A to je schizofrénia.
S dobrým svedomím si dovolím povedať, že ide o chorobu mozgu. S podielom genetiky, s podielom nevyvážených neurobiochemických procesov, s podielom často neznámeho vonkajšieho faktora, ktorý je s obľubou označovaný ako spúšťač. Ale to všetko sú zjednodušenia. Hodinky aj menovanie faktorov. Zjednodušenia pre odborníkov v praxi, zjednodušenia pre trpiacich pacientov a najmä, zjednodušenia pre blízkych utrápených príbuzných (pán S. iste vie, o čom teraz hovorím....)
Človek ponorený do sveta ľudí so schizofréniou sa už nikdy na svet nepozrie tak, ako predtým, než toto ochorenie spoznal. Stonásobne to platí pre človeka, ktorý sa s ňou stretol v sebe samom.
V úzkom období mi pár práve takýchto ľudí otvorilo svoje ťažké srdce a povzdychlo si, že psychiatrii by pomohla ľudskejšia tvár. Viac obyčajnej ľudskosti, prívetivosti, viac pochopenia.
Nazdávam sa, že je to jedna z najzákladnejších úloh psychiatrie a že sa ju toto medicínske odvetvie snaží plniť už od čias, kedy Philippe Pinel odstránil svojim pacientom reťaze a okovy, a začal sa s nimi zhovárať o ich spolupodiele na liečebnom procese. Prinavrátil im tak ľudské srdce a vyrval ho z pazúrov temnoty a nepochopenia, a zároveň im vrátil zodpovednosť za ich životy a za to, čo s nimi bude ďalej. Dal im čisté šaty, bavil sa s nimi ako so svojimi priateľmi a zaobstaral im normálne jedlo so všetkým, čo k nemu patrí.
Ale, máte pravdu, to je len základ...
Základ, lebo na ňom treba ďalej stavať. Základ, lebo šlo o míľnik v minulosti. Máme nielen pokračovať v jeho stopách, ale z neho aj rásť.
Existuje niekoľko závažných dôvodov brzdiacich až znemožňujúcich rast psychiatrického stromu, ktorý by zabezpečoval stále tichšiu a liečivejšiu tôňu. Na niektorých miestach sveta z neho naopak robia až príliš na seba hrdý bonsaj.
V prvom rade je to aj našim ministerstvom zdravotníctva vychvaľovaná farmakoekonomika, mne úplne cudzí odbor, navyše, priečiaci sa mojim vnútorným pocitom. Do všetkého v zdravotníctve sa dnes tlačia poisťovne, lebo všetko v ňom nejako predsa len súvisí s peniazmi. V praxi to neraz znamená i to, že poisťovne nútia psychiatrov predpisovať lacnejšie lieky, o ktorých lekári už dávno všade na svete vedia, že majú potenciálne vyššie nežiaduce účinky, než modernejšie preparáty, ktoré si však poisťovne ako liek prvej voľby neprajú. Inokedy neschvaľujú použitie liečivých molekúl, ktoré pre pacientov s istými duševnými poruchami znamenajú skutočnú nádej. Ide jednoducho o zavádzanie ekonomických princípov do liečby ľudí, s čím nikdy nemôžem pri plnom vedomí súhlasiť. Je to krivda chorým, pred ktorou ich mám podľa Hippokratovej prísahy chrániť. Keby som to však urobil, neochráni ma zákon, ktorý sa drží za ruky s poisťovňami. Ak ste sa pred nedávnom dozvedeli o kauzách, v ktorých dostali psychiatri miliónové pokuty za to, že nepredpísali indikované lieky, tak ide len o verejnosti nesprávne premietnutý problém. Títo lekári práveže predpísali moderné lieky, ktoré sú podľa nových vedeckých štúdií účinné, lenže nie sú preplácané zdravotnou poisťovňou. Preto dostali pokutu. Nie za neodbornosť. Ale za utrácanie peňazí na zdravie našich občanov. Hanba hanba.
