V diskusiách o priamej demokracii sa pravidelne objavuje ten istý „strašiak“. Kritici tvrdia, že svet je príliš zložitý na to, aby mu rozumel niekto iný než úzka skupina politikov a expertov. Argument o nekompetentnosti obyčajných ľudí je hlavnou zbraňou odporcov referend.
V tomto blogu sa pozrieme na to, prečo tento argument zlyháva, pričom vychádzame z kapitoly „a. Nekompetentnosť“ z publikácie Priama demokracia: Fakty a argumenty o zavedení iniciatívy a referenda.
1. Argument s „nepeknou“ históriou
História ukazuje, že nálepka „nekompetentný“ bola vždy nástrojom na udržanie moci v rukách elít. Tento argument bol v minulosti použitý proti:
Všeobecnému hlasovaciemu právu: V roku 1893 politik de Neef tvrdil, že „nešťastníci“ bez vzdelania nemajú právo rozhodovať o osude krajiny.
Právu žien voliť: Ešte v roku 1919 sa tvrdilo, že ženy nie sú na túto „nebezpečnú zbraň“ pripravené.
Právu černochov v JAR: Rétorika nekompetentnosti ospravedlňovala systém apartheidu.
Realita? Zakaždým, keď tieto skupiny právo nakoniec získali, argument sa ukázal ako úplne nepravdivý.
2. Politika je o hodnotách, nie o technických detailoch
Častou chybou je predstava, že volič musí byť expert na makroekonomiku. Väčšina politických otázok je však v jadre morálna a hodnotová. Na otázku, kam má krajina smerovať, neexistuje „odborne správna“ odpoveď – je to otázka priorít. Ako uvádza kniha:
„Voliči nemusia mať podrobné vedomosti o všetkých detailoch, ale o podstate záležitosti... Tá sa vzťahuje na základné rozhodnutia (posudzovanie hodnôt), ktoré je volič kvalifikovaný robiť rovnako dobre ako politik.“
3. Môže vládna brožúra nahradiť chýbajúce informácie?
Jednou z najčastejších obáv je, že bežný občan nemá prístup k relevantným informáciám. Skúsenosti zo Švajčiarska však ukazujú funkčné riešenie. Každý volič tam pred referendom dostáva domov „hlasovaciu brožúru“, ktorá obsahuje:
Nestranné vysvetlenie otázky a jej pozadia.
Argumenty oboch strán (za aj proti).
Odporúčania rôznych organizácií (strán, odborov, cirkví).
Tým sa stiera informačná bariéra. V momente hlasovania tak občan disponuje rovnakým základom ako poslanec. Samozrejme k tomu verejnoprávna televízia. Švajčiari sú dôkazom, že týmto spôsobom sa nedá krajina vrhnúť do chaosu.
4. Využívanie „informačných skratiek“
Nikto z nás nie je expertom na všetko. Preto občania (podobne ako politici) využívajú informačné skratky – názory autorít a organizácií, ktorým dôverujú.
Zaujímavý fakt: Prieskumy ukázali, že napríklad holandskí poslanci prečítajú v priemere len štvrtinu povinných materiálov. Aj oni sa teda spoliehajú na skratky a odporúčania kolegov v rovnakej miere ako bežní ľudia.
5. Občianske rady - Môžu náhodne vybraní občania pomôcť ostatným ? ( Oregon, Demoscan, Írsko )
Modernou odpoveďou je projekt Demoscan a Citizens' Assembly Ireland inšpirovaný oregonským modelom Citizens’ Initiative Review (CIR). Skupina náhodne vybraných občanov vypracuje pre ostatných voličov „občiansku správu“ – zrozumiteľné zhrnutie expertných faktov, ktorá sa prikladá k hlasovacím lístkom pred referendom.
Zdroj (USA/Oregon): Healthy Democracy – Citizens’ Initiative Review
Zdroj (Švajčiarsko): Demoscan – Občianske rady ako podklad pre referendum
Zdroj (Írsko): Citizens' Assembly Ireland – Oficiálna stránka občianskych zhromaždení
6. Logický paradox: Voľba ľudí vs. voľba zákonov
Ak niekto tvrdí, že občan nevie rozhodnúť o zákone, útočí na základy demokracie. Vybrať si dobrého politika je totiž ťažšie než rozhodnúť o konkrétnej otázke. Pri voľbe politika musíte posúdiť jeho integritu a predvídať jeho budúce správanie. Pri referende hlasujete o jasne ohraničenej téme „tu a teraz“.
7. Priama demokracia ako škola zodpovednosti
Účasť na rozhodovaní ľudí reálne vzdeláva. Štúdie (Benz a Stutzer, 2004) potvrdili, že:
Obyvatelia krajín, kde sa konali referendá o EÚ, mali o únii výrazne lepšie vedomosti než obyvatelia krajín bez nich.
Vo Švajčiarsku vedia občania v kantónoch s vyššou mierou priamej demokracie o politike podstatne viac.
Záver: Argument o nekompetentnosti nie je diagnózou občana, ale často len zámienkou tých, ktorí sa boja straty kontroly. Prax Švajčiarska – jednej z najlepšie spravovaných krajín sveta – je jasným dôkazom, že tento mýtus v realite neobstojí.
