„Dvanásť miliónov za referendum? Veď tie peniaze sa mohli použiť na nemocnice, školy alebo cesty!“
Takúto námietku asi počul každý, kto niekedy obhajoval referendum.
A treba povedať otvorene:
Je na nej kus pravdy.
Na zabezpečenie celoštátneho referenda zo 4. júla 2026 bolo vyčlenených takmer 12,4 milióna eur. Hlasovať prišlo 16,13 % voličov a referendum bolo neplatné.
Takmer 12,4 milióna eur – a žiadne platné rozhodnutie.
To naozaj nie je dobrý výsledok.
Lenže práve tu vzniká slovenský paradox:
Najprv referendum znefunkčníme a potom mu vyčítame, že sme na neplatné hlasovanie minuli peniaze.
Je teda problémom referendum – alebo spôsob, akým sme si ho nastavili?
Ministerstvo vnútra SR – náklady na referendum 2026
Ministerstvo vnútra SR – výsledky referenda 2026
Chcete pochopiť, ako priama demokracia funguje ako celý systém – od obce cez kraj až po štát? Pozrite si našu Encyklopédiu – Priama demokracia v praxi.
1. Áno, neplatné referendá môžu byť vyhodenými peniazmi
Nemá zmysel predstierať, že 12 miliónov eur nič neznamená.
Sú to verejné peniaze.
Ak štát zorganizuje referendum, zaplatí miestnosti, komisie, tlač hlasovacích lístkov, informačné materiály, sčítanie hlasov aj celú organizáciu – a nakoniec hlasovanie neprinesie nijaké platné rozhodnutie –, občan sa celkom oprávnene pýta:
„Načo sme to celé platili?“
Problém nastáva až v ďalšom kroku.
Z tejto skúsenosti sa vyvodí:
„Vidíte? Referendá sú drahé a zbytočné.“
Lenže referendum nebolo zbytočné preto, že občania hlasovali.
Peniaze sa stali zbytočne vynaloženými preto, že sme zaplatili hlasovanie v systéme, ktorý väčšinu referend nedovolí premeniť na platné rozhodnutie.
A to je veľký rozdiel.
2. Slovenské čísla hovoria jasne
Pozrime sa najprv na obce.
Štatistický úrad úplnú evidenciu miestnych referend nevedie. Existuje však priebežný prehľad zostavený z obecných stránok, zápisníc a správ v médiách.
Za roky 1993 až 2025 je v ňom zmapovaných 143 miestnych referend.
Až 100 z nich – približne 70 % – je označených ako neplatných.
Prehľad miestnych referend na Slovensku
Na celoštátnej úrovni vyzerá obraz ešte výraznejšie.
Od vzniku samostatnej Slovenskej republiky sme do júla 2026 uskutočnili desať celoštátnych referend.
Platné bolo jediné – referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie v roku 2003.
Desať referend. Jeden platný výsledok.
A potom sa čudujeme, že ľudia hovoria o vyhodených peniazoch?
3. Nie referendum je nefunkčné. Nefunkčné sú jeho pravidlá
Predstavme si automat, ktorý v siedmich prípadoch z desiatich zoberie vaše peniaze, ale nevydá vám tovar.
Povedali by sme:
„Tovar je zlý.“
Alebo skôr:
„Pokazený je automat.“
Pri referende robíme často presný opak.
Nastavíme vysoké prekážky, predovšetkým 50-percentné účastnícke kvórum. Vytvoríme podmienky, pri ktorých môže byť pre odporcov návrhu výhodnejšie zostať doma než prísť a hlasovať proti.
A keď referendum následne skončí ako neplatné, povieme:
„Vidíte, priama demokracia nefunguje a ešte nás stojí milióny.“
Nie.
Nefungujú pravidlá, podľa ktorých sme referendum nastavili.
Tomuto problému sme sa podrobnejšie venovali už v texte Mýtus č. 10 – Bez 50 % účasti to nie je spravodlivé? Mýtus o referendovom kvóre.
Ak účasť dosiahne 49,9 %, štát zaplatí všetky náklady, občania odovzdajú svoje hlasy – a napriek tomu sa ich rozhodnutie vyhlási za neplatné.