Ten kto si myslí, že schizofrénia sa dá vyliečiť aj bez liekov, je na omyle. Ten, kto si myslí, že sa však dá vyliečiť iba liekmi, tiež. Ak som totiž na začiatku spomínal rôzne faktory ochorenia, neurobiochemický a genetický boli len malými čriepkami mozaiky. Lieky genetiku nezmenia (hoci niektoré pôsobia aj na aktivitu určitých nežiaducich génov a vedú k prepisovaniu tých žiaducich do proteínov a teda ich účinných produktov), ale minimalizujú chorobné biochemické procesy v mozgu, o ktorých boli od uvedenia prvého antipsychotika (chlórpromazínu) na trh v päťdesiatych rokoch minulého storočia zhromaždené celé knižnice údajov.
Ak nie je chorý vedený k zodpovednosti za seba, k užívaniu liečby, ku kontrolám u psychiatra, k správnej životospráve, ak nemá niekoho, kto by zdieľal jeho trápenie, strach i šťastie, niekoho, kto by ho podporoval a hlavne, kto by ho mal rád a prijímal ho, šanca na uzdravenie je nízka. Tento psychosociálny proces môže psychiater iba naštartovať, ale ako celok by sa mal odohrávať v rodine a medzi chorého najbližšími. Ak toho nie sú schopní, tak v určitej skupine ľudí alebo spoločenstve, v ktorom sa cíti dobre, v ktorom sa cíti svoj a do ktorého sa môže kedykoľvek zas a vždy znova vrátiť, i keby to malo byť z opätovného pobytu na psychiatrii.
Ako som už naznačil, túto ľudskú tvár môže psychiater len ukázať, ale jej neustály príklon realizuje niekto iný. A to si netreba mýliť. V opačnom prípade je na duši psychiatra ťarcha, na ktorej nosenie nie je určený a ktorú ani uniesť nemôže.
Iná situácia je na psychiatrickom oddelení. Tam, hoci ju nie je schopný plne zastúpiť, musí sa psychiater snažiť rodinnú atmosféru prinajmenšom dočasne pripomínať. Vzbudzovať dôveru a navodzovať blízkosť. V prípade, že to robí nasilu alebo falošne, to vycíti každý človek zemegule, od psychicky najzdravšieho po toho s najväčšou duševnou ujmou.
Je však jeden záludný démon, ktorý túto úprimnú snahu psychiatra môže pošramotiť. Je to nedostatok času. Ak sa vám zdá, že je to len výhovorka, tak vezdte, že na Slovensku sú oddelenia kde je na jedného lekára 20-40 ľudí. V prípade ambulanta je to podobné číslo návštev denne.
Neviem, čo proti tomu robiť. O psychiatriu je medzi lekármi malý záujem. Nie je to len otázka imidžu, ale i súčasných preferencií robiť niečo, kde je skvelá prístrojová technika, košaté možnosti realizácie a veda založená na jednoznačných dôkazoch. Keď už lekár, tak len ten, čo zachraňuje život...Dalo by sa to riešiť sociálnymi pracovníkmi, laickými pomocnými terapeutmi, teda všetkým možným, čo by potrebnú atmosféru mohlo vytvárať a doktor by ju už len roziskril alebo doťukol, ale čo stroskotáva na neochote, predsudkoch a (opäť a opäť) na nedostatku financií.
V každom z nás je však možnosť prebudiť sa k zmene. V psychiatroch, aby boli ešte chápavejší a ešte ohľaduplnejší. A vo vás všetkých ostatných v tom istom. Nikto nie sme výnimkou v tom, že je čo zlepšovať. Platí to aj špeciálne o vzťahu spoločnosti k duševne chorým. Nemávajme nad nimi rukou. Nesmejme sa. Zbytočne sa ich nebojme. Touto stigmou potom nám psychiatrom, čo (bohužiaľ) chronicky nemáme čas, len pridávate ďalšiu prácu.
Moji milí (a nielen moji) pacienti a ich príbuzní, buďte mi vždy nápomocní, ak sa odchýlim od týchto svojich slov a zasypem vás nepochopením. Buďte priami a ukážte mi, čo vám vadí. Veď aj ja som len človek. Dám si poradiť a spolu s vami sa budem zas a znova snažiť o psychiatriu.
O tú s ľudskou tvárou.
