Máte pocit, že váš hlas a moc končí vhodením lístka do urny raz za štyri roky? Že o dôležitých veciach vo vašej obci či štáte rozhodujú ľudia, ktorých ste poriadne ani nevideli, a to „o vás bez vás“?
Zozbierali sme 21 najčastejších mýtov, výhovoriek a poloprávd, ktorými nás už desaťročia presviedčajú, že „nie sme dosť zrelí“ na to, aby sme mali v rukách skutočnú moc.
Mýtus č. 1: „Švajčiari na to potrebovali stáročia, my na to nie sme zrelí.“
Tento mýtus ako argument patrí k najfrekventovanejším. Skeptická verejnosť a mnohí politici, akademici, novinári radi poukazujú na to, že švajčiarsky systém sa vyvíjal od roku 1291. Naznačujú tým, že Slovensko je v porovnaní s ním v „demokratických plienkach“ a na priamu demokraciu si musíme počkať ďalšie generácie.
Keď sa však pozrieme na fakty, zistíme, že tento pohľad prehliada dôležité súvislosti. Pravda je taká, že základy priamej demokracie sme do našej ústavy vložili už v roku 1992, no vzápätí sme ich znefunkčnili prísnymi bariérami.
Nemôžete sa naučiť plávať na suchu
Predstavte si, že chcete svoje dieťa naučiť plávať. Posadíte ho do telocvične, dáte mu učebnice o hydrodynamike a poviete mu: „Keď si to budeš 10 rokov študovať a budeš teoreticky zrelý, potom ťa pustíme do bazéna.“ Čo sa stane? To dieťa sa plávať nikdy nenaučí.
S demokraciou je to úplne rovnaké. Zodpovedným občanom sa človek nestáva teoretickým štúdiom, ale praxou. Demokracia je zručnosť, ktorá sa rozvíja vtedy, keď máme reálnu možnosť ovplyvňovať svoje okolie. Slováci nie sú „mentálne neschopní“; len sme za posledných 34 rokov nedostali skutočnú šancu túto zručnosť trénovať.
Slovenský paradox: Zviazaný plavec v prázdnom bazéne
Už pri vzniku SR v roku 1993 sa otvorene hovorilo o inšpirácii švajčiarskym modelom. Vladimír Mečiar vtedy sníval o „Švajčiarsku strednej Európy“. Do Ústavy SR a správneho práva sa preto dostali jej nástroje: občianska iniciatíva a referendum pre obec, kraj a krajinu, a dokonca aj švajčiarsky prvok verejné zhromaždenie obyvateľov obce.
Tieto inštitúty vytvárajú základ pre subsidiaritu – nám neznámy politický princíp, podľa ktorého sa majú veci verejné riešiť vždy na tej najnižšej možnej úrovni, čo najbližšie k občanovi. Štát má zasahovať až vtedy, keď úlohu nemožno efektívne zvládnuť na úrovni obce či kraja. Vo Švajčiarsku je tento princíp zakotvený priamo v ústave a považujú ho za kľúč k funkčnému štátu. (Zdroj: Článok 5a Federálnej ústavy Švajčiarskej konfederácie)
Avšak zafungoval strach z tzv. „maďarskej karty“ ako silný argument na obmedzenie moci občanov. Politici šírili obavy, že ak bude referendum príliš dostupné, južné Slovensko sa pokúsi o odtrhnutie.
Tento strach viedol k zavedeniu likvidačného 50 % kvóra (nielen na úrovni štátu, ale aj krajov a obcí). Historické analýzy ústavného vývoja (napr. práce Belka a Kopečka) potvrdzujú, že išlo o úmyselnú politickú poistku proti vtedajším regionálnym snahám, nie o odbornú snahu o funkčnosť systému. V konečnom dôsledku to neobmedzilo len určité skupiny, ale zablokovalo iniciatívu všetkých občanov SR bez rozdielu. Realita po desaťročiach ukazuje priepastný rozdiel v praxi:
Priemerný Švajčiar počas života absolvuje stovky hlasovaní (v obci, kraji (kantóne), štáte), čím si prirodzene buduje zmysel pre zodpovednosť.
