Nie vedou ale hystériou riadená diverzifikácia energetických zdrojov sa stala výnosným biznisom. Veterné a solárne parky, štiepku spaľujúce teplárne a ako huby po daždi vyrastajúce malé vodné elektrárne (MVE) kolonizovali kedysi malebnú slovenskú krajinu s obrovským potenciálom pre rozvoj extenzívneho cestovného ruchu. V mene akejsi energetickej paniky, v ktorej prioritou sa stalo všetko od jadrovej energetiky až po solárne elektrárne, a plnenia európskych cieľov nastavených v rámci boja s klimatickými zmenami, tému ovládli politikmi krytí špekulanti, nie veda a rozum. Zisky sa privatizujú a všetky externality sa prenášajú na spoločnosť, ktorá nemá na ich saturáciu dostatok logistických možností a finančných zdrojov.
Ľudia utopení vo vlastných životoch, väčšinovo nenaučení klásť akýkoľvek odpor, s povrchným prehľadom a pohľadom, iba fatalistický prijímajú vnútené zmeny ich vlastného – obklopujúceho – životného prostredia. Tam, kde sa objaví líder, vodca, vznikajú občianske iniciatívy púšťajúce sa do nerovného boja nielen s prebytkom finančných zdrojov developerov, ich právnikov, lobistov, ale aj so samotnou podstatou štátu nakloneného skôr v prospech záujmov finančných skupín než vlastných občanov. Plynú roky, vŕšia sa hory spisov ..., občas sa vyhrá a mnohokrát prehrá.
„Všetky víťazstva sú dočasné a všetky prehry trvalé,“ platí predovšetkým pre krajinu. Trblietavá stužka rieky vinúca sa pomedzi štebotavú sviežosť zelene brehových a sprievodných porastov, veselosť pstruha a rybárika, šantivosť vydry či vodnára, ranné hmly naplnené vlhkosťou, letný opar či stúpajúci podvečerný chlad ... , vzťahy a vpečatené zážitky generácie ľudí, sa dajú zničiť v priebehu niekoľkých dní, ich náhrada je však problematická.
Slepota kráča po brehoch riek a nevidí či nechce vidieť skutočnú cenu kilowatthodiny.
Liptov. Váh. Aktuálny povodňový stav. Riekou odnesený mýtus o tom, že MVE regulujú povodňové stavy. Priepuste naplno otvorené preplachujú retenčný priestor nádrže a odnášajú naakumulované bahná obsahujúce agrochemikálie, chemické látky z priemyslu či zriedený obsah dedinských žúmp k ďalšej MVE či priamo do Liptovskej Mary. Zmútený a drobnými sedimentami nasýtený prúd zabíja rybie násady, vypĺňa bahnom štrkové povrchy pstruhových vôd, neresiská a biotopy daného druhu. Rieka zomiera. A vo veľkých nádržiach ľahostajne prebubláva metán – skleníkový plyn otravujúci prostredie.
Preplachovanie retenčného priestoru MVE na hornom toku Váhu (foto: OZ LIPA – Liptovskí aktivisti)
Pohronie. Hron. V tom istom čase. Viete kde na Hrone práve končí letný ťah mreny severnej? Na zvolenskej hati v nefunkčnom rybovode. Tisícky mrien tu zastavuje ekologická pasca. Spolu s nimi tu vyčerpaním mrú jalce, podustvy, čereble a iné druhy s potrebou migrácie proti prúdu rieky. „Čaro“ slovenských riek v plnej nahote.
Aj takto zomierajú rieky. Hron – zvolenská hať (foto: Michal Wiezik)
Ak chceme o pár desaťročí vnúčatám či pravnúčatám ukázať ešte živé rieky, musíme ožiť. Ako ľudia. Väčšinovo. Obnoviť citovosť, vnímanie krásy a estetiky, nájsť v skracujúcom sa toku života priestor pre zodpovedanie si otázky kto sme a kam kráčame, lebo niekde na konci to nie je o nahonobených mešcoch peňazí.
Rieky nás nepotrebujú, potrebujeme ich my. Sú našim zrkadlom v ktorom sa odrážajú naše postoje a hodnoty. Nebudú kričať v smrteľných kŕčoch či spisovať nekrológy. Zomierajú potichu v našej ľahostajnosti. Teraz a vedľa nás. Prebudíme sa?
Súvisiace články:
