Preto z nich teraz cítim istú spolupatričnosť, vzájomnosť, iskry sklamania, ale aj iskry potrebné na pohnutie sa ďalej. K vykročeniu, s ktorým by sa azda ani nemalo dlho otáľať. Už pritom nie je také dôležité, či je to všetko rozumné alebo nie. V ich odhodlaní snáď vetriť vanutie ducha.
Okrem sympatií však k všetkým odchádzajúcim pociťujem i empatiu. V roku 2011, za Radičovej vlády, som bol medzi lekármi, ktorí vtedy tiež dávali výpovede, pričom jedným z dôvodov bolo práve hroziace ovládnutie zdravotníctva jednou obrovskou finančnou skupinou. Teraz je to už iba retrospektíva. Človek drží svoj pluh a ide ďalej, no drobné ohliadnutie späť predsa len znovu vyvoláva celý ten zmätok minulých pocitov, v ktorých základe však bol jeden najsilnejší: že ide o správnu vec.
A ak majú redaktori SME práve tento pocit, tak je podľa mňa všetko v tom najlepšom poriadku.
Ako mnohí blogeri, ktorí komentujú súčasné SME-dianie, aj ja musím povedať, že mi je smutno. Že blogovať v SME neznamená len riešiť si svoje veci, nezávisle od tlačeného denníka a jeho internetovej stránky. SME v tomto dokázalo veľmi veľa. Dokázalo, že my blogeri sa cítime byť jeho živou a dýchajúcou súčasťou. Že aj my na ňom nejako participujeme, že sme s ním spojení.
Že aj my SME.
