Deň demokracie alebo deň sebaklamu?
Každý rok 15. septembra si svet pripomína Medzinárodný deň demokracie.
Je to dobrá príležitosť oslavovať slobodné voľby, slobodu prejavu, právo združovať sa, protestovať a verejne kritizovať moc.
Ale je to aj príležitosť položiť si jednoduchšiu a možno nepríjemnejšiu otázku:
Čo vlastne znamená byť slobodným občanom?
Základom všetkých slobôd je sloboda rozhodovať sa v každom životnom kroku medzi správnym a nesprávnym, medzi dobrom a zlom, aby človek konal sám za seba a nekonali za neho iní.
Keď sa táto sloboda prenesie aj do správy vecí verejných a inštitucionalizuje sa – teda zakotví do spoločenských pravidiel –, nazýva sa DEMOKRACIA.
A tu vzniká problém.
Slobodné voľby sú iba polovica príbehu
Na Slovensku máme slobodné voľby.
Môžeme rozhodnúť, kto bude najbližšie roky spravovať štát, kraj alebo obec.
Ale čo ak po voľbách nesúhlasíme s konkrétnym rozhodnutím našich zástupcov?
Môžeme kritizovať.
Písať.
Podpisovať petície.
Ísť na protest.
Môžeme sa pokúsiť politikov presvedčiť.
Nakoniec však vo väčšine prípadov zostáva rozhodnutie na nich.
Sloboda vybrať si, kto bude rozhodovať za nás, ešte nie je to isté ako sloboda rozhodovať.
Ústava SR pritom hovorí, že občania vykonávajú moc prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.
Obe možnosti by preto mali byť skutočne použiteľné.
Predstavme si na chvíľu iné Slovensko
Čo keby od roku 1993 mohli občania:
predkladať vlastné návrhy,
dostatočným počtom podpisov napadnúť rozhodnutie svojich zástupcov,
hlasovať v referende bez 50-percentného kvóra účasti,
rozhodovať na úrovni obec → kraj → štát?
Parlament, vláda ani samosprávy by nezanikli.
Naďalej by spravovali veci verejné.
Ale ich rozhodnutie by nemuselo byť posledným slovom.
Za 33 rokov by Slovensko nezažilo desať referend. Zažilo by tisíce občianskych rozhodnutí.
V takmer 3 000 obciach, v krajoch aj na celoštátnej úrovni.
Občan by sa demokraciu neučil iba pri voľbách.
Učil by sa rozhodovať, prehrávať, rešpektovať výsledok a niesť následky vlastného rozhodnutia.
Ak neplavca nepustíme do bazéna, nikdy sa nenaučí plávať.
Rovnako sa občan nenaučí zodpovedne rozhodovať, ak mu rozhodovať takmer nikdy nedovolíme.
Zmenil by sa aj politik
Politik by už nemohol rozmýšľať iba:
„Máme na to hlasy v parlamente?“
Musel by si položiť aj druhú otázku:
„Obstojí toto rozhodnutie aj pred občanmi?“
A práve v tom spočíva význam pravidiel.
Nestačí dúfať, že budeme mať slušných politikov.
Treba mať pravidlá, ktoré chránia slobodu občana aj pred slušným politikom.
Pretože aj najčestnejší politik stále rozhoduje za iných, ak tí druhí nemajú účinnú možnosť jeho rozhodnutie zmeniť.
Namiesto protestu môže nasledovať rozhodnutie
Dnešná cesta občana často vyzerá:
nespokojnosť → diskusia → petícia → protest → tlak na politikov → politik rozhodne
Vo funkčnej demokracii môže pokračovať:
nespokojnosť → diskusia → podpisy → referendum → občania rozhodnú
Protest by neprestal existovať.
Ale už by nemusel byť poslednou stanicou.
Nie je to iba Švajčiarsko
Najznámejším príkladom je Švajčiarsko, kde občianske iniciatívy a referendá tvoria pravidelnú súčasť rozhodovania na úrovni obcí, kantónov aj federácie.
Veľmi silné nástroje priameho rozhodovania má aj Lichtenštajnsko.
Ale rôzne formy občianskych iniciatív, referend a ľudových hlasovaní existujú aj v ďalších krajinách sveta – napríklad v Taliansku, Uruguaji či v mnohých štátoch a mestách USA.
Rozdiel nie je v tom, že by iba dve krajiny poznali referendum.
Rozdiel je v tom, do akej miery je právo občana rozhodovať pravidelnou a skutočne použiteľnou súčasťou politického systému.
Práve v tom je Švajčiarsko výnimočné.
A čo Slovensko?
Približne 70 % zaznamenaných miestnych referend skončilo ako neplatných.
Na úrovni VÚC sme nezažili platné referendum.
A z desiatich celoštátnych referend bolo platné jediné.
Občania pritom môžu prísť k urnám.
Môžu hlasovať slobodne.
Ale ak systém ich rozhodnutie pre nesplnené kvórum zahodí, slobodný hlas sa nepremenil na účinné rozhodnutie.
Máme teda slobodné voľby. Máme však aj slobodné a účinné priame rozhodovanie?
To je otázka, ktorú by sme si mali položiť práve 15. septembra.
Demokracia nie je nádej na dobrého vládcu
Po celom svete dnes počujeme výzvy:
„Bráňme slobodu a demokraciu.“
Často si pod tým predstavíme slobodné voľby a nádej, že po zlom politikovi príde lepší.
Lenže slobodná spoločnosť nemôže byť založená iba na nádeji, že moc dostanú do rúk dobrí ľudia.
Dobrý politik môže odísť.
Zlý môže prísť.
Sloboda musí byť zabudovaná do pravidiel.
Tak, aby občan nemusel zakaždým hľadať človeka, ktorý rozhodne správne za neho.
Aby mal v zásadných veciach možnosť povedať:
„Rozhodnime o tom my.“
Čo teda 15. septembra oslavujeme?
Slobodné voľby?
Určite.
Slobodu prejavu?
Určite.
Právo protestovať?
Určite.
Ale Medzinárodný deň demokracie by mal byť aj dňom, keď sa opýtame:
Môže občan medzi voľbami skutočne vykonávať moc, ktorá podľa Ústavy pochádza od neho?
Ak nie, demokracia ešte nie je dokončená.
Pretože:
Sloboda nekončí pri práve povedať svoj názor. Sloboda znamená mať aj cestu, ako sa tento názor môže stať rozhodnutím.
A keď sa táto sloboda zakotví do spoločenských pravidiel, nazývame ju:
DEMOKRACIA
Chcete si predstaviť, ako by Slovensko vyzeralo, keby občania mali túto možnosť už od roku 1993?
