Máte pocit, že váš hlas a moc končí vhodením lístka do urny raz za štyri roky? Že o dôležitých veciach vo vašej obci či štáte rozhodujú ľudia, ktorých ste poriadne ani nevideli, a to „o vás bez vás“?
Zozbierali sme 21 najčastejších mýtov, výhovoriek a poloprávd, ktorými nás už desaťročia presviedčajú, že „nie sme dosť zrelí“ na to, aby sme mali v rukách skutočnú moc a slobodu.
Tento text vychádza z odborných podkladov publikácie Priama demokracia: Fakty a argumenty (2015), konkrétne z kapitoly venovanej námietkam proti priamej demokracii (od str. 145/146). Celú publikáciu si môžete prečítať tu: Priama demokracia - PDF
Politické elity veľmi rady šíria naratív, že bežný občan má svojich vlastných starostí vyše hlavy. Tvrdia, že ľudia sú z politiky unavení, nechcú byť neustále "otravovaní" nejakými hlasovaniami a od štátu si prajú jediné – aby mal od nich pokoj a nechal ich žiť.
Tento argument však pripomína situáciu, kedy majiteľovi firmy jeho vlastný manažér tvrdí: „Šéfe, radšej nič nekontrolujte, načo sa budete zaťažovať výkazmi? Choďte domov, ja to tu všetko vybavím za vás.“ Akonáhle vlastník prestane kontrolovať svojich zamestnancov, firma prestáva slúžiť jemu a začína slúžiť manažérovi.
Priama demokracia vyvracia tento mýtus v štyroch kľúčových bodoch:
1. Žiadne každodenné chodenie k urnám: Stačia 4 plánované termíny ročne
Odporcovia radi strašia absurdnou predstavou, že priama demokracia znamená povinnosť behať do volebných miestností každý druhý týždeň. To je čistá demagógia.
V praxi funguje osvedčený model (používaný napr. vo Švajčiarsku či Lichtenštajnsku): 4 pevne stanovené štvrťročné termíny do roka. Všetky iniciatívy, štátne či lokálne referendá, a samozrejme aj voľby do parlamentu a zastupiteľstiev, sa spájajú do týchto štyroch dátumov. Občan presne vie, kedy sa hlasuje, a ak sa na daný štvrťrok neusporiada žiadna iniciatíva ani voľby, v daný termín sa jednoducho nehlasuje.
Rozhodovanie v referende je navyše právo, nie povinnosť. Funguje ako poistka vo vašom dome: neprajete si, aby vám dom vyhorel, ale ste radi, že tu tá poistka je. Ak je téma pre občanov dôležitá, radi vyjadria svoj názor v jednom zo štyroch termínov. Ak ju považujú za marginálnu, prenechajú rozhodnutie zastupiteľskému orgánu.
2. Neúčasť nie je pasivita, ale prejav slobody (Problém kvóra v Ústave a správnom práve)
Kritici radi poukazujú na nízku účasť pri referendách – naposledy v júli 2026 – a tvrdia, že ľudí rozhodovanie "nezaujíma". Prehliadajú však samotnú logiku rozhodovania.
V zdravom systéme s nulovým kvórom prirodzene príde hlasovať ten, kto sa o tému zaujíma. Tí, ktorí neprídu, neurážajú demokraciu – uplatňujú svoje slobodné právo nechať rozhodnutie na tých, pre ktorých je téma dôležitá. Neúčasť pri nulovom kvóre znamená: "Nemám vyhradený názor, dôverujem rozhodnutiu aktívnych občanov."
Skutočný problém na Slovensku nevytvárajú občania, ale 50-percentné kvórum zakotvené v Ústave SR (čl. 98) a v správnom práve (zákon o obecnom zriadení pre miestne referendá). Táto podmienka pretvára prirodzený prejav slobody na cynický politický kalkul. Namiesto férovej diskusie vyzývajú politici na bojkot a deformujú tak celú myšlienku ľudového hlasovania na celoštátnej aj komunálnej úrovni.
A čo je najhoršie? Takmer všetky celoštátne referendá na Slovensku (s jedinou výnimkou hlasovania o rodine) neiniciovali občania, ale samotné politické strany. Politici ich vyhlasujú s plným vedomím, že kvôli znefunkčnenému kvóru referendum nemôže byť úspešné. Namiesto reálneho rozhodovania si tak za 12 miliónov eur z daní všetkých občanov robia obrovskú predvolebnú kampaň, zbierajú politické body a ešte sa cynicky utešujú tým, ako dobre sa zviditeľnili.
3. Princíp subsidiarity: Žiadne preťažovanie, ale rozhodovanie tam, kde žijeme
Strach z preťaženia voličov úplne odbúrava princíp subsidiarity. Ten hovorí, že rozhodovanie sa má odohrávať na tej najnižšej možnej úrovni.
Občania nemusia rozhodovať o stovkách celoštátnych zákonov. Primárne sa zapájajú tam, kde sa ich to priamo dotýka – vo svojej obci či meste (či už ide o územný plán, výrub parku alebo lokálne investície). Keď sa rozhodovanie vracia na lokálnu úroveň, nevzniká žiadne "preťaženie", ale prirodzený záujem o vlastný domov.
A čo nepomerne viac zaťažuje občanov? Naprávanie škôd po zlých rozhodnutiach politikov. Keď centrum schváli škodlivý projekt bez ohľadu na subsidiaritu, občania potom roky bezmocne protestujú, spisujú petície a platia chyby z vlastných daní. Jedno krátke hlasovanie v referende ušetrí roky bezmocného boja.
4. Občianske rady k referendu: Moderné uľahčenie pre každého voliča
Najnovším svetovým trendom v priamej demokracii, ktorý spája subsidiaritu s vysokou odbornosťou, sú Občianske rady (Citizens' Assemblies / Citizens' Initiative Review).
Ako to funguje? Pred referendom sa žrebom vyberie reprezentatívna vzorka bežných občanov (napríklad 20 až 50 ľudí zo všetkých vrstiev spoločnosti). Títo ľudia sa na pár dní stretnú, vypočujú si nezávislých odborníkov, zástupcov „za“ aj „proti“, položia im krížové otázky a celú tému dopodrobna preskúmajú.
Výsledkom ich práce je stručný, neutrálny a prehľadný sprievodca, ktorý dostane každý volič do schránky. Namiesto čítania stostranových zákonov či počúvania politických hádok v TV si tak bežný občan prečíta nestranné zhrnutie od svojich vlastných spoluobčanov. Hlasovanie v referende sa tým stáva rýchlym, jednoduchým a maximálne komfortným rozhodnutím.
💡 Demokracia je len inštitucionalizovaná sloboda
Mnohí ľudia si nedokážu prepojiť, že celá správa vecí verejných začína a končí pri našej osobnej slobode. Demokracia nie je nič iné ako sloboda uvedená do zákonov. Sloboda= Demokracia.
Sloboda je prejavom našej vôle konať sami za seba a rozhodovať sa medzi správnym a nesprávnym – aby sme mohli konať sami a nerozhodovali za nás iní. Aby však táto sloboda nebola len prázdnou frázou na papieri, nástroje na jej výkon (referendá, subsidiarita, ľudová iniciatíva) musia byť plne funkčné tak, ako vo Švajčiarsku či Lichtenštajnsku.
Ak nám politici namiesto funkčných nástrojov ponúkajú len nefunkčnú pretvárku a radu, aby sme "mali pokoj", neponúkajú nám komfort. Ponúkajú nám dobrovoľnú stratu slobody. Ak v dôležitých otázkach nekonáme sami za seba, automaticky nechávame iných — politikov —, aby rozhodovali za nás. A vtedy naša sloboda zomiera.
Záver: Tvrdenie, že občania nechcú referendá a chcú mať len pokoj, je najpohodlnejšou výhovorkou politikov, ktorým vyhovuje pasívny a odovzdaný občan. Skutočný pokoj a stabilita však nevznikajú tak, že zavrieme oči a prenecháme všetku moc bez kontroly iným. Vďaka 4 štvrťročným termínom, princípu subsidiarity, zrušeniu 50 % kvóra v ústave aj správnom práve a nástrojom ako Občianske rady vieme rozhodovanie zjednodušiť tak, aby nikoho nezaťažovalo. Rozhodovanie o vlastnom živote nie je bremeno – je to samotná podstata našej slobody.
Čo si o tom myslíte vy? Uvítali by ste na Slovensku zavedenie plne funkčných nástrojov priamej demokracie po vzore Švajčiarska a Lichtenštajnska, ktoré by vám uľahčili spolurozhodovanie o vašej obci a štáte? Zapojte sa do diskusie nižšie!
📖 Predchádzajúce časti seriálu:
Mýtus č. 1: Švajčiari na to potrebovali stáročia, my na to nie sme zrelí
Mýtus č. 2: Švajčiarsky model sa nedá prevziať 1:1, u nás by to nefungovalo
Mýtus č. 3: Bežný občan nie je odborník a nedokáže kvalifikovane rozhodovať o zložitých otázkach
Mýtus č. 4: Nezrušili by sme si v referende všetci dane a nepriviedli tak štát do krachu?
Mýtus č. 5: Nestačí jeden šikovný demagóg na to, aby zmanipuloval celé ľudové hlasovanie?
Mýtus č. 6: Môže priama demokracia slúžiť ako zbraň väčšiny na utláčanie menšín?
Mýtus č. 7: Naozaj sme takí hlúpi? Mýtus, že referendum vidí svet len čiernobielo
Mýtus č. 8: Funkčná priama moc občanov podkopáva stabilitu republiky. Mýtus o konflikte so zastupiteľským systémom
