Marián Kuffa v kontroverznom videu hovoril o primárnych homosexuáloch ako o tých, ktorí sa chcú zmeniť. Sekundárny homosexuál je podľa neho ten, kto si už vyskúšal „všetky ženy“ a teraz si chce vyskúšať aj mužov, lebo „nevie, čo od rozkoše“. Takí homosexuáli si kúpia aj psychiatrov, ktorí napokon budú hovoriť, že nie títo choro zmýšľajúci homosexuáli sú chorí, ale tí, čo sa im „posmievajú“. S primárnymi nie je problém, lebo tí „vyhynú sami“. Podľa tohto kňaza je to anomália prírody, ktorá sa proste „vyskytne“. Sekundárni sú však horší ako vrahovia, sú to masoví vrahovia, lebo sa podieľajú na vyhynutí spoločnosti. Kuffa hovorí, že si prekrútili zákony a kúpili doktorov, čo je cesta k samovražde národa. Sekundárni homosexuáli sú však horší ako vrahovia, lebo vyvražďujú národ. To sú už myšlienky, ku ktorým by sa hrdo hlásil aj Hitler a pokojne by sa mohli objaviť na stránkach Mein Kampf. Pre toho, komu to nedošlo, sú to vskutku fašistické myšlienky. Asi preto sa k nim Štefan Hríb vyslovil tak, ako sa vyslovil, a video bolo z portálu .týždňa stiahnuté.
Svoj komentár začnem tak trochu od konca. Stiahnutie videa je podľa mňa cenzúrou v mene politickej korektnosti. Aby bolo všetko v poriadku, aby sa „všetci mohli so všetkými kamarátiť“, ako to komentuje aj Marián Šarközy. Prečo by sa malo mazať video od človeka, ktorý pravidelne do .týždňa prispieva svojimi názormi, hoci sú často značne neštandardné (v poslednom prípade isteže extrémne), ak nie kvôli upokojeniu situácie? Je to ale falošný pokoj. Mnoho ľudí sa nevie rozhodnúť, komu vlastne venovať svoje sympatie. Či náboženským predstaviteľom, konzervatívnym politikom a pro life aktivistom alebo ľuďom, bojujúcim za slobodnú a liberálnu spoločnosť. Túto ostrú dilemu v sebe nesieme všetci, nakoľko každý túži po slobode, ale aj každý z nás druhým často predpisuje jednoduché recepty na šťastie a správny život. Väčšinou ju však neriešime radikálne, teda rozhodnutím sa pre a proti, ale ponechávame si ju kdesi v úzadí a vo vlnách raz sympatizujeme s tými, raz s onými. Nie je to ani tak vyčkávacia taktika, ako skôr kompartmentalizačný proces, v rámci ktorého jedinci svoje vlastné opačné a protikladné postoje nevyriešia, ale nechajú ich existovať vedľa seba. Jeden alebo druhý kontradiktórny postoj sa potom aktivuje v závislosti od konkrétnej situácie, nálady alebo spolu-diskutéra. V kostole bude takýto človek radostne súhlasiť s pastierskym listom a pri pive sa bude s kamarátmi ponosovať na totalitarizmus našej spoločnosti, ktorá diktuje ľuďom to, ako majú žiť. Žiadne rozdvojenie osobnosti, iba jednoduchá kompartmentalizácia. V psychickom mikrokozme je obrovský priestor, do ktorého sa zmestí množstvo zásuviek. Čo na tom, že sa v nich skrýva rozporuplný obsah...
