Ak chceme pochopiť, prečo opakovane víťazí určitý typ politikov, potom nemôžeme obísť otázku zacielenú do nášho vnútra: čo je TO v nás, čo s týmito politikmi tak rezonuje?
Tento text sa usiluje nahliadnuť na politiku cez prizmu voliča.
Extrémna politická voľba dnes nie je výstrelkom ani omylom voličov. Je symptómom. Symptómom spoločností, ktoré dlhodobo ignorovali pocity bezmocnosti ľudí, ich strachy zo sveta, ktorému prestávali rozumieť. O osobných sklamaniach zo života nehovoriac. Keď sa politika tvári, že jej ide o zabezpečenie ekonomického rastu, alebo o reformy a komunikuje prevažne technokraticky (prostredníctvom čísel a tabuliek), prenecháva obrovský priestor tým, ktorí hovoria jazykom emócií – hnevu, krivdy a strachu.
V Česku túto rolu už dlhší čas zastáva Tomio Okamura, ktorý ponúka jednoduchý príbeh: niekto za vaše problémy môže a my vieme kto.
V USA Donald Trump premenil poníženie časti spoločnosti na politickú identitu, kde fakty ustupujú pocitu, že „konečne niekto hovorí za nás“. Nešlo o program, ale o návrat dôstojnosti – hoci len iluzórny.
Na Slovensku sme už zažili oba póly tohto mechanizmu. Igor Matovič vystaval politiku na morálnom hneve a sľube očisty. Keď sa chaos stal realitou, frustrácia sa znásobila. Róbert Fico naopak dlhodobo pracuje so strachom a pocitom ohrozenia – ponúka ochranu, poriadok a silu vo svete, ktorý ľudí unavuje a desí. Nie, to nie je návrat k stabilite, tu ide o obchod s úzkosťou.
Spoločným menovateľom týchto príbehov nie je ideológia, ale psychológia. Kým zrelá politika nebude schopná ponúknuť voličom viac než moralizovanie, zosmiešňovanie či technokratické frázy, budú vyhrávať tí, ktorí dokážu pomenovať bolesť – aj keď ju v skutočnosti len prehlbujú. Extrémy totiž nevznikajú z ničoho. Darí sa im práve tam, kde sa bezmocnosť považuje za slabosť a strach za hanbu.
Ak teda extrém nie je príčinou, ale dôsledkom, máme odvahu prestať riešiť len politikov a začať riešiť spoločnosť, ktorá ich neustále znova a znova produkuje?
