Prišla prvá operácia pred ktorou musíte v stave nehybnosti "pobehať" všetky predoperačné vyšetrenia, pretože nikam spádovo nepatríte a pol rodiny si k vám musí brať dovolenku.
Štvrtok Konečne som v nemocnici na plánovanú operáciu. Visí mi nad hlavou červená cedulka- nalačno. Aj tak už týždeň do seba nedostanem viac ako jogurt. Od rána som bola so stiahnutým žalúdkom ale v nádeji, že všetko bude fajn. Keď prichádza pol druhej poobede už viem že asi z toho nič nebude.
Zdravotná sestra (teda myslím, že to bola sestra, pretože v nemocnici už nie sú uniformy) príde o 16 s oznamom, že už ma dnes teda nevezmú, a nemám ani večeru, pretože mi ju nenahlásili. V noci zas vôbec nespím. Prichádza ďalší deň v nemocnici , kedy mi zas visí nad hlavou tá istá červená cedulka. Zas nejem. Moja váha mi za posledný rok klesla o 7 kg nižšie. Ten istý scénar, len s tým že je piatok a cez víkend neoperujú.
S plačom prijímam informáciu, že teda možno v pondelok.
Skutočne tu mám byť ešte aj celý víkend?! Mám každé ráno pri striedaní služieb počúvať smiech personálu a búchanie dvier ktorým zrejme zabudli namontovať kľučky?
V pondelok teda už konečne deň "D." Z narkózy sa preberám s plačom. Až neskôr som sa dozvedela, že to je normálne, každý sa preberá inak.Niekto plače, niekto sa len tak zobudí. Stále som ale v strachu čo ma čaká.Odmietala som cievkovanie ale zistila som, že to je to najlepšie v tej chvíli čo môže byť . Lepšie ako zvoniť na večne nahnevanú sanitárku, ktorá kvôli vám zas bude piť studenú kávu. Zmierim sa so všetkým. Aj s misou pod zadkom. Všetci sme tam na jednej vlne. Ale bolo to pre mňa veľmi neprirodzené a hanbila som sa vôbec si ju vypýtať.Bolelo ma všetko. Prevezy, polohovanie. Ukázali mi, ako sa mám otáčať, ako si dať bedrový pás, ako mať telo v stabilizovanej polohe. Večer chcem- nechcem musím zjesť tabletku , aby som bola v noci ticho a spala.
Druhý deň ešte zostávam ležať, ale niečo sa mi už vtedy nezdalo.
Ranná hygiena pobyt v nemocnici povýšila na úplne inú úroveň. Teplá voda v nádobe putovala celou izbou bez výmeny za čistú .
"Tak snáď nebudete pani na vedľajšej posteli umývať zadok a s tou istou vodou prídete mne umývať tvár?!" vyletelo zo mňa. Hoci nie som konfliktný typ a veľa veci príjmam s pokorou, neviem ktorá z nás bola v tom momente viac červená od zlosti.
Dúfam, že sa sem už nikdy v živote nevrátim!
Niečo ale nebolo v poriadku ani s mojim chrbátom . Aj som to spomenula na vizite, len veď však bolí to všetkých čo sú po podobnom zákroku .Treba vydržať.Tak som len tíško plakala a čakala.
Na tretí deň ma postavili na nohy.Neviem ako zdvihnúť hlavu z vankúša , ale predpisy sú predpisy.Držia ma dve sestry. Ako tak vstanem a držím sa madla nad posteľou. Hojdám sa na ňom ako andulka.Sestra sucho konštatuje: "vstala ste, môžete ísť domov."
Skoro mi oči vypadli z jamôk.Nerozhoduje o tom lekár?
Ako budem fungovať. Ako pôjdem na WC, ako sa umyjem, previažem ranu, ako toto zas môžem žiadať od svojej rodiny?! .Po troch dňoch od operácie?
Ešte chcem podotknúť,že ani lekár ktorý ma operoval nebol ktovieako ústretový. Cez zuby utrusil poznámku, že som si to mohla naštudovať, veď som mala celý víkend čas. Kde? Na modrom koníkovi? Čo sme niekde na výrobnej linke? Že sa môžem s niekym porovnávať? Pani za mnou mala 65 rokov, rovnaký zákrok a behala po tých troch dňoch ako srnka po izbe . Prečo teda keď behá ona nebehám tiež. Už vtedy som vedela, že ja toto sama nedám. Ale koho sa spýtať, keď nikto doma nemá s niečím podobným ani len základné skúsenosti?
Zbaliť sa domov bolo nad moje sily. Zbalila ma zdravotná sestra za domáce korbáče, ktoré mi tu nechali ako prilepšenie k obedom a suchej večeri naši počas návštevnych hodín . Nechutilo mi. Bála som sa a mala som žalúdok ako na vode.
Ďalší deň som už raňajky nedostala , však už som akoby jednou nohou doma .Čakala som na sanitku, pretože po operácii sedieť nemôžete niekoľko týždňov. Počas prevozu domov musím v sanitke ležať. Sanitka meškala. Nedostala som ani obed. A o 16 hod. som tam ešte na izbe ležala stále. Hladná a smãdná. K nohám mi pani sanitárka hodila novú čistú posteľnú bielizeň a vraj kedy už pôjdem, ona musí posteľ prezliecť.
O 18 sa dočkám.
Zas tých osem schodov do bytu. Zas sa obliecť. Zas budem na niekom závislá. Vedela som, že posteľ v spálni je oveľa nižšie ako tá v nemocnici. Tak toto bude boj. Peklo ležať, vstať a aj spať.
Žiadať niečo od rodiny som už ani nevládala- už toho tiež mali plné zuby. Tak som ležala a zas plakala.
Skôr ako skončím túto epizódu chcem napísať, že dostať sa do kúpeľne a na WC cez našu dlhšiu chodbu je nekonečná cesta . Vstávala som cez ruky. Ako ma to učili? Pretočiť sa na brucho, chrbát musí byť ešte predtým spevnený pásom cez driek a vytlačiť sa rukami no zároveň spúšťať nohy na zem. Už som neplakala, ale kričala bolesťou. Rýchlo preložiť ruku na nočný stolík a teraz čo . Čo vymyslím.Ruka, noha, druhá, čo mám robiť? .Ani vrátiť sa, ani ísť. S pomocou som vstala. Hlava sa mi točila, chcela som nazad do postele. Okolo steny som išla ako pavúk. Prvá cesta bola utrpením. Naozaj. Bez štipky prikrášlenia. Čo sa to deje. Veď mi je horšie ako predtým. Nebolela ma len noha, bolel ma driek, chrbát, bolelo ma všetko.
Ako sa mám učiť chodiť podľa pokynov, keď sotva vstanem?! Ani vo sne mi nenapadlo, že to ani zďaleka nebude koniec môjmu trápeniu a že to ani zďaleka nebola za tento mesiac moja posledná operácia... ..







