Predstavme si, že sa vo vašej obci rozhoduje o veľkom obchodnom centre.
Na jednej strane stojí investor.
Má peniaze na bilbordy, letáky, videá, platenú reklamu aj profesionálnu agentúru.
Na druhej strane stojí skupina obyvateľov.
Majú zopár dobrovoľníkov, domácu tlačiareň a stránku na sociálnej sieti.
Investor tvrdí:
„Projekt prinesie pracovné miesta, služby a rozvoj.“
Obyvatelia namietajú:
„Prinesie viac áut, hluku a zastavia poslednú voľnú plochu.“
Kto má väčšiu šancu presadiť svoj pohľad?
Na prvý pohľad je odpoveď jasná.
Ten, kto má viac peňazí.
A práve preto odporcovia priamej demokracie hovoria:
„Referendum si nakoniec kúpi ten, kto zaplatí najdrahšiu kampaň.“
Je to vážna námietka.
Peniaze naozaj dokážu kúpiť väčší priestor, profesionálnejšiu reklamu a viac pozornosti.
Ale dokážu kúpiť aj samotný výsledok?
Tento text vychádza najmä z publikácie Josa Verhulsta a Arjena Nijeboera Priama demokracia: Fakty a argumenty, z časti venovanej námietke, že referendum ovládnu bohaté záujmové skupiny.
Celú publikáciu si môžete prečítať tu: Priama demokracia – Fakty a argumenty.
Chcete pochopiť, ako priama demokracia funguje ako celý systém – od obce cez kantón až po štát? Pozrite si našu Encyklopédiu – Priama demokracia v praxi.
1. Povedzme si pravdu: peniaze dávajú výhodu
Nemá zmysel tvrdiť, že peniaze v politickej kampani nehrajú žiadnu úlohu.
Hrajú.
Za peniaze si možno kúpiť:
viac bilbordov,
viac reklamy na internete,
profesionálne videá,
prieskumy verejnej mienky,
platených poradcov,
roznášanie letákov,
aj väčší priestor v médiách.
Bohatá firma, zväz alebo politická strana preto môže svoj názor dostať k oveľa väčšiemu počtu ľudí než malá skupina dobrovoľníkov.
To je skutočný problém.
Lenže medzi dvoma tvrdeniami je veľký rozdiel:
„Peniaze ovplyvňujú kampaň.“
a
„Peniaze rozhodnú výsledok.“
Prvé tvrdenie je pravdivé.
Druhé už také jednoduché nie je.
Reklamu si kúpite. Hlas občana nie.
Občan môže vidieť desať bilbordov, tri televízne reklamy a dvadsať platených príspevkov.
Napriek tomu môže hlasovať opačne.
2. Peniaze nie sú problémom iba pri referende
Ak by sme pre nebezpečenstvo bohatých kampaní zakázali referendum, museli by sme rovnakú otázku položiť aj pri voľbách.
Veď aj pred voľbami majú niektoré strany:
väčší rozpočet,
viac sponzorov,
viac bilbordov,
viac platených ľudí,
lepšie kontakty,
aj väčší priestor v médiách.
Znamená to, že voľby máme zrušiť?
Nie.
Znamená to, že potrebujeme pravidlá financovania, kontrolu a verejné informácie.
Prečo by pri referende mala platiť iná logika?
Ak sú peniaze argumentom proti tomu, aby občania rozhodovali o konkrétnej otázke, potom sú rovnakým argumentom aj proti tomu, aby si volili svojich zástupcov.
3. Kde sa lobuje ľahšie?
Predstavme si dve možnosti.
V prvej rozhoduje o veľkej zákazke, zákone alebo investícii niekoľko politikov.
V druhej o nej môžu v referende rozhodnúť tisíce, státisíce alebo milióny občanov.
Koho je jednoduchšie ovplyvniť?
Niekoľko konkrétnych ľudí za zatvorenými dverami?
Alebo celú verejnosť, pred ktorou môžu argumentovať obe strany?
Peniazmi možno pomerne ľahko ovplyvniť jednotlivého politika alebo politickú stranu; oveľa ťažšie však celý ľud – tisíce či milióny občanov, z ktorých má každý vlastný hlas.
Priama demokracia lobizmus neodstráni.
Mení však miesto, kde sa odohráva posledný zápas.
Investor už nemusí presvedčiť iba starostu a poslancov. Ak občania vyvolajú referendum, musí presvedčiť aj ich.
