Bláznivé úvahy psychiatrove

Poznám len pár ľudí, ktorí žiaria vlastným neodrazeným svetlom. Nielen slnečné povahy, ale slnká samé o sebe, ktoré sú krásne aj keď zapadajú za (akokoľvek členitý) horizont. Ba možno práve vtedy najkrajšie, keď v jediný okamih vylievajú svoju sýtu červeň, v kontraste s tou niekdajšou, mladíckou. I potom, čo ich už niet, zanechajú kúsok svojho tepla samočinne pôsobiť vo vás. Esprit je pre nich pojem príliš trendový, hĺbka chudobný, duch akosi éterický.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (13)

Niečo v mojom vnímaní a konaní ma doposiaľ nabádalo správať sa k nim ako by boli svätí. Možno svätosť je to slovo, ktoré neviem nájsť. Nie blúdiaca ako ozvena medzi kláštornými stenami alebo vyzývavo sa hompáľajúca v búšení zvona. Ani asketická purifikácia odopierania si všetkého normálneho a prirodzeného. Svätosť ako lahodná schopnosť bez zapáchajúcich zvyškov vstrebať prirodzené dianie. Svätosť ako možnosť pre nás všetkých. Ako prejaviť niečo esenciálne zo seba samého. Ako sa stať tým, kým máme byť. Ako lákavá výzva vzájomne sa dopĺňajúcej diverzity medzi nami.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bohužiaľ, ľudská väčšina chce dohrať svoje divadlo na obšúchaných doskách toho istého javiska. Cesta von z klaunizmu je len vyzlečením masky. Bosé kroky nahej esencie zo schodíkov dole, ďalej od osamoteného kostýmu pod svetlami. Človek nepotrebuje osvetlenie, človek potrebuje svietiť.

Eugen Bleuer hovoril o Sonnige natur. Mal na mysli lákavý optimizmus určitých pováh, na ktoré sa druhí nalepia cítiac ich vôňu a med. S optimizmom sa žije ľahšie. Obzeráme sa za ním, zaregistrujeme ho hneď, ako okolo nás prejde. Esenciou však myslím niečo iné. To, čo sa od konkrétneho človeka nedá oddeliť, ale zároveň nikdy nemusí vyjsť na povrch. Dusí sa vlhkým pachom pod kameňom a čaká, kým sa odvalí. Je to šanca, ktorú máme celý život, nezávisle na aktuálnej polohe v ňom. Je však stále jediná a posledná svojho druhu. Jej genealógia sa rozpráši spolu s individuálnym koncom. To je mágia neopakovateľnej súčasnosti a zároveň meč zodpovednosti, ktorý nám čas drží neustále za šijou.

SkryťVypnúť reklamu

Esenciou myslím gravitačný stred duše, nad ktorým sa neustále snažíme levitovať. Nedostaneme sa k nej vrtmi. Konzekvenciou takého počínania by bola len perforačná sebatrauma so zúfalstvom pri pohľade na vlastné jadro. Levitácia by v momente stratila na čare a človek by začal porovnávať jadrového seba a seba vznášajúceho sa.

Uvedomujem si, že ide o paradoxy. Ale k jadru treba iba tvrdo dopadnúť. Nič viac. A sme pri ňom. Dotykom seba samého so sebou samým sa vypúšťa esenciálne činidlo, ktorým sa zrazu lúhujeme ako čaj. Tento sebanasycovací dej je stávaním sa samým sebou.

Apollónske „poznaj sám seba" je pritom v dnešnej dobe nechutným klišé, čo ma reflexne núti k intelektuálnemu dáveniu, keď ho počujem z televíznych obrazoviek a premúdrych diskusií. Zanechajme mudrovanie. I najhlbšia pravda viac krát opakovaná sa stáva aforistickým prachom, ktorý len čaká, kedy ho nejaká vlhká špina zlepí do vtipu.

SkryťVypnúť reklamu

Nejde totiž o poznanie, s gnozeológiou to nemá nič spoločné. Ide o čin, akt, v niektorých prípadoch úsilie a námahu. Vondráček (1975) vytrvalo upozorňoval na karteziánske cogito ergo sum. Že ide o v zásade chybné stanovisko. Emocionalita predchádza ľudské ratio, môže ním pohnúť (emócia zo slova emovere v sebe obsahuje sloveso pohybu) a ľubovoľne si ho ohýbať. Každý s ňou máme túto skúsenosť, nie každý si ju priznáme. Dopĺňam teda, že racionalita ako taká je redukované a chybné stanovisko. (Na margo redukcie:) Komplexného pohľadu je však málokto odvážny alebo ochotný.

Vondráček, mysliac hlavne na svojich (psychiatrických) pacientov, bol za patior ergo sum. Cítim, teda som; trpím, teda som. Niektorí sú pod vplyvom bludov dokonca presvedčení o svojej neexistencii. I ja som sa už viackrát stretol s takýmto paradoxom. Človek akoby si vtedy hovoril cogito me non esse (myslím, že nie som).