Radikálny Kuffov názor nie je na slovenské pomery vôbec ojedinelý, má dokonca aj svojho nadšeného prijímateľa. Pre svoje politické pozadie však bolo video s týmto názorom stiahnuté, čím sa .týždeň neprestal prejavovať ako konzervatívny plátok, len sa jasne (cenzúrou) vymedzil proti excesívnemu konzervativizmu (alebo, ak chceme inak, proti nacionalizmu, primitívnej homoparanoji a krajnej pravici, ktorá sa na nás vyvalila z úst obľúbeného katolíckeho kňaza). Všetci vieme, že to boli len metafory, ale sú to práve metafory a podobenstvá, ktoré majú silu pohnúť davmi. A toho sa .týždeň zľakol. Že sa stále bude hovoriť, ako podporuje extrémne názory. Okrem toho, že tu nejde o nič iné, než o politickú korektnosť a zachovanie si dobrého mena časopisu, ide aj o istý prejav neúcty voči Kuffovi a jeho názorovému súboru (keďže aj v iných videách sa často blysne myšlienka, ktorú by sme mohli právom označiť za radikálnu). Človeka nemožno oddeliť od jeho názorov, takáto psychická preparácia neexistuje. Kuffovi dali opakovane priestor na vyjadrenie, opätovne dostával slovo, ale v okamihu, keď sú už jeho pohľady značne nepohodlné, musíme ho zastaviť. Slovo mu bolo vzaté. Práve o tomto slove sa však mohlo ďalej diskutovať, aj ono patrí ku Kuffovi a bolo by zaujímavé, čo by rozprával v ďalšom videu, ktorého témou by mohlo byť, či by na svojich predchádzajúcich vyjadreniach niečo zmenil. Myslím si totiž, že by snáď aj zmenil, čo však neznamená, že by modifikoval aj svoj názor. Napokon, tak sa k tomu vyjadruje aj Štefan Hríb:
„Aby nedošlo k nedorozumeniu: nepíšem o Kuffovom presvedčení o homosexualite, píšem o slovách, ktorými posunul svoje presvedčenie do suterénu.“
Slová je možné pozmeniť, ale presvedčenie ostáva. A to je ich zdrojom, to je predsa pravé jadro ich radikálnosti. Video bolo skrátka stiahnuté pre nevhodné zvolené slová. Kedy sa ale skutočne začneme zaoberať presvedčením, a nie peknými či hrubými slovami?
Ako som už napísal, ide o prejav politickej korektnosti, ktorá kalkuluje a dopredu sa obáva, ako ideologické posolstvo z videa príjmu ďalšie a ďalšie spoločenské kruhy a ako sa bude napokon o .týždni hovoriť. Je to ten istý princíp myslenia, aký napríklad použila Oľga Pietruchová, keď kritizovala môj článok o mužskosti a ženskosti. Pýtala sa cui bono? - teda komu slúži biologické zdôrazňovanie rozdielov medzi pohlaviami? „Na aké politické závery sa zneužíva? Sú ženy naozaj z biologického hľadiska predestinované k podradnejšiemu postaveniu v spoločnosti?“ Aby bolo zrejmejšie, čo chcem povedať, Pietruchová sa nezaoberala ani tak evidenciou mojich tvrdení, opretých o biológiu, ako o to, komu tieto tvrdenia poslúžia. A práve to je politická korektnosť, že sa nezaujímame ani tak o pravdu, ako o jej politické dôsledky. A práve preto je Pietruchová ideologička. A preto je ideológom aj Marián Kuffa.
Štefan Hríb kompartmentalizuje, keď poklonkuje Kuffovi za jeho autentické činy lásky, ale zároveň sa dištancuje od jeho slov na margo homosexuálov, ako od niečoho temného. Kuffa je iba jeden, nie je raz Kuffa, ktorý sa rozdáva bezdomovcom a miluje cirkev, a inokedy druhý Kuffa, ktorý má extrémne a pomýlené názory na homosexualitu. Je to ten istý človek a na tomto mieste musím povedať, že lojálny cirkvi, pretože samotná cirkev má na homosexualitu extrémne a pomýlené názory. A tu sa dostávame ku gruntu veci. Politickú korektnosť nechajme bokom a zaoberajme sa presvedčením a podstatou. Ešte raz povedzme, že video .týždeň stiahol pre slová, nie zmýšľanie a svetonáhľad Mariána Kuffu. Zmýšľanie Kuffu pritom pramení z učenia cirkvi. Tá totiž do dôsledkov neakceptuje fakt, že v prípade homosexuality ide o vrodený a vôľou, výchovou, či životným zameraním (dokonca vierou) neovplyvniteľný stav sexuálnej preferencie osôb rovnakého pohlavia. Ak sa chceme ponoriť do jadra problému, nemôžeme sa uspokojiť s tým, že sa video stiahlo pre hrubo znejúce slová, ale musíme sa pýtať, či je Kuffove presvedčenie o homosexualite správne. Ja tvrdím, že nie, že je pomýlené.
