neviem čo bude za 10 – 15 rokov.
Život môjmu otcovi už nič nevráti. Ide o budúcnosť , predsa o budúcnosť našich detí. Aby mohli vyrastať a žiť bez strachu o svoje životy, ak sa náhodne stretnú na ulici s Cigánmi. Ak to necháme tak, čo im povieme keď dospejú? Budeme sa im môcť pozrieť do očí, že sme to nechali zájsť až tak ďaleko a že sme to dovolili....?
“Viem, mnohí si poviete, je to len ďalší ‘prípad’ z mnohých. Denne to vídate v televízii. Sú toho plné správy. Násilie, krádeže, vraždy. Nie, nechcem to počuť, už mám toho dosť. Chcem pokoj. Nechcem to zlo púšťať do môjho domu. Vypnem to. No zazvoní telefón a zrazu sa ocitnete v tejto strašnej realite. Vášho otca, brata, syna brutálne zbijú, lekári bojujú o jeho život, jeho život visí na vlásku. Prečo? Veď to bol slušný človek, v živote nikomu neublížil, bol to najlepší otec, akého ste si mohli želať… Tak veľmi by som mu to chcela povedať, ten čas som však už stratila. Prečo? Lebo ho niekto len tak, pre nič za nič jednoducho zavraždil. Lebo partia cigánskych vagabundov si jednoducho potrebovala
buchnúť do bieleho. Bránia sa, že oni doteraz nikomu neublížili, vraj boli len opití. Pritom je zrejmé, že Madunice terorizujú už najmenej dva roky. Ale ako im to dokázať, keď sa ľudia boja hovoriť, nejestvujú trestné oznámenia, nič?
Koľko ľudí ešte bude musieť zomrieť, kým príde k nejakej pozitívnej zmene? Necítim nenávisť. Chcem len spravodlivosť, aby raz moje deti mohli vyrastať a žiť bez strachu, keď po ulici oproti nim pôjde skupina Rómov. Aby väčšina našich odvodov neputovala do rúk neprispôsobivých darmožráčov. Ak budeme aj naďalej privierať oči, čo bude za ďalších 10 -20 rokov? Čo nám povedia naše deti keď dospejú? Kam ste to dopracovali? Prečo ste to nechali zájsť tak ďaleko?
Môjmu otcovi už život nič nevráti. Ale vy máte obrovské šťastie. Všetkých členov rodiny máte doma, živých a zdravých. Tak preto začnime konať, aby aj pre vás nebolo raz neskoro,”
Oskar: "Slováci v týchto parlamentných voľbách opäť ale opäť zvolili stranu, ktorá je široko-ďaleko známa rozdávaním peňazí z našich daní na "ich" prídavky, “ich” byty zadarmo, obedy zadarmo výlučne pre "ich" deti, (napríklad moji susedia dostali zadarmo z peňazí nás všetkých záchod za asi 8000€, iba preto lebo špinia na zem, keď ten záchod dostali špinia na zem aj tak, tak isto ako pred tým, pod okná atď ...) čo sú všetko vymoženosti o ktorých môže zamestnaný Slovák iba snívať. Denno-denne ale chodíme po rozbitých cestách, zanedbaných a ošarpaných verejných priestranstvách, údajne nie je na zdravotníctvo atď ...Skutočne veríte, že Slováci vzhľadom k preferenciám tejto strany v týchto voľbách dostanú niekedy rozum a prestanú sa nechať zdierať?
Michaela: Vedela som že voľby dopadnú zle ale až tak zle to som naozaj nečakala. Čo povedať Slovákom k ich rozhodnutiu? Nie je dôležité čo Vám rozprávajú do očí, ako sa chovajú, či sú milí, či sú slušní a usmievaví lebo taký sú často najhorší. Dôležitá je ich doterajšia práca, čo tu už spravili či nespravili. A ak si toto voliči neuvedomili je to tragédia. Verím však, že príde čas keď Slováci pochopia kde je pravda a spravodlivosť, len koľko nás to bude stáť kým to zistia...?