SkryťVypnúť reklamu

Nemá zmysel námietka, že v debate o človeku sa primiešava patická a zarážajúco aj patologická stránka jeho samého. Človek s bludmi neprestáva byť človekom, na človeka s halucináciami sa dokonca môžeme pozerať ako na niekoho, kto vidí viac. Nepristupujme k redukcionizmu. To, že je ľudské blázniť, je jedno z najpravdivejších slovných spojení, aké som kedy počul. Samozrejme, kým ho priblblou repetíciou bez zmyslu nevrazíme do klišé-podoby. Mám pocit, že aj to sa už stalo. Postup umenia Andyho Warholu sme si, zdá sa, už osvojili všetci. Módnu ikonu Marilyn Monroe zvláštne pofarbil. Potom už len tento „portrét" násobiť, aby boli aspoň štyri a je to. Multiplikácia je motorom gýču. Andy Warhol je podľa mňa gýč. Nie len po umeleckej stránke. Ale principiálne.

Vráťme sa k individualite.

Vyžiarenie esencie na povrch teda nazývam svätosťou. Nejde o príklon k religiozite, ide o jadrový humanizmus pri vypovedaní človečenstva sebou samým a jeho rozvinutí do plného vejára. Ten je samozrejme ohraničený. Má svoje možnosti a má svoje konce. Jedným je sloboda, druhým smrť.

Problém slobody dobre vystihol istý východný mudrc, že je totiž len kozou priviazanou k stromu. Môže sa pásť kdekoľvek chce, avšak len v okruhu, ktorý jej umožňuje dĺžka lana. Svätca tieto limitácie nezdrvujú, ani ich neprekonáva. Len si svoj priestor plne osvojuje.

Pri probléme smrti zas nefantazírujem. To napríklad činí moslimský mučeník predtým, než vlastným skonom zbaví svet dvojice stojacich projektilov Západu, preplnených ľuďmi. Až potom príde jeho odmena. To robí človek presýtený zúfalstvom, keď stojí na oblúku mosta a myšlienka, že sa po skoku konečne stretne so svojimi zosnulými príbuznými, mu príde reálna. Alebo metafyzik, ktorý sa s intelektuálnou vášňou teší na posmrtnú rajskú blaženosť. Mimo čas? Mimo priestor? Večná nehybnosť? Pohyb metafyzikovej mysle v súlade s budhistom v nirváne. Pohyb ustrnutia, zbavenia sa samého seba, vyprázdnenia sa.

Ja hovorím niečo iné. Hovorím o esenciálnom preplnení sa sebou samým. Vtedy je človek schopný skutočne sa priblížiť k Druhému v symfonickej rezonancii. Už nečaká splynutie na druhom svete, už splýva sám so sebou. A to je svätec. Minimalizuje vlastné kontradikcie alebo ich metamorfuje do paradoxov, ktoré majú právo rásť vedľa seba, hoc sú akokoľvek rozdielne. Čím viac paradoxov, tým širšia duša (veď kto ich prijíma s ochotou a bez nevôle?) Otvára sa dokorán svetu a Druhým, lebo nepreferuje a nedogmatizuje. Koniec koncov, ako môže paradoxalista dogmatizovať? Len usmieva sa na svet a tým úsmevom hreje. Až to je hĺbka optimizmu, s puncom paradoxov.

Hlasujem za tento život a tento svet. Aby nám tu bolo lepšie. Iný svet vlastne ani nepoznám. Nehlasujem za plávanie proti prúdu, ani v prúde. Hlasujem za vystúpenie z neho. A za prirodzenosť. O nej povedal Herakleitos, že sa rada ukrýva.

Nenechajme ju teda dlho čupieť v kroví.

Michal Patarák

Michal Patarák

Bloger 
  • Počet článkov:  156
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Odmalička sú mojim skutočným svetom najmä knihy a ľudská psyché. Zrejme sa nadmieru vŕtam do vecí, ktoré máme tendenciu považovať za ustálené a nemenné. Možno sa až príliš hrabem v špine a v čiernom bahne. Z toho bahna mi však napokon vždycky svietia hviezdy...(Tak trochu jungiánsky orientovaný psychiater s fókusom na neuropsychiatriu, psychologicko-psychiatrické aspekty sexuality, duchovný život a symbolicko-meditačnú psychoterapiu. V osobnom živote schopný donekonečna uvažovať nad interpretáciami Nietzscheovej filozofie, milujúci poéziu, prudké stúpanie do kopcov a prvé tri hlty z fľaškového piva) Zoznam autorových rubrík:  Ach tá naša sexu-ach-litaMarihuana kazí chuanaBebida alcohólicaZo sveta psychiatrieMuž a ženaPatologické hráčstvoŤažká hlava psychiatrova(Neuro)psychiatria a vedaVám, nedosiahnuteľnýmZ hlbín vyviera vieraHľadanie pôvodu zlaZápisky z pavučinyHomoparanojaPremýšľam o sveteMeditationesPolitické tvoryRecepisyReflexie a reakcieKauza BezákKauza HedvigaKríza zdravotníctva

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

49 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
SkryťZatvoriť reklamu