Účet však zostane platný na sto percent.
4. Referendum neznamená, že musí zakaždým hlasovať celé Slovensko
Keď Slovák počuje slovo referendum, často si predstaví celú republiku, tisíce volebných miestností, milióny hlasovacích lístkov a miliónové náklady.
Lenže funkčná priama demokracia sa nezačína iba na úrovni štátu.
Začína zdola.
Obec: rozhoduje o tom, čo patrí obci.
Kraj: rozhoduje o regionálnej otázke.
Štát: rozhoduje o tom, čo sa týka celého Slovenska.
Ak sa v jednej obci rozhoduje o územnom pláne, parkovisku, spaľovni alebo veľkej investícii, nepotrebujeme kvôli tomu otvoriť volebné miestnosti v celej republike.
O probléme majú rozhodovať ľudia na tej úrovni, ktorej sa problém týka.
To je princíp subsidiarity:
O čom dokáže rozhodnúť obec, nemá zbytočne rozhodovať kraj. O čom dokáže rozhodnúť kraj, nemusí rozhodovať štát.
A tým sa mení aj pohľad na náklady.
Miestne referendum nemusí stáť milióny. Rozhoduje sa na menšom území, s menším počtom hlasujúcich a o otázke, ktorá sa ich priamo týka.
5. Ani na Slovensku nemusí mať referendum vždy vlastný deň
Existuje ešte jedna jednoduchá možnosť, ako znížiť náklady.
Ak už občania idú k urnám kvôli voľbám, prečo by sa v ten istý deň nemohli vyjadriť aj k dôležitej miestnej otázke?
Na Slovensku sa to už stalo.
Napríklad 15. novembra 2014, v deň komunálnych volieb, sa konali miestne referendá aj v Martine a Polomke.
Dňa 29. októbra 2022, keď sa konali spojené komunálne a krajské voľby, hlasovali v miestnom referende aj obyvatelia Varína.
Nejde o všeobecné pravidlo, podľa ktorého by sa každé referendum muselo konať spolu s voľbami.
Tieto príklady však ukazujú niečo dôležité:
Referendum nemusí automaticky znamenať ďalší samostatný hlasovací deň.
Ak sa termíny dajú rozumne spojiť, môžeme využiť rovnaké miestnosti, organizačné zabezpečenie aj cestu občana k urne.
Prečo by sme túto možnosť nemali využívať častejšie?
6. A ako to robia Švajčiari?
Vo Švajčiarsku nie je referendum mimoriadna udalosť, ktorú krajina zakaždým organizuje ako niečo výnimočné.
Hlasovanie je bežnou súčasťou politického života.
Na federálnej úrovni majú spravidla tri alebo štyri spoločné hlasovacie termíny ročne. V jeden deň môžu občania rozhodovať o viacerých federálnych otázkach.
Kantonálne a miestne hlasovania sa podľa možností organizujú v rovnakých termínoch.
Občan teda nemusí kvôli každej jednej otázke absolvovať nový samostatný hlasovací deň.
V jednej obálke a počas jedného termínu môže hlasovať o otázkach svojej obce, kantónu aj federácie.
A opäť vidíme rovnakú logiku:
obec → kantón → federácia.
Rozhoduje sa tam, kam daná otázka patrí, a jednotlivé hlasovania sa organizačne sústreďujú do spoločných termínov.
Švajčiarsky kalendár hlasovaní a volieb
Nemusíme zo Švajčiarska všetko kopírovať.
Môžeme sa však opýtať:
Prečo by sme aj my nemohli referendum organizovať pravidelnejšie, predvídateľnejšie a lacnejšie?
7. Koľko stojí demokracia – a koľko stojí zlé rozhodnutie?
Pri každom referende veľmi ľahko spočítame náklady.
Dvanásť miliónov eur.
Číslo sa dobre vyníma v titulku.
Oveľa ťažšie sa však počíta druhá strana rovnice:
Koľko môže občanov stáť rozhodnutie, ktoré nemali možnosť zastaviť?
Zlá investícia obce.
Predražený projekt.
Nevýhodné rozhodnutie kraja.
Zákon s následkami na desiatky rokov.
Zadlženie, ktoré budú splácať ďalšie generácie.