Priemerný Slovák mal možnosť uspieť len v jednom jedinom celoštátnom referende (vstup do EÚ). Krajské referendá v podstate neexistujú a miestne sú kvôli prísnym kvóram skôr výnimkou. (Zdroj: Wikipedia - Miestne referendum)
Priznanie otcov ústavy: Priama demokracia ako „nenarodené dieťa“
Prof. Peter Kresák, člen expertnej skupiny, ktorá pripravovala návrh slovenskej ústavy, vo svojej prednáške o riešeniach k zavedeniu demokracie trefne poznamenal, že priama demokracia na Slovensku „je ešte nenarodené dieťa“.
Z kontextu vtedajšieho politického vývoja sa dá jasne interpretovať, prečo k tomuto „pôrodu“ nikdy nedošlo. Narodenie funkčnej priamej demokracie bolo od začiatku brzdené obavami politických elít z vplyvu „ulice“ a ich snahou udržať si kontrolu nad rozhodovacími procesmi. (Zdroj: Prednáška prof. Petra Kresáka)
Ozvena v spoločnosti: Keď sa mýtus stane pravdou
Je znepokojivé, ako tento naratív o „nezrelosti“ prebrali aj niektoré médiá a analytici. Z politickej výhovorky sa stala spoločenská mantra. Ak niekto navrhne funkčné referendum, často počujeme argumenty typu: „Ľudia nevedia posúdiť ani jednoduché veci, ako by mohli rozhodovať o štáte?“ Tento prístup vytvára začarovaný kruh: politik spochybní zrelosť národa, mienkotvorné médiá to zopakujú a občan nadobudne pocit, že na správu vecí verejných naozaj nedorástol. Tým sme si v mysliach postavili bariéru, ktorá je pevnejšia než samotný text ústavy.
Priama demokracia ako prevencia extrémizmu
Často zaznieva obava, že priama demokracia by nahrávala radikálnym stranám. Skúsenosti zo sveta však naznačujú opak: extrémizmus rastie tam, kde sa ľudia cítia bezmocní a nevypočutí. Rozdiel je jasný: keď na Slovensku „horí“ (lebo zákon, minister), ľudia idú do ulíc protestovať. Švajčiari v rovnakej situácii idú k urnám zmeniť zákon, ktorý vec napraví. Priama demokracia tlmí politiku hnevu, pretože prenáša zodpovednosť za konečné rozhodnutie priamo na ľudí.
Riešenie: Princíp subsidiarity – Začnime v bazéne
Švajčiarski experti na konferencii v Bratislave „Priama demokracia vo Švajčiarsku a na Slovensku – potenciál a výzvy“ zdôraznili dôležitú vec: funkčné mechanizmy priamej demokracie už existujú a sú overené praxou. Skutočne „netreba vymýšľať koleso, ono už existuje“. (Zdroj: Zmena Ústavy SR - Švajčiari hovoria, ako sa to dá)
Cesta k zrelej demokracii vedie cez spomínanú subsidiaritu. Miestne referendum je náš „tréningový bazén“. Ak budeme mať reálnu možnosť spravovať svoju ulicu či obec, prirodzene nadobudneme sebavedomie a skúsenosť potrebnú na správu štátu.
Záver
Slovensko nie je národ neplavcov. Sme spoločenstvo, ktorému boli zviazané nohy a ktorému je neustále podsúvané, že ešte nie je pripravené na slobodu. Sme zrelí od momentu, kedy sme prevzali zodpovednosť za vlastný štát. Teraz je čas, aby sme začali reálne využívať nástroje, ktoré nám patria.
Zapojte sa do debaty! Pomohlo by podľa vás vrátenie rozhodovania do obcí k získaniu sebavedomia občana pre skutočnú správu štátu?
V nasledujúcom blogu sa pozrieme na: Mýtus č. 2: „Švajčiarsky model sa nedá prevziať 1:1, u nás by to nefungovalo.“
