Dynamika nenaplnených prísľubov - ako forma vyprázdnená od obsahu - vedie zákonito k desenzitizácii, čo je fenomén, v ktorom už človek špecifické podnety (v tomto prípade sľuby) postupne ignoruje a nereaguje na ne.
Čiastočnou odpoveďou na to, prečo sa lekársky protest uskutočnil práve v tejto dejinnej chvíli je, že vyššie naznačené drastické zásahy sa udiali najmä v súčasnom vládnom období. Zároveň nebolo zdravotníctvo nikdy predtým tak trasľavo postavené pred hrozbu finančnej oligarchie (monarchie?), ktorá by mala hýbať jeho špagátikmi.
Ak hovoríme o mzdách, ako lekár som zaznamenal skôr ich pokles ako reálny (a viac krát sľubovaný) nárast.
Je pochopiteľné, že lekárske povolanie tak čelilo dlhotrvajúcej a prehlbujúcej sa frustrácii, ktorá nakoniec v istej chvíli viedla k akcii. V jej pozadí je aktuálne každému známe lekárske odborové združenie (LOZ). Zámerne som pritom použil označenie lekárskeho povolania, lebo sa nám dnes vytrvalo pripomína, že sme „povolaní slúžiť" a že sme zložili prísahu. Táto prísaha je plocho interpretovaná ako nutnosť pomáhať trpiacemu pacientovi. Tú v sebe aj skutočne obsahuje, lenže prakticky len vtedy, keď je lekár ako lekár reálne zamestnaný a nie vtedy, keď dal výpoveď a keď mu uplynula výpovedná lehota. Žiaľ, verejnosti akosi uniká, že my neštrajkujeme, my sme jednoducho dali výpoveď a to je sakramentský rozdiel. Podčiarkujem ešte raz, že tu nejde o žiadny štrajk, ani vzburu.
Na výpoveď sme predsa s niekoľkomesačným predstihom informovali celú verejnosť i čelných predstaviteľov našej krajiny. Dostalo sa nám reakcie, akú sme síce mohli tušiť, ale akú sme v skutočnosti do takej miery nečakali: Nikto s nami (ani s našimi zástupcami) nekomunikoval, minister opakovane deklaroval plán B, o ktorom dnes všetci vieme, že bol blafom. Žiaľ, z tohto podvádzania verejnosti (podvádzania vás všetkých) ho nikto neobviňuje. Všetci zlosť ventilujú na nás lekárov. Protilekársky afekt tu bol pritom dlhodobo a systematicky pripravovaný a na cieľavedomú manipuláciu spoločnosti som už upozorňoval dávnejšie. Tak sa pre negatívne a paranoidné reakcie voči nám vytvorila krásna živná pôda, ktorá je masmédiami kyprená informáciami o našich vysokých platoch, pri ktorých všetci akosi náhodou zabúdajú dodať, že ide o platy so 150 hodinovými nadčasmi, ktoré slúžime len preto, že nás nútia porušovať zákon (zákonník práce - jeho dodržiavanie je jednou z našich požiadaviek, o ktorej sa mimochodom tiež takmer vôbec nehovorí).
Takisto som nikde nepočul zdôvodnenie toho, že sme neprijali 300 eur. Neprijali sme ich preto, lebo by sme ich skutočne chceli. Nejde o paradox, ale o to, že nám nedali garancie tejto sumy. Pri skúsenosti s falošným ministrom a klamajúcou premiérkou ide o pochopiteľnú zdržanlivosť a neistotu. Premiérka totiž opakovane vyslovene zavádzala, keď hovorila o návrhoch LOZu, medzi ktorými napríklad uviedla poplatky za záchranky a nepotrebné nákupy zdravotníckej techniky. O nich nebola na rokovaniach ani zmienka, o čom sa množia články od ich pozorovateľov. O transformácii nám stále hovorili, že sa už nedá zastaviť, a potom nám počas jedného večera sľúbili, že tak učinia, čomu samozrejme opäť na základe našich skúseností neveríme. Hovoria o pozastavení transformácie, čo je predsa niečo iné, ako zastavenie. Zo strany vlády je to len kolotoč zavádzania a žiadna vecná diskusia, ktorú sme predsa už tak dávno chceli.
Morálny aspekt (že totiž odchádzame z nemocníc) nie je taký jasný a priamočiary, ako to na prvý pohľad vyzerá. Ak niekto polroka dopredu varuje, že odíde, a navyše, ak sám najvyšší pán minister hovorí, že má iný plán, ktorý to všetko zachráni, tak neexistuje, že to, že naplníme svoj úmysel je nemorálne. Naopak, je to principiálne. Samozrejme, vymysleli fígeľ s núdzovým stavom, o ktorom všetci podprahovo vieme, že nie je na mieste, ale vítame (vítate) ho, lebo v núdznej situácii (opakujem: o ktorej všetci vedeli) je jediným „riešením". Pre nás lekárov to však znamená pracovný príkaz, ktorý nám chodia doručovať do domácností, akoby sme boli nejakí vyvrheli a akoby sme pracovať nechceli. To predsa všetci chceme, lebo ako poväčšine pokorne priznávame, iné okrem medicíny ani robiť nevieme. Príkaz som dostal aj ja a beriem ho ako prejav arogantnej moci proti mojej slobode. Myslím si, že tým, čo zažili november 1989, ho takáto praktika právom pripomína.
Aktuálne môžem s dobrým svedomím a čistým srdcom dosvedčiť, že vás štátne orgány klamú a zavádzajú aj ohľadne situácií v nemocniciach a celú ju zľahčujú. I takéto praktiky žiaľ z minulosti poznáme (napríklad zamlčovanie výbuchu Černobyľu). Sústredenou manipuláciou dát masmédiami niekto len zhoršuje náš bezvýchodiskový stav, v ktorom chceme ignorantskej moci ukázať, že si za svojim plne stojíme. Že to dôjde do takýchto absurdných rozmerov, nikto z nás netušil. Nebol to z našej strany nijaký vedomý cieľ.
Celý článok píšem z jedného prostého dôvodu. Mám pocit nepochopenia, aký som vo svojom pracovnom ani súkromnom živote ešte nikdy nezažil a som zo slovenskej spoločnosti hlboko sklamaný. Ľudia, čo nevidíte, kto vám vládne? Ľudia, čo ste sa ešte nenaučili, aké sú naše médiá?