Aj jedno zlé rozhodnutie môže stáť občanov oveľa viac než samotné referendum.
Priama demokracia nie je bezplatná.
Ale bezplatná nie je ani zastupiteľská demokracia.
Platíme parlament, vládu, voľby, samosprávy, úrady aj celý systém verejnej moci.
Nikoho pritom nenapadne povedať:
„Voľby stoja milióny, tak ich zrušme.“
Chápeme totiž, že voľby sú cenou za možnosť občana rozhodovať o tom, kto ho bude zastupovať.
Prečo by pri práve občana rozhodnúť o konkrétnej veci mala platiť úplne iná logika?
Otázka preto neznie iba:
„Koľko stojí referendum?“
Mala by znieť aj:
„Čo za tieto peniaze občan dostane?“
Ak dostane skutočné a platné rozhodnutie, ide o náklad demokracie.
Ak dostane hlasovanie, ktorého výsledok systém zahodí, problém nie je iba v cene.
Problém je v nastavení systému.
Záver: Ak nechceme vyhadzovať peniaze, urobme referendum funkčným
Povedzme si teda pravdu.
Áno, referendum stojí peniaze.
A áno:
Ak zaplatíme milióny za referendum, ktoré je nastavené tak, že opakovane končí bez platného výsledku, máme právo hovoriť o vyhodených peniazoch.
Vinníkom však nie je samotné referendum ani právo občanov rozhodovať.
Problémom sú pravidlá, ktoré z hlasovania príliš často vyrábajú neplatný výsledok.
Preto riešením nie je povedať:
„Referendá sú drahé, zrušme ich.“
Riešením je:
Ak chceme prestať vyhadzovať peniaze na neplatné referendá, urobme referendum funkčným.
Odstráňme pravidlá, ktoré z neúčasti robia politickú zbraň.
Rozhodujme podľa subsidiarity – obec → kraj → štát.
Tam, kde je to možné, spájajme viacero hlasovaní do spoločných termínov.
A prestaňme sa na referendum pozerať ako na mimoriadnu udalosť, ktorú občanom iba výnimočne dovolíme.
Potom sa otázka:
„Koľko nás zase bude stáť referendum?“
môže zmeniť na oveľa podstatnejšiu:
„Koľko sme ochotní zaplatiť za to, aby občania mali skutočné právo rozhodovať o veciach, ktoré sa ich týkajú?“
Pretože demokracia nie je zadarmo.
Ale ešte drahší môže byť systém, v ktorom občan zaplatí – a napriek tomu nemôže účinne rozhodnúť.
Čo si o tom myslíte vy?
Sú podľa vás problémom samotné náklady na referendum – alebo skôr to, že za tieto peniaze dnes vo väčšine prípadov nedostaneme platné rozhodnutie?
Zapojte sa do diskusie.
📖 Predchádzajúce časti cyklu 21 mýtov o priamej demokracii:
Mýtus č. 1: Švajčiari na to potrebovali stáročia, my na to nie sme zrelí
Mýtus č. 2: Švajčiarsky model sa nedá prevziať 1:1, u nás by to nefungovalo
Mýtus č. 3: Bežný občan nie je odborník a nedokáže kvalifikovane rozhodovať o zložitých otázkach
Mýtus č. 4: Nezrušili by sme si v referende všetci dane a nepriviedli tak štát do krachu?
Mýtus č. 5: Nestačí jeden šikovný demagóg na to, aby zmanipuloval celé ľudové hlasovanie?
Mýtus č. 6: Môže priama demokracia slúžiť ako zbraň väčšiny na utláčanie menšín?
Mýtus č. 7: Naozaj sme takí hlúpi? Mýtus, že referendum vidí svet len čiernobielo
Mýtus č. 8: Funkčná priama moc občanov podkopáva stabilitu republiky. Mýtus o konflikte so zastupiteľským systémom
Mýtus č.9: Chceme mať len pokoj? Že nás referendá otravujú, je výhovorka politikov
Mýtus č. 10: Bez 50 % účasti to nie je spravodlivé? Mýtus o referendovom kvóre
Mýtus č. 11: Kto má peniaze, kúpi si aj referendum?
