Predchádzajúcou sériou textov som sa usiloval poukázať na psychologické pozadie jednotlivcov (politikov i voličov) a jeho neprehliadnuteľný vplyv na súčasný, nie príliš radostný, stav spoločnosti.
Kladiem si otázku, či je to s nami naozaj také zlé, bezútešné, až bezvýchodiskové a či vskutku ideme zlým smerom, alebo sme sa iba ocitli v určitej - nevyhnutnej a zákonitej - fáze prechodu, ktorá môže byť napokon prínosom, ak jej správne porozumieme a tak ju aj prijmeme.
Jedným z jej najvypuklejších príznakov je nebývalý rozsah rozpadu rodín. Platí, že v minulosti sa ľudia častejšie sobášili a zakladali rodiny najmä z ekonomickej a spoločenskej nevyhnutnosti. Rozvod bol nielen stigmatizovaný, ale aj prakticky ťažko uskutočniteľný. Predovšetkým z pohľadu žien. Mnohé vzťahy tak pretrvávali nie vďaka kvalite, ale pre absenciu alternatív. Trúfnem si povedať, že ak by mali ženy v minulosti dnešnú mieru slobody a nezávislosti, partnerské vzorce by sa možno až tak nelíšili od tých súčasných.
Skúsme teraz nahliadnuť na to, čo dnes býva označované ako úpadok vzťahov, ako na prechodové vývojové obdobie – proces oslobodzovania sa od nerovnosti, násilia a nútenej výdrže. Vysoký počet krachujúcich vzťahov potom už nemusí nevyhnutne znamenať zlyhanie spoločnosti, ale cenu za slobodu, ktorú sa ešte len učíme žiť.
Minulosť: stabilita bez slobody
Veľká časť „stability“ minulých manželstiev bola nepochybne vynútená okolnosťami ako napr. ekonomická závislosť ženy, spoločenská stigmatizácia rozvodu, právna a kultúrna nerovnosť, normalizované násilie (fyzické, psychické, ekonomické).
Z pohľadu ženy bol manželský zväzok často existenciálnou nevyhnutnosťou, rozhodne nie slobodnou voľbou. Vydržať znamenalo prežiť. Prežiť rovnalo sa vydržať.
„Fungujúce manželstvo“ často znamenalo potlačené potreby, mlčanie, adaptáciu na bolesť. Teda nie zrelosť, ale prežitie v systéme bez alternatív.
Súčasnosť: sloboda bez zručností
Dnešná situácia pôsobí chaoticky a úpadkovo, pretože čoraz viac žien má ekonomickú a právnu slobodu, násilie a nerovnosť sú pomenované, slobodne tak môžu opúšťať nefunkčné vzťahy.
Teda to, čo vidíme ako „rozpad rodín, či neschopnosť udržať vzťah“ je často rozpadom neudržateľného.
Žena už nemusí vydržať, aby prežila, ale môže odísť, aj keď to bolí. Môže povedať „nie“, aj keď nemá náhradu. Historicky ide o veľmi krátke obdobie, kedy spoločnosť už má slobodu, ale ešte nemá vyzreté vzťahové nástroje.
Prechodové obdobie: veľa bolesti, málo máp
Charakteristiky takýchto období sú vždy podobné: veľa rozpadov, veľa hnevu, veľa dezilúzie a pocit, že „ je niečo zlé so svetom“
V skutočnosti je zlé hlavne to, že staré formy spolužitia už nefungujú a nové ešte nevieme žiť. Oslobodenie od násilia má svoju cenu.
Každé oslobodenie má svoju rozpadovú fázu.
Keď sa prestane tolerovať dominancia, strach, ticho, nerovnosť, potom sa nevyhnutne rozpadnú vzťahy, ktoré na tom stáli.
Zvonku to vyzerá ako úpadok. Zvnútra je to však detoxikácia.
Kam to smeruje?
Verím, že nie k zániku rodiny. Ale k zriedkavejšej, náročnejšej, vedomejšej forme vzťahu. Vzťah už nebude ekonomická zmluva, ani únik pred samotou, či nebodaj spoločenská povinnosť.
Bude to voľba.
A voľba bolí viac než nutnosť.
Verím, že nežijeme rozpad hodnôt.
Žijeme rozpad toho, čo sa za hodnoty len vydávalo.
