Vykuchaná krajina, zákon na parádu

Písmo: A- | A+

Keď medzi dikciou zákona a aplikačnou praxou leží pustatina myslenia, nepriama korupcia a paródia na adaptáciu krajiny na klimatickú zmenu.

Nemám problém s výrubom drevín v obciach či tzv. voľnej krajine (extravilán bez vyššieho stupňa ochrany)  pokiaľ  sú dôvody determinujúce rozhodnutie založené na exaktných dátach,  nie stavebných plánoch ignorujúcich terénne dispozície, dojmoch či bohapustej lenivosti (padanie lístia).

Ochranný dáždnik nad drevinami formálne drží nielen § 306 Trestného zákona, ale  v aplikačnej praxi sa majú striktne uplatňovať ustanovenia zákona o ochrane prírody a krajiny so základnou premisou zakazuje sa poškodzovať a ničiť dreviny, detailným opisom procesu rozhodovania i určovania tzv. náhradnej výsadby.           

Správne konania pri ktorom sa rozhoduje o výrube drevín – a bavíme sa v rámci štátu rádovo o tisíckach rozhodnutí ročne – sa odohrávajú v atmosfére antagonizmu a vybičovaných emócií, najmä pokiaľ  je súčasťou rozhodovania aj ambasádor zelene t. j. iný výrubom dotknutý občan, občianska iniciatíva či mimovládna organizácia.

Väčšina konaní žiaľ pozostáva iba z dvoch účastníkov: žiadateľa o výrub dreviny a zástupca orgánu ochrany prírody (obce, okresného úradu) a práve tu vzniká nikým nekontrolovaný priestor na  „kompromisy“ -  vyrúbať všetko, sadiť málo a lacno -  ktoré majú v početných prípadoch veľmi ďaleko od sledovania verejného záujmu.

V rámci týchto správnych konaní organy ochrany prírody (obce, okresné úrady)  dlhodobo a systémovo, bez významného povšimnutia zo strany rezortu životného prostredia,  ignorujú predovšetkým dve skutočností a nekonajú proti žiadateľovi o výrub z titulu zanedbania jeho vlastných povinností:

- Podľa § 47 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny „Vlastník, správca alebo nájomca pozemku, na ktorom sa nachádza drevina, je povinný sa o ňu starať, najmä ju ošetrovať a udržiavať. Pri poškodení alebo výskyte nákazy dreviny chorobami môže orgán ochrany prírody uložiť vlastníkovi, správcovi alebo nájomcovi pozemku vykonať nevyhnutné opatrenia na jej ozdravenie alebo rozhodnúť o jej vyrúbaní.“  Ak je teda drevina poškodená či napadnutá chorobou primárne sa jedná o zanedbanú starostlivosť.

- Podľa zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy je vlastník, nájomca alebo správca takýchto parciel povinný dlhodobo realizovať opatrenia k ochrane pôdy pred biologickou, chemickou či fyzikálnou degradáciou.  Ako je potom možné, že túto skutočnosť  orgány pozemkové a lesné ignorujú a žiadateľ o výrub si na pôdu spomenie až v momente ponúkaného developerského kšeftu a žiada o výrub mnohoročných porastov charakteru lesa, remízky, vetrolamu či aleje s už rozvinutou funkciou biocentra či biokoridoru?       

Obrázok blogu

Spoločenská hodnota drevín – kalkulačka

Porasty stromov a krovín nechápané len striktne cez prizmu hospodársku plnia spoločenské úžitky, ktoré sú premietnuté do spoločenskej hodnoty drevín. A práve táto je tŕňom v oku žiadateľov o výrub dreviny i orgánu ochrany prírody.    

Zákon o ochrane prírody a krajiny určuje: „Orgán ochrany prírody uloží žiadateľovi v súhlase na výrub dreviny povinnosť, aby uskutočnil primeranú náhradnú výsadbu drevín na vopred určenom mieste, a to na náklady žiadateľa; uprednostňuje pritom geograficky pôvodné a tradičné druhy. Ak žiadateľ nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa náhradná drevina vysadila, môže mu orgán ochrany prírody uložiť i starostlivosť o ňu, najviac však na dobu troch rokov. Ak nemožno uložiť náhradnú výsadbu, orgán ochrany prírody uloží finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny (§ 95). Orgán ochrany prírody uloží povinnosť zaplatiť finančnú náhradu aj tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu, a to do výšky spoločenskej hodnoty dreviny.“

Zákon vo voľnom preklade hovorí, že práve náhradná výsadba je silným nástrojom samospráv i okresných úradov pre dlhodobé manažovanie zelene v obciach i voľnej krajine, bez nárokov na finančné zdroje obcí či štátu, bez nutnosti vypracovávať projekty do národných či európskych výziev na rôzne revitalizácie sídelných celkov či adaptáciu krajiny na klimatickú zmenu.  Dôvodom, prečo sa tak nedeje, je len nedostatok odvahy, nevidená nepriama korupcia  a podliezanie sa žiadateľom o výrub.

Nádhernou ukážkou konania organu ochrany prírody je metamorfóza stanoviska odbornej organizácie (ŠOP SR – Správy NAPANTu):

Obrázok blogu

do konečného rozhodnutia okresného úradu:

Obrázok blogu

Pre nechápavých z drevín 1,5 až 2 m sa stali dreviny o výške min. 0,5 m, čo je zásadný rozdiel v kvalite i cene.

Ukážkový alibizmus previedol aj odbor opravných prostriedkov (kraj) v inom spornom a OZ TATRY napadnutom rozhodnutí v časti určenia náhradnej výsadby:

Obrázok blogu

Osobitnou kapitolou je kontrola realizácie výsadby a starostlivosti o vysadené dreviny, ktorá sa jednoducho nevykonáva.

Kým trestný čin mimoriadneho rozsahu v oblasti kontaktu s pietnym miestom Háj – Nicovô nad Liptovským Mikulášom nie je ani po piatich rokoch ukončený právoplatným rozsudkom, z 30 kusov vysadenej „aleje“  v  rámci náhradnej výsadby ostalo toto:

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Klimatická adaptácia – dnes mediálne pertraktovaná – zahŕňa zásadnú zmenu prístupu v urbanizme miest i v spravovaní voľnej krajiny.  Bolo povedaných - na európskej i národnej úrovni - veľmi veľa plamenných viet, boli popísané stohy analýz a konceptov, iba každodenná realita – tu i tam – si naďalej žije vlastným životom.

Uprostred klimatickej úzkosti chcú mnohí zmeniť celý svet, pre vytriezvenie odporúčam  účasť  na jedinom správnom konaní o výrube drevín.  Veď nevieme (či nechceme) ani zasadiť strom ... 

Skryť Zatvoriť reklamu