Zákon nemusí obstáť iba pred parlamentom. Ak sa proti nemu vyvolá referendum, musí obstáť aj pred občanmi.
Peniaze môžu kúpiť prístup k politikovi. Nemôžu zaručiť súhlas celej obce, kantónu ani štátu.
Práve referendum môže byť poistkou proti tomu, aby sa o dôležitých veciach rozhodovalo iba medzi politikmi a lobistami.
4. Ani veľa peňazí nezaručuje víťazstvo
Dobrým príkladom je švajčiarske hlasovanie z marca 2024 o zavedení trinásteho dôchodku.
Hlavná kampaň proti návrhu vykázala príjmy vo výške približne 3,96 milióna švajčiarskych frankov.
Napriek silnej a drahej kampani občania iniciatívu prijali.
Švajčiarska finančná kontrola – financovanie kampaní z marca 2024
Švajčiarska federálna kancelária – prijaté ľudové iniciatívy
Tento príklad nedokazuje, že peniaze nemajú žiadny vplyv.
Dokazuje však niečo iné:
Ani veľmi drahá kampaň nedokáže občanom prikázať, ako majú hlasovať.
Ak by výsledok automaticky vyhrala bohatšia strana, drahá kampaň proti trinástemu dôchodku by musela uspieť.
Neuspela.
Občania si vypočuli argumenty a rozhodli sa inak.
5. Peniaze musia byť viditeľné
Najhoršie nie je iba to, že niekto vloží do kampane veľa peňazí.
Horšie je, ak občan nevie:
kto kampaň platí,
koľko do nej vložil,
aký záujem za ňou stojí.
Preto Švajčiarsko zaviedlo na federálnej úrovni pravidlá transparentnosti politického financovania.
Ak výdavky na kampaň pri federálnom hlasovaní presiahnu 50 000 švajčiarskych frankov, jej financovanie sa musí zverejniť.
Pri príspevkoch nad 15 000 frankov sa zverejňuje aj meno darcu. Anonymné príspevky a príspevky zo zahraničia sú pri federálnych hlasovaniach zakázané.
Údaje zhromažďuje, kontroluje a zverejňuje Švajčiarska federálna finančná kontrola.
Švajčiarska finančná kontrola – pravidlá transparentnosti
Tieto pravidlá neznamenajú, že bohatí prestanú míňať peniaze.
Znamenajú však, že občan môže vidieť, kto sa ho snaží presvedčiť a z akých peňazí.
To je podstatný rozdiel.
Reklama znie inak, keď viete, kto ju zaplatil.
6. Občan musí dostať viac než reklamu
Samotné zverejnenie peňazí nestačí.
Ak má jedna strana milióny na kampaň a druhá iba niekoľko dobrovoľníkov, občan potrebuje aj zdroj, v ktorom nájde podstatu návrhu a argumenty oboch strán.
Vo Švajčiarsku preto pred federálnym hlasovaním dostávajú občania domov oficiálnu hlasovaciu brožúrku.
Nájdu v nej:
čo sa má zmeniť,
presné znenie otázky,
postoj vlády a parlamentu,
aj stanovisko iniciátorov alebo referendového výboru.
Brožúrka sa posiela viac ako piatim miliónom občanov. Informácie sú dostupné aj prostredníctvom oficiálnych stránok, videí a aplikácie VoteInfo.
Švajčiarska federálna kancelária – informácie pred hlasovaním
Peniaze na reklamu tým nezmiznú.
Občan však nie je odkázaný iba na bilbordy, heslá a platené videá.
Dostáva možnosť prečítať si aj to, o čom sa skutočne rozhoduje a čo hovoria obe strany.
7. Nová poistka: Občiansky panel
Pri dôležitých alebo zložitých otázkach môže pomôcť aj náhodne vybraný občiansky panel.
Malá skupina bežných občanov si vypočuje odborníkov a argumenty ZA aj PROTI. Môže sa pýtať a následne pripraví pre ostatných voličov stručné a zrozumiteľné zhrnutie.
Takýto panel lobizmus nezruší.
Môže však sťažiť jednej bohatej strane, aby svojou reklamou úplne prekryla druhý pohľad.
A čo je dôležité:
Občiansky panel, čiže občianska rada, nerozhoduje namiesto občanov. Pomáha im zorientovať sa. Posledné slovo zostáva občanom v referende.
Švajčiari takýto postup skúšajú pod názvom Demoscan. Prvý švajčiarsky panel sa uskutočnil v Sione v roku 2019 a po ňom nasledovali ďalšie.
Univerzita v Ženeve – občianske panely a priama demokracia
8. Od obce cez kraj až po štát
Nebezpečenstvo peňazí nevzniká iba pri celoštátnom referende.
Môže sa objaviť na každej úrovni.
V obci môže bohatý investor presadzovať obchodné centrum, spaľovňu alebo veľkú výstavbu.
V kraji či kantóne môže silná skupina presadzovať nemocnicu, cestu alebo veľký regionálny projekt.
Na úrovni štátu či federácie môžu do kampane vstúpiť veľké firmy, odbory, politické strany a záujmové zväzy.
Preto musia byť na každej úrovni primerané pravidlá:
kto môže kampaň financovať,
čo musí zverejniť,
od akej sumy,
aké informácie dostane občan pred hlasovaním.
Malá obec nepotrebuje rovnaké finančné hranice ako celý štát.
Potrebuje však rovnaký základný princíp:
Občan má právo vedieť, kto ho presviedča a kto to platí.
9. Problémom nie je hlas občana, ale netransparentná moc
Áno, peniaze môžu ovplyvniť verejnú mienku.
Áno, bohatá strana má v kampani výhodu.
Áno, referendum bez pravidiel môže byť vystavené propagande a lobizmu.
Ale z toho nevyplýva:
„Občania preto nemajú rozhodovať.“
Vyplýva z toho:
„Peniaze a záujmy musia byť viditeľné a občan musí dostať poctivé informácie.“
Ak sa bojíme vplyvu bohatých skupín, odovzdať všetku moc politikom nie je riešenie.
Veď lobisti nevstupujú iba do referendových kampaní.
Pôsobia aj na vládu, parlament, samosprávy a úrady – často mimo dohľadu verejnosti.
Referendum aspoň presúva konečné rozhodnutie pred občanov.
Záver: Peniaze si kúpia megafón, nie posledné slovo
Bohatá strana môže hovoriť hlasnejšie.
Môže zaplatiť viac bilbordov, reklamy, videí aj profesionálnych poradcov.
To nemožno popierať.
Ale ani najdrahšia kampaň nemá vo volebnej miestnosti viac hlasov.
Bohatý investor má jeden hlas.
Majiteľ mediálnej agentúry má jeden hlas.
Predseda veľkého zväzu má jeden hlas.
A bežný občan má tiež jeden hlas.
Preto odpoveďou na silu peňazí nie je zobrať občanom právo rozhodovať.
Odpoveďou sú pravidlá:
Zverejniť, kto kampaň financuje.
Ukázať, koľko do nej vložil.
Dať občanovi argumenty oboch strán.
A tam, kde je to vhodné, pomôcť mu zorientovať sa aj prostredníctvom náhodne vybraného občianskeho panela.
Peniaze si môžu kúpiť veľký megafón.
Posledné slovo si však kúpiť nesmú. To musí zostať občanom.
Čo si o tom myslíte vy?
Mali by byť podľa vás pri každej väčšej referendovej kampani verejne známe jej náklady, darcovia aj záujmy, ktoré za ňou stoja?
Zapojte sa do diskusie.
Predchádzajúce časti seriálu:
Mýtus č. 1: Švajčiari na to potrebovali stáročia, my na to nie sme zrelí
Mýtus č. 2: Švajčiarsky model sa nedá prevziať 1:1, u nás by to nefungovalo
Mýtus č. 3: Bežný občan nie je odborník a nedokáže kvalifikovane rozhodovať o zložitých otázkach
Mýtus č. 4: Nezrušili by sme si v referende všetci dane a nepriviedli tak štát do krachu?
Mýtus č. 5: Nestačí jeden šikovný demagóg na to, aby zmanipuloval celé ľudové hlasovanie?
Mýtus č. 6: Môže priama demokracia slúžiť ako zbraň väčšiny na utláčanie menšín?
Mýtus č. 7: Naozaj sme takí hlúpi? Mýtus, že referendum vidí svet len čiernobielo
Mýtus č. 8: Funkčná priama moc občanov podkopáva stabilitu republiky. Mýtus o konflikte so zastupiteľským systémom
Mýtus č.9: Chceme mať len pokoj? Že nás referendá otravujú, je výhovorka politikov
Mýtus č. 10: Bez 50 % účasti to nie je spravodlivé? Mýtus o referendovom kvóre