Kuffa spomína primárnu a sekundárnu homosexualitu, pričom tieto prívlastky v jeho poňatí súvisia s tým, ako sa človek s homosexualitou prejavuje navonok. Psychiatrická sexuológia takéto delenie homosexuality nepozná a ja ako psychiater sa s ním v žiadnom prípade neidentifikujem. Primárne a sekundárne môžu byť nanajvýš sexuálne dysfunkcie, nie homosexualita. Ako krásne píše Brzek a Pondělíčková-Mašlová, odlišujeme homosexuálnu orientáciu a správanie. Homosexuálna orientácia je subjektom nezapríčinený, nezvolený, a teda nezavinený stav, ktorý je trvalý a nemenný, a ktorého náplňou je sexuálna orientácia na osoby rovnakého pohlavia. Homosexuálne správanie je sexuálne stretávanie sa s osobami rovnakého pohlavia, ktoré môže a nemusí byť v zhode s orientáciou daného človeka. V otázke homosexuálnej orientácie panuje medzi odborníkmi zhoda v tom, že ide o rannú vývojovú záležitosť, takže, ak by sme predsa len mali nutkanie hrať sa s adjektívami primárny a sekundárny, tak homosexuálna orientácia je vždy primárna.
Katolícka cirkev vo svojom učení odlišuje medzi homosexuálom ako človekom s hodnotou a homoseuxálnym správaním, ktoré je už hriešne. Toto správanie nevníma ako prirodzené vyústenie biologického nastavenia, ale skôr ako svojvoľnú aktivitu (keďže hriech je vedomé a dobrovoľné porušenie Božieho zákona), ktorú je žiaduce zamedziť. Preto hovorím o cirkevných názoroch na túto tému ako o extrémnych. Skúste si vy oddeliť heterosexuálne skutky od svojho biologicky daného heterosexuálneho zamerania. Toto je scestné a skratové riešenie skutočného problému.
Podľa pápeža Františka je nutné vzdať úctu homosexuálovi ako človeku a nesúdiť ho. Snahy o manželstvo párov rovnakého pohlavia ešte ako kardinál Bergoglio označil za antropologickú regresiu. V tomto pojme sa skrýva oslabovanie inštitúcie manželstva, „ktorá je tisíce rokov stará a ktorá sa vybudovala v súlade s prirodzenosťou a antropológiou.“ Ide teda o spoločenské zmeny, ktoré ľudstvo dohnali až k vývojovému bodu, kedy chcú homosexuáli dosiahnuť ten istý status ako manželia. Tento jav však nie je zameraný proti tradičnej rodine, ako sa nám často s paranoidným prídychom podsúva, je súčasťou širšej antropologickej regresie, ktorá zachvátila ľudstvo, ak chceme pokračovať v terminológii súčasného pápeža. V rámci tejto regresie sa už ľudia necítia byť pevne zviazaní tradičnými hodnotami. Preto stúpa rozvodovosť, preto spolu mladí ľudia žijú i dlhé roky pred manželstvom a preto nechcú mať veľa detí. Vyväzujú sa tým zo svojej prirodzenosti a prestávajú tak byť skutočnými ľuďmi (teda v súlade s akousi pôvodnou antropológiou)? Nie sú to skôr spoločensky podmienené zmeny so širokým a komplexným kontextom, ktorých riešenie nemožno jednoducho zamerať len na „homosexuálneho nepriateľa rodiny“? Treba zájsť omnoho hlbšie, aby sme pochopili, čo sa to so spoločnosťou deje a recepty na „nápravu“ nie sú v žiadnom prípade jednoduché. Nech dopadne referendum o rodine (ak bude vôbec vypísané) akokoľvek, nezmení sa tým nič. Aj keby sa naplnili ciele Aliancie za rodinu, politické gestá a zmeny v zákonoch našu spoločnosť nezmenia. Vychádza totiž z iných parametrov, ako legislatívnych. Pramení v našich srdciach a mysliach. Človek 21. storočia je už iným človekom. Myslieť si opak by bolo vybásnenou ilúziou.
(Tento text som napísal ako človek, ktorý sa hlási ku kresťanskej viere, ale aj ako profesionál v oblasti duševného zdravia, ktorý má skúsenosť s homosexuálnymi ľuďmi a snahu o psychické zdravie spoločnosti. Napriek svojej duchovnosti odmietam skamenieť v nevyriešenej vnútornej kompartmentalizácii, preto veci pomenovávam tak, ako ich pomenovávam. Viera a cirkev sú podľa mňa totiž dva značne odlišné fenomény.)
