... len sa unášať, neriešiť, nebojovať. Metalo mnou, bola som nervózna, v hlave sa mi bili argumenty pre a proti, ale tá neskutočná chuť... nie a nie ju potlačiť. Vzdala som to!
Pri mojom skoro asketickom živote to muselo prísť. V niečom sa pošmyknúť, padnúť...
Aspoň raz po dlhej dobe som nechcela myslieť na to, že som niečí vzor, brať ohľad na tých, ktorí mi fandia, tých, ktorým som sa snažila s týmto problémom pomôcť, v tej chvíli som chcela, aby mi to bolo jedno! Myslieť len na seba, na svoju potrebu, na svoj život. A tak to aj dopadlo.
Bála som sa, že mi po tom bude zle. Nebolo!
Bála som sa, že má výčitky zabijú. Nezabili!
Bála som sa, že mamu porazí. Prijala to akosi pokorne!
Myslela som, že si dám len jednu. Nestalo sa tak!
Myslela som, že po skúškach prestanem. Neprestala som!
Myslela som, že budem mať problém s peniazmi. Akosi sa dokážem uskromniť a vyžiť!
Všetko, z čoho som mala strach, nebolo a čo som si myslela, že nebude, bolo!
Bolo to silnejšie ako ja, už som nemala síl proti tomu stále bojovať. A tak som si po tri a pol roku abstinencie opäť zapálila cigaretu!
Za všetko sa platí. Nechcela som myslieť na následky. A teraz ich musím znášať.