Izdubar, ako ho do svojej Červenej knihy namaľoval Carl Gustav Jung
Akoby bol uštipnutý jedovatým hadom. Pýta sa:
„Ó, biedny červ, kde si nasal tento jed?"
Jung stroho odpovedá:
„Ó, mocný Izdubar, to, čo nazývaš jedom, je veda. V našej krajine sme ňou živení od mladosti a to môže byť aj príčinou toho, že správne neprospievame a zostávame malí ako trpaslíci."
Izdubar odmieta tieto tvrdé slová chápať a pýta sa, či to, čo hovoria kúzelníci a kňazi z jeho kraja, nie je tiež pravdou. Liečivo (aj keď nie úplne) na neho pôsobí Jungova reč o dvoch pravdách:
„Nepochybujem o tom, že vaši kňazi hovoria pravdu. Je to iste pravda, len znie inak, než naša pravda. Naša pravda je tá, ktorá k nám priteká zo znalosti vonkajších vecí. Pravda vašich kňazov je tá, ktorá im priteká zo znalosti vecí vnútorných."
Je to nepochybne silná pasáž Jungovej Červenej knihy, v ktorej sa konfrontuje jeho vlastný vedecký charakter s duchovnými záujmami, ktoré horlivo rozvíjal. Stret vedy a ducha na seba naráža a ducha napokon ochromuje. Necháva ho ležať na zemi ako po uštipnutí hadom.
Skutočne sa navzájom vylučujú?
V Systema Munditotius Jung znázornil vedu ako okrídlenú myš, čím zrejme naznačuje činnosť, ktorá namiesto toho, aby spájala, len hĺbi diery. Jung sám zatúžil po Izdubarovej vnútornej pravde a jeho celoživotné psychologické dielo prináša zmierenie oboch svetov - toho východného i západného, sveta mýtu a vedy, sveta jednej i druhej pravdy.
Pre súčasného človeka nie je tento zmier ľahkou úlohou, skôr náročnou cestou, ktorá sa bez nejakých tých uštipnutí určite nezaobíde. Nemáme už bohov a mágiu. Nahradili sme ich slovami a technickými prostriedkami. V každom z nás je však aj niečo väčšie, hlbšie, niečo, čo nás volá k prebudeniu a k inému ponímaniu vlastných životov. Toto chápanie nie je (len) racionálne. Vymaňuje sa z ratio-tyranie, na ktorú sme si už tak zvykli, že ratio dokonca velebíme ako blahodarného vládcu, ktorý všetko zjednocuje a robí zrozumiteľným pre naše inteligentné a v realite pevne zakotvené vnímanie sveta. Práve toto porozumenie však mnohokrát zlyháva. Racionálny princíp je paralyzovaný hraničnými životnými udalosťami a priamo počas nich sa ukazuje, že je len našou jednou polovicou. Že potrebuje iracionálnu protiváhu. Naše vnútorné pocity a volania za sebou zanecháva ako špinavé mláky, ktorým sa snaží vyhnúť. Lepšie povedané, myslí si, že sú to len mláky a pri letmom pohľade ich vidí ako špinavé. Tak totiž vnímame iracionalitu: je to niečo ne-rozumné, bláznivé, nebezpečné. Je tým, čo môže rozbiť našu jednotu a zabehnutý životný smer. Je to kotol plný emócií, vášní a živelných síl a ak sa vyleje, skutočne rozbíja to, čo je pre nás obvyklé a každodenné. Nemusíme ho však na seba rovno vylievať. Stačí z neho po dúškoch ochutnávať a ticho sledovať, čo sa udeje. Tak to už nie je žiadne roztrieštenie jednoty, iba rozpustenie zatvrdnutého monolitu rozumu. Až potom prichádza to, čo by som naozaj nazval jednotou či rovnováhou.
V opačnom prípade všetko to, čo bujnie, len držíme pod zámkou. Tajnou chodbou si však ukryté živly nájdu svoju cestu. Objavia sa v podobe symptómov, chorôb, zlých nálad, beznádeje a otupenia. Zasiahnu človeka do srdca práve vtedy, keď začína pociťovať, že jeho priama dráha nemá nejaký hlbší zmysel. Alebo sa z času na čas utrhne z reťaze. Príde alkohol, závislosť, hnev, agresia, prázdno. Zjaví sa tajfún, čo mu poprehadzuje nábytok jeho psyché, kým to horúce v sebe zase neuzavrie do tmavej komory.
Skúsme teda rozvíjať aj hlbšie chápanie nášho života, citové porozumenie jeho jednotlivým súvislostiam a svoju emocionálnu polovičku. Určite je to obohacujúce povolanie, v ktorom môžeme zrieť nielen ako za každých okolností rozumní, ale predovšetkým vždy ľudskí ľudia, so všetkým, čo k tomu patrí. Lebo to, čo nás tam vo vnútri čaká, to nie sú špinavé mláky. Sú to pramene vody, ktoré čakajú len na to, aby nás mohli osviežiť.
