Veľmi nerád sa vraciam k jeseni 2011, už len pre stres, ktorý som vtedy sám pociťoval, nehovoriac o protispoločenskom rozmere, ktorý bol zvonka protestom lekárov sústavne vtlačovaný. Nedá mi však nespomenúť fakt, že vtedy nešlo o štrajk, ale o mesiace dopredu avizované výpovede lekárov, o ktorých bolo ministerstvo podrobne a v dostatočnom predstihu informované. Zároveň som presvedčený, že vyhlásenie núdzového stavu, ku ktorému sa Radičovej vláda uchýlila, bolo skôr jeho zneužitím, než skutočnou aplikáciou.
Snáď nikdy som toľko nepočul oháňať sa Hipokratovou prísahou, ako v tom napätom období. Rád si ju občas prečítam, aby som nezabudol, že byť lekárom nie je len prácou, ale aj umením a poslaním. Práve na rozpor zamestnania a „posvätného" životného poslania poukazovali kritici protestov, rozpor, ktorý však ja vnímam ako súčasť integrálnej jednoty. Nemôže byť poslanie, keď nie je zamestnanie, pretože poslaniu sa bez zamestnania zamedzuje v činnosti (čo je mimochodom hrozbou spomínaných legislatívnych návrhov).
Dodávam aj podozrenie, že text Hipokratovej prísahy drvivá väčšina tých, ktorí ju mali vtedy v ústach, nikdy nečítala. Píše sa tam totiž okrem iného:
„Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho lieku, ani sám na to nedám nikdy podnet."
„Nijakej žene nepodám prostriedok na vyháňanie plodu."
Zástancovia eutanázie a potratov nech teda radšej zmĺknu. Zároveň nás tieto citáty vedú k reflexii, kam až súčasná medicína vo svojej morálke došla, respektíve, že sama v sebe stráca mravnosť, na ktorú prisahá.
Na záver len pripomenutie pre všetkých lekárov, že my sme sa už k mravnej čistote predsa zaviazali, teda k tomu, k čomu sa nás niektorí z tých hore teraz pokúšajú priviesť:
„Svoj život a svoje umenie vždy budem chrániť v čistote a udržím ich bez akejkoľvek viny."
Myslím, že je jasné, že chystaný návrh sankcií voči lekárom nič nerieši, len rozširuje manipulačné pole moci v rezorte zdravotníctva a prehlbuje nedôveru medzi zdravotníkmi a ich ministerstvom.
