Podľa klasickej psychoanalýzy je pocit viny výsledkom konfliktu medzi superegom (t.j. tá časť nás, ktorá drží vystretý prst a varuje/zakazuje) a nedovoleným prianím. Vzniká tým napätie, ktorého sa nanešťastie podľa mnohých psychológov treba zbaviť (pretože „liečba" je podľa nich redukcia napätia a „zdravie" jeho minimálna miera - aká však povážlivosť a povrchnosť!). Psychoanalýza nerieši, či je nedovolené prianie skutočne nedovolené a neakceptovateľné. Tým, že sa zaoberala prevažne neurotikmi jej uniklo, že pocit viny má normálny a zdravý človek aj vtedy, keď urobí skutočnú šlamastiku a teraz ho to mrzí. Tu máme podľa mňa jeden z mnohých koreňov modernej antipatie voči vine: pocit viny sa zamieňa s neurotickým pocitom viny a cieľom akoby bolo necítiť ho.
Úzkosť je omnoho primitívnejší a hmlistejší pocit ako vina. Zažívajú ju zrejme aj mnohé zvieratá. Signalizuje napríklad ohrozenie jedinca, nemá však konkrétny objekt, niečo určité, čoho by sa bolo treba báť a vyhnúť sa mu.
Vinou sa naproti tomu môže umárať len človek. Možnosť cítiť vinu je aj mierou zrelosti jeho vzťahov, schopnosťou prežívať ich vnútorne a identifikovať, čo v nich pokašľal. Skutočný psychopat necíti vinu, ani keď vystrieľa dav. Nedokáže sa vcítiť do svojich obetí (nedostatok empatie), nemá k nim vzťah ako k osobám, skôr ako k objektom svojich pocitov.
Divili by ste sa, koľko však taký psychopat cíti úzkosti.
A pocit hanby, ostychu? Psychoanalýza hovorí, že ich cítime, keď naše skutočné Ja nezodpovedá nášmu ideálnemu Ja (teda našej akejsi vysnenej alebo vytúženej predstave o nás). Čím väčší je teda rozdiel medzi tým, čo sme urobili a tým, ako si predstavujeme, že by sme to robiť mali, aby sme boli „hodní-seba", tým viac sa za to hanbíme. Ak sa teda niekto v reality show sprchuje nahý tak, aby ho dobre zachytila kamera, tak sa zato zrejme nehanbí a je to v súlade s jeho „ideálom".
Aké úbohé, že vami opovrhujú: blažená vina a sladká hanblivosť! Z opice, čo stratila chlpy, ste urobili človeka a ten sa teraz túži vrátiť späť do lona pralesa. Už ale nie v jemnom a nevedomom dotyku s tvárou prírody, ale ako sebastredná hypersexuálna príšerka, čo sa za nič neospravedlňuje a za nič nehanbí.
Aké úbohé